Moc v plienkach

Malý uzlíček uzrel svetlo neónovej lampy hodinu po polnoci a nech to znie akokoľvek absurdne, novopečenej mamičke nebehalo po rozume nič iné ako melódia obľúbenej skladby. Carmen.

Veď je to celkom fajn meno...., prečo nám to nenapadlo skôr? , pomyslela si a vzápätí bola rozhodnutá. Otecko stále rozdýchaval zážitok z nadľudského výkonu svojej dovtedy podľa neho slabej ženy, tak mu ani nenapadlo nič iné ako súhlasiť.
A tak sa narodila Carmen.

Od toho momentu veľa vecí v ich živote, v ich svete.... začalo nadobúdať nové rozmery. Iné dimenzie. Iné priority.
Ten malý človek začal meniť ich životy bez toho, aby si to bol schopný uvedomiť. Bábätká majú totiž obrovskú moc a práve to je dôvodom, prečo nemajú vyvinutý intelekt. Ak by boli schopné premýšľať, čoskoro by ovládli svet. Čo svet, celý vesmír!

Ľudia sa rodia na svet s obrovskou dávkou moci. Ako však rozvíjajú svoje uvedomovanie si reality, postupne o tú moc prichádzajú a kým sa stihnú spamätať, stoja v rade bežných dospelých smrteľníkov. Len kdesi v nevedomí sa ukrývajú slastné spomienky na príchuť tej ovládajúcej sily. Mnohí po nej prahnú celý život a nevedia sa jej nabažiť. V klamnej nádeji, že ju získajú späť, si niektorí z nich volia povolania vojakov, policajtov a sudcov, vstupujú do politických hnutí a kandidujú na prezidentov. Hold ich počestným úmyslom. Potlesk pre prefíkanú túžbu po moci, ktorá riadi ich pohnútky z hlbokého nevedomia.

Možno im to ešte nikto neprezradil, ale najsilnejšia moc sveta sa nenachádza v politických zoskupeniach a vojenských armádach. Tá najdokonalejšia a najsilnejšia moc je ukrytá v kočíkoch, v detských postieľkach, na novorodeneckých oddeleniach, v inkubátoroch a v milujúcich náručiach. Moc prírody.

Moc takzvaných bezmocných stvorení odkázaných na našu starostlivosť. Je to tak jednoduché a zložito premakané zároveň, že je to až absurdne logické.
Tie malé, akože bezmocné miniatúry človeka majú  neuveriteľnú silu a kapacitu moci. Hoci si sami nedokážu ani trafiť ukazovákom na špičku nosa, všetko si vedia zariadiť tak, aby im bol dopriaty full service a primeraný komfort. Vôbec netušia ako sa to, čo vošlo do ich hladného bruška cez ústa, dostáva von o poschodie nižšie, ale vedia si zabezpečiť plné bruchá, suchý zadok a blažený úsmev na tvári.
Keď toto nie je moc, tak čo potom je?

Rebríčky hodnôt prevracajú svojim rodičom naruby skôr ako sa stihnú vôbec narodiť. Muža a ženu spájajú novým životom, pokrvným putom. Ak Boh spája mužov a ženy... robí to prostredníctvom detí.

Potomok vyžaduje obetu, ústupky... nepripúšťa kompromisy. Mohlo by sa dokonca zdať, že to drobné neviniatko voňajúce ako čerstvo rozbalený cukrík zneužíva svoju nadľudskú moc a len stále vyžaduje, berie, nárokuje si... No ono vie aj dávať. A dáva tak veľa... nie preto, že by vedelo, že je to tak dobre, ale práve vďaka svojej moci. Má totiž moc opantať láskou a rodičovským citom. Má moc vedieť byť milované. Vie si to tak zariadiť.

Dáva tiež pocit evolučnej satisfakcie a uspokojuje tak najzákladnejšie potreby prírody po zachovaní ľudského druhu. Na rovine jednotlivca je to pocit istoty vyjadrený slovami „Bol som tu na tomto svete a niečo som tu po sebe zanechal“. Akoby človek odpradávna plietol nekonečnú reťaz predkov, ktorá sa nesmie ukončiť a premeniť tak na prach zabudnutia.

A tak sa narodil malý človek a celá miestnosť sa za pár sekúnd naplnila jeho krehkou, ale silnou mocou. Zrodilo sa ďalšie oko reťaze... a život ide ďalej.
Jednoduché a zložité zároveň...