Ako je to možné?

Kde bolo, tam bolo, boli sme dvaja. Museli sme prísť z gymnázia v malom meste na internát vo veľkom meste, aby sa z nás stala dvojica.

Poznáte to. Kamarát odišiel do Ameriky, aby si za manželku zobral dievča z toho istého mesta., ktorá tam bola tiež. Na rozdiel od nás sa nepoznali, my sme sa aspoň registrovali. Mne sa zdal môj budúci fešák, presne typ ako môj dedko, ktorého som videla na obraze u babičky, ja som mu imponovala trojkami prsiami, ružovou mašľou nad copom (ja viem, ale to bol ´89 rok!) a obstojným pozadím. Poradie neviem dodnes.

Slovo dalo slovo, objavila som sa na prijímaní môjho budúceho do služby v študenstskom klube. Keď prijímajú mladých do klubu , majú za úlohu doniesť so sebou fľašu vodky a čo najviac dievčat. Klop, klop...Moje spolužiačky a spolubývajúce z internátnej izby sa maľujú, obliekajú...Klop-klop, otváram dvere.. a tam je ON! „Tak čo, ideme baby?“ Výkopom hodným Lindy Vesprémiovej zabuchujem dvere do vedľajšej izby a hovorím: „Baby už spia, môžem isť sama?“ Niekedy sa musíme k šťastiu a diamantovej svadbe dokopať a osud trochu zvrátiť, že? No čo kedy si vybral namiesto môjho intelektu a vtedy už štvoriek síce intelekt, ale nie môj? Musela som ešte vyriešiť skoro ukončený vzťah, ktorý diaľkou evidentne trpel. Ale myslím, že sme to vyriešili ako rozumní ľudia.

Preskočím šesť rokov, vysokú školu, úspešné štátnice, super promócie, aj keď si z mojej ani manželovej ja osobne veľa nepamätám. Nebolo to samozrejme len vypitým alkoholom, ale tie stresy! Prečo si myslíme, že naši rodičia a svokrovci sú slepí a stoja si na kábloch? Tri roky bývate v jednej izbe dvaja ako pár a zrazu sa z nej snažíte spraviť izbu, kde býva len chlap. Potom vpálite v super šatičkách do izby a predstavíte sa, že ste jeho priateľka a úplne „náhodou“ idete okolo a chcete sa predstaviť, keďže ste aj vy pozvaná na promócie. Pritom  periférne vidíte zabudnutý rúž na okne, ružové tričko trčiace zo skrine a čipkovanú košieľku po vankúšom. A úplne ostro vidíte, že periférne to vidia aj moji potenciálni svokrovci. Prežili sme to, už sú moji svokrovci.

My sme celkovo dvojka na pohľadanie, aj na vlastnú svatbu sme bol schopní cestovať tak, že sme boli na mieste konania osemnásť hodín pred obradom, a to nám ešte odpadol večer výfuk na aute, v ktorom som sa viezla do kostola. Áno, viezla. Stihli sme to v susednej dedine ráno o siedmej opraviť, o ôsmej sme mali spoveď v kostole a o druhej obrad. Ale to mali zase moji rodičia za to, že ešte tri týždne pred svatbou mal byť obrad v Bratislave a nie v meste, ktoré je odtiaľ 500 km. Mala som už svadobné oznámenia, termím v kostole, fotografa, kaderníčku, kozmetiku...

Moji rodičia po utrasení manželskej krízy prifrčali do Blavy ako rýchla rota Chip and Dale a oznámili mi, že svatba bude u nás na „vychodze“. Na to, že som to budúcemu manželovi oznámila telefonicky do Anglicka, to zobral celkom fajn.V telefóne nastalo ticho len na pár sekúnd. Fakt. To mňa ale skoro vystrelo. Ale svadba bola krásna, dokonca som nevyrobila žiaden trapas.

Vďaka obetavosti a troške (dobre, veľkej) šikovnosti mojej babky dedím jednoizbový byt v Starom meste. Prvá noc v byte ani nebola, lebo keď som si sadla na parkety asi k sedemnástim krabiciam a miliónom tašiek, rozplakala som sa od bezmocnosti a s kamoškami som sa išla radšej zabaviť. Manžel bol na služobnej ceste, čo už.
Práca, ešte raz práca, akcie, pomaly tridsiatka na krku, reku vysadím po jedenástich rokoch antikoncepciu a uvidíme.Uvideli sme. Áno, slabé dve čiaročky, ale sú tam. Bože, rýchle lustrovanie pamäte, koľko cigariet a vína som vypila, kým som to zistila. Ja viem, že sa nie je čím chváliť, ale fakt som si nemyslela, že sa to podarí tak skoro. A môj manžel druhýkrát stratil reč na pár sekúnd.

V septembri je na svete krásny balíček menom Jakubko a s ním úplný iný svet ako doteraz. Niekto hovorí o kríze po siedmych rokoch manželstva, niekto o rozvode pri stavbe domu, ja budem hovoriť, že ak ustojí manželstvo prvé dieťa, potom je to ostatné hračka. Po ukončení kojenia trochu „pohody“ na materskej dovolenke a na letnej dovolenke zistenie, že sa niečo deje. Žeby? Áno, teraz čiarky ako hrom, vidieť ich bolo ešte aj za rohom. Zase to lustrovanie, ale veď som len človek.

Máj 2007. Na svete je krásne klbko menom Peťka. Inak to bude baba! Ešte nebola celá von z bruška a už kričala. To jej aj ostalo...Áno, som štastná, že sú detičky zdravé, ale predsa len by nemusela tak často a nahlas kričat, nie? Najlepšie nakoniec. Keďže sme chceli tretie bábätko, prečo nie vrámci jednej materskej. Už som sa rokmi naučila veriť vo vlastný inštinkt, ale niekedy si dá človek poradiť tými, čo už majú za sebou danú situáciu.

Tak som sa radila. S kamoškami, ktoré majú tri deti.Všetky mi povedali, že tretie babätko ide najťažšie „umiesiť“. Tak v decembri ani nie tažko ukecám manžela na tretie bábätko, skúsime a do roka sa snáď podarí. Ale v januári sa mi sníva, že som tehotná. Budím sa spotená, predsa len má stredná dcérka sedem mesiacov. Rátam na prstoch, začínam byt vzrušená, bežím do lekárne...Pozriem na papierik...a nič. Jedna čiarka. Sklamanie, aj úľava, neviem to opísať. Nechávam papierik v kúpeľni a snažím sa tváriť, že je to ok. Po polhodine idem do kúpeľne...ostrím...je tam!!! Wau, tak to bolo rýchle.

Október 2008 a sme už piati. Zase nádherný balíček menom Veronika, ktorá má už päť mesiacov. Nespomínala  som sťahovanie? Určite nie, je nám „fajn“ v tom jednoizbovom byte, aj keď samozrejme už opravujeme starší dom a snáď v lete sa presťahujeme.

Bývalý priateľ, to je ten kamarát, ktorý odišiel do Ameriky. Na nemenovanom portáli sme sa našli aj s fotkami. Podobá sa sa môjho manžela čoraz viac.Vystrihaný dohola a okolo stovečky. Kamarátim sa cez internet aj s jeho ženou. Neviem prečo mám pocit, že vyzerá ako ja pred pár rokmi. Blondína, krv a mlieko, s úsmevom okolo celej hlavy. Ako je to možné?