Mne sa to stať nemôže

Koľko z vás pozná toto konštatovanie? A koľkým z vás sa potvrdilo ako úplne prehnané, ba vlastne opak bol pravdou? Takmer som na svoju slepú dôveru a naivitu doplatila sama.

Prednedávnom som dostala šokujúci email a len ťažko sa mi verí, že sa také niečo skutočne deje. Jeho znenie skrátim: chlapec bol na diskotéke, v dave pocítil pichnutie, nevenoval však tomu pozornosť. Neskôr keď mu mama prala rifle, našla vo vrecku lístok na ktorom bolo: „vitaj v klube HIV pozitívnych“. Krvné testy potvrdili že chlapec bol skutočne nakazený. Takto sa vraj o svojou chorobu delia ľudia ktorí sa nedokážu vyrovnať s tým že sa nakazili.

Lapáte po dychu? Neveriacky krútite hlavou? Alebo máte slzy v očiach? Mne sa premietol pred očami vlastný zážitok s touto zákernou chorobou. Niekoľko rokov som žila v Londýne, bezstarostný život plný zábavy, pár vzťahov, ale nikdy nič vážne. A zo začiatku tak vyzeral aj môj vzťah s Benjaminom. V tom čase som brala ešte antikoncepciu, veď najdôležitejšie predsa bolo neotehotnieť. Chodili sme spolu niekoľko mesiacov, dokonca padli slová o svadbe a deťoch. Vianoce som prišla stráviť so svojou rodinou na Slovensko, Benji zase k jeho rodičom do Afriky.

Keďže býval od Londýna stovky kilometrov, niekedy bolo ťažké sa stretnúť a skĺbiť naše pracovné voľno. A tak sme trávili dlhé hodiny na telefóne, Benji sa začal sťažovať na silné bolesti hlavy, ale pripisovali sme to náhlej zmene teploty, možno následky jeho stravovania kým bol v Afrike. Konečne sme sa dohodli na dni kedy príde do Londýna, telefonát sme ukončili tým, že sa chceme porozprávať o nás, o budúcnosti... Na druhý deň som dostala správu v ktorej bolo: „Prepáč že ti píšem, Benji dnes zomrel, mal nádor na mozgu“.

Ten pocit, zmätok, smútok, žiaľ a prázdnota sa nedajú opísať. V priebehu pár minút som prišla o milovanú osobu a zároveň som sa dozvedela, že slečna, ktorá mi poslala správu, je matka jeho dcéry, o ktorej som nemala ani tušenie. Cítila som sa ako hlavná postava v zlej dráme.

Asi o pol roka som dostala email a správu, že pitva potvrdila, že Benji bol HIV pozitívny. Mala som šťastie, že som sa zviezla na kolegyňu, lebo okrem nervov v háji by som si nadobudla aj rozbitú hlavu. Utekala som k lekárovi, kde ma samozrejme nechceli vyšetriť, lebo mali v ten deň už plno a nebola som objednaná. S hysterickým plačom som sa im snažila vysvetliť čo sa mi práve stalo a tak mi napokon povedali, že mám prísť v pondelok, lebo len vtedy robia testy, kde sa výsledky dozviem už na druhý deň.

Celý víkend som prežila v neopísateľnom strachu, rozmýšľala som ako to vysvetlím rodine, priateľom a ako sa im ospravedlním za to, že som im zbabrala život, že som ich možno nakazila. Lovila som v pamäti a snažila som presvedčiť samu seba, že snáď mám nejakú šancu, že nie som nakazená. Vedela som, že moja šanca je mizivá, veď jediná ochrana bola moja antikoncepcia!

V pondelok som sa teda vybrala do nemocnice, kde mi zobrali krv. Po tvári mi tiekli slzy ako hrachy a sestra, ktorá mi brala krv ma povzbudila slovami – neboj sa, to nebude bolieť. Dostala som potom prednášku aj od lekárky, ktorá ma prijímala, vysvetľovala mi celý postup, povedala, že trvá dlhé roky kým sa choroba dostane do štádia kedy už niet pomoci, že dnes už existujú lieky, aby som mohla viesť plnohodnotný život.

Dohodli sme sa, že po výsledky si prídem osobne na druhý deň. V utorok 8. augusta 2006 som sa druhýkrát narodila. Výsledky  boli negatívne, aj tentokrát som plakala, ale od radosti, vrhla som sa na doktorku. V ten deň mi už úsmev z tváre nezmizol.

Benjiho bývalá priateľka také šťastie už nemala, ich dcéra je našťastie tiež negatívna. Na internete sa rozbehli debaty o tom, kto vlastne nakazil koho, nekonečné hádky, ba dostalo sa to až tak daľeko, že sa to napokon zmedializovalo a vláčilo po súdoch. Doposiaľ sa nikto pravdy nedovolal, ale pre nás všetkých by z toho malo plynúť veľké poučenie. Neučte sa z vlastných chýb, ale z chýb iných.

Už niekoľko mesiacov žijem znovu na Slovensku, ale osvetu voči pohlavne prenosným chorobám som ešte nevidela. Všetci vedia že sa treba chrániť pred otehotnením, ale koľkí z nás sa chránia pred syfilisom, kvapavkou, chlamýdiou, herpesom, hepatitídou či HIV...?

Počuli ste o povere, že HIV je choroba čiernych? Neskôr sa k tomu pridali aj narkomani, a potom gayovia. Dnes to už neplatí a dokonca aj môj príbeh ma utvrdzuje v tom, že nie Benji, ale jeho milá ,anglická ex-priateľka bola nosičom vírusu. Nečakajte teda na lekárov, médiá, školstvo, priateľov, poučte svoje deti práve vy. Ak sa u vás v domácnosti o takýchto veciach nehovorí, dajte im prečítať tento článok. Myslíte že možno pre toho vášho teenegera je ešte priskoro? Len aby už nebolo neskoro... radšej naučte svoje deti plávať, ako stavať plot okolo bazéna.