Mars a Venuša, Jing a Jang, dve strany mince...

...a tak ďalej. Dýchame ten istý vzduch, smejeme sa, plačeme...jednoducho sme ľudia. Ženy i muži. Máme toľko spoločného a ešte viac rozdielneho. Boh žehnaj párom, ktoré žijú v dokonalej harmónii (ak sa vôbec také nájdu).

Raz dávno som počula, že niekedy sme boli všetci gule, ale rozhnevaní bohovia nás rozdelili na dve polovice a my teraz hľadáme tú správnu chýbajúcu, aby sme mohli byť šťastní.

Toto hľadanie začína už v puberte a chtiac-nechtiac sa obzeráme za tým pravým človiečikom na spolužitie a ďalšie množenie – čo je vlastne aj naše poslanie. Veď už v prvej knihe Mojžišovej v biblii bolo vyslovené: „Milujte sa a množte sa!“

Hľadanie toho pravého je v podstate príjemná záležitosť, až kým sa nedostaneme do fázy, kedy je už neskoro. Čím je človek starší, tým ťažšie to ide. Jednak preto, že už je „tovar“ prebratý a to najlepšie už je vykúpené, a tiež preto, že čím sme starší, tým sme múdrejší  (zväčša), tým viac sa naše nároky zvyšujú a vyhovieť im je hotový zázrak.

Niektorým z nás sa podarí zamilovať aj viackrát za život a povedzme si pravdu, pocit zamilovanosti je prekrásny. Posadnutie mysle, písanie a prijímanie vzrušujúcich správ, či prezvonenie na mobil nám spôsobuje šteklivé pocity a jediný dotyk nás dokáže doslova roztopiť.

Ako dlho však trvá toto opantanie? Pol roka, rok ...alebo ani to nie? Ak je to pravá láska, bude to tak po celý život? Nájde sa medzi nami niekto, kto má stále už len pri pohľade alebo dotyku motýliky v bruchu?

Vraví sa, že zamilovanosť trvá rok, maximálne dva. Takto nám štatistiky kazia ilúzie o pravej láske. Čo je na tom pravdy, si môže zodpovedať jedine každý sám. Osobne si myslím, že zamilovanosť pominie, ale láska ostáva a nadchádza čas a priestor na splynutie duší, čo je vyšší level zamilovanosti. A stereotyp, ten by nemal prísť nikdy. Sme predsa ľudia, kreatívne bytosti, navyše ovplyvniteľné a neraz sa dostávame do takých nepredvídateľných situácií, že len ťažko sa celkovo zo života môže stať rutina.  

Život je sínusoida, tak ako aj partnerský vzťah. Nie každý deň je nedeľa a my sa dostávame do konfliktov, ktoré neraz končia odlúčením a zánikom lásky. Problémy však treba riešiť, komunikovať, počúvať, naslúchať tomu druhému, aby sa naša láska mohla ešte viac utužiť. Každý by si mal ubrať kúsok zo svojho ega a nechať priestor egu toho druhého. Tolerovať a vážiť si toho druhého chce niekedy veľa  práce na samom sebe, ale kde inde začať, keď nie od seba?

Myslím, že splynutie duší nastáva práve odovzdaním kúska seba macíkovi, kvietku, miláčikovi, motýlikovi, lásočke,... Rozdiely či už nadobudnuté alebo odovzdané rodinou treba rešpektovať a  správne ich medzi sebou kombinovať a tvoriť niečo nové – naše spoločné. Všetci sme vzťahoví umelci.

Samozrejme, že človek sa miestami dokáže vytočiť do červeného a tiež sa pohádať do krvi za úplné malichernosti. Nuž ale nebola by to nuda, keby sme boli úplne rovnakí? Keby sme všetci hádzali do špinavého prádla pekne vystreté ponožky, či nohavice s prázdnymi vreckami, alebo keby sme všetci otáčali nádobky či zubné pasty etiketou dopredu, alebo by nám nevadilo spať s gombíkmi pri tvári... a ešte nedajboh, že by sa nám vždy chcelo vyhovieť našej polovičke a prispôsobiť sa jej aktivitám, alebo mať totožné názory. Väčšiu nudu si azda nemôžem ani predstaviť, aj keď aspoň niekoľko dní v roku nikomu z nás neuškodí.

Vo vzťahoch sa deje mnoho nelogických vecí, ale veď ako by to inak mohlo byť, keď tu platí rovnica 1+1=3? Všetko je to o nových zisteniach, omyloch, radosti, slzách,... Niekedy nás možno prepadne zúfalosť, no treba bojovať a chrániť to, čo máme doma. Keď sa ale nedá, tak sa nedá... Môže sa stať, že nastala chyba a tá pravá polovička na vás úpenlivo vyčkáva a čaká na slová víly z rozprávky:

            Hlboká noc a plytké ráno

            hovorím nahlas a jasne áno.

            Chcem s tebou byť,

            chcem s tebou žiť,

            chcem s tebou aj po smrti hniť.

Vyrieknutím tohto zaklínadla sme snáď na správnej ceste. Veľa šťastia!