Výchova k zodpovednosti

Iveta sa dnes chystá navštíviť svoju dobrú priateľku. Dávno sa nevideli a stretnutie v domácom prostredí padne obom vhod. Prišli jej otvoriť Janine deti. Pozdravili ju a kým si vyzliekala sako, priniesli jej papuče. Pár minút sa spolu všetky  rozprávali a potom bez toho, aby ich Jana vyzvala, odišli obe dievčatá  do izby. Keď po chvíľke Iveta nahliadla do detskej,  sedeli nad zošitmi s perom v ruke. Takýchto „šokov“ zažila počas návštevy  viac. Po šantení na dvore, sa v predsieni dievčatá prezuli a odložili si topánky na svoje miesto a dokonca  pozametali i piesok, ktorý doniesli z pieskoviska v topánkach. Potom zamierili do kúpeľne,  umyli si ruky a pobrali sa cvičiť. Zajtra idú totiž do hudobnej a treba ešte „vypilovať“ etudu.

Iveta sedí doma a kladie si otázky. Prečo tým mojím musím hovoriť všetko stokrát? Prečo si stále niečo zabúdajú? Prečo ich musím prosiť, aby mi pomohli s domácimi prácami? Prečo ich musím do všetkého naháňať? Prečo, prečo... Prečo sú moje deti také nezodpovedné?

Aj vy si pričasto kladiete túto otázku? Zdajú sa vám deti akési zábudlivé, nesústredené, „rozlietané“? Tak potom sú nasledujúce riadky určené práve vám.

Čo je zodpovednosť? 
Odpoveď na túto otázku sa nehľadá ľahko. Pojem zodpovednosť zahŕňa celú škálu ľudských vlastností napr. uvedomelosť, dochvíľnosť, dôslednosť, zdvorilosť, opatrnosť, poslušnosť...  a mohli by sme menovať ďalšie kladné vlastnosti, ktoré by sme tak radi videli u našich detí. Psychológia  definuje zodpovednosť ako pohotovosť konať podľa požiadaviek a noriem, ktorá má charakter povinnosti. Iná definícia hovorí o schopnosti odôvodniť svoje konanie. Zodpovedný človek rozmýšľa, ako má konať a je si vedomý následkov svojich činov.

Aby sme o zodpovednosti len neteoretizovali, pretavme si definície psychológov do konkrétnej situácie: Je krásny slnečný deň. Zvonku sa ozýva detská vrava. Paľko nakukne z obloka svojej izby. Práve sa začal dôležitý futbalový zápas. Paľko zatúži pridať sa ku kamarátom. Bojuje sám so sebou. Najradšej by nechal úlohy tak a šiel za nimi. V tom si uvedomí, čo sa stane, ak príde do školy nepripravený. Pani učiteľka ho pokarhá pred celou triedou a ešte dostane aj poznámku. Po zvážení dôsledkov svojho činu sa napokon pustí do úloh. U Paľka zvíťazil pocit zodpovednosti nad neuváženým konaním.

Takto nejako by sme si zodpovedné konanie predstavovali aj u svojich detí. Cesta k takémuto cieľu je však veľmi náročná a zdĺhavá ako napokon celá výchova. Vo výchove sa nič nedeje náhodne a výsledky nášho snaženia sú  častokrát akési zaspaté, podriemkavajú a nechcú vyjsť na povrch. Treba však veriť, že sa predsa raz zobudia a my uvidíme ovocie svojho rodičovského snaženia.

Ako a kedy začať so zodpovednosťou?
V okamihu narodenia sa stávame zodpovednými za výchovu svojho dieťaťa. Našou povinnosťou je zabezpečiť mu základné životné  potreby. Musíme mu dať jesť, dbať o jeho  bezpečnosť a zdravie, zabezpečiť mu vzdelanie. Možno teda povedať, že výchova k zodpovednosti  sa začína zodpovedným správaním rodičov. Nie je nič nezvyčajné, ak dnes  z úst rodičov počúvame o prekabátení šéfa, ktorý si „nič“ nevšimol, o obídení povinností na pracovisku a o tom, ako „to“ nikto nezistil. Nuž,  opäť musíme pripomenúť, že príklad rodiča je zárukou výchovného (ne)úspechu. Takže najprv treba začať od seba a potom môžeme klásť požiadavky na naše deti.

Hlavnou činnosťou dieťaťa do predškolského veku je hra. Celé jeho spoznávanie okolitého sveta sa uskutočňuje prostredníctvom hry. Vynára sa otázka. Nechodí do školy, nemá žiadne povinnosti, tak aká výchova k zodpovednosti? Zodpovednosť sa však nezačína a nekončí školou.

Približne od jedného roka dávame deťom jednoduché príkazy týkajúce sa bežných  často sa opakujúcich činností (obliekanie, jedenie, hygiena). Pravidelným pripomínaním  a samozrejme aj postupným dozrievaním by si ich dieťa malo osvojiť a zautomatizovať. Rodičia dieťa oboznamujú s jeho povinnosťou, pripomínajú mu prečo je potrebné splniť si ju.  Postupným opakovaním bude pripravené splniť si  úlohu samo. Bez vašej večnej otázky: „Máš umyté ruky?“ samo napochoduje do kúpeľne. Predtým než sa zahryzne do palacinky, ukáže vám čisté ruky a zahlási: „Mami, pozri už som si aj ruky umyl!“  Vy sa len usmejete a budete žasnúť nad jeho zodpovedným prístupom. Pripravte sa na to, že nie vždy to pôjde takto ľahko. Vyzbrojte sa trpezlivosťou, pokojom a zhovievavosťou. Občas (a možno aj často) vám bude vaša snaha pripadať zbytočná. No prídu i svetlé momenty a tie dajú vašej námahe zmysel.

Nie všetky deti si svoje povinnosti osvojujú rovnako rýchlo. Mohlo by sa zdať, že činnosti týkajúce sa pomoci v domácnosti, prípravy do školy či starostlivosti o seba sú dievčatám bližšie, a preto sa javia ako zodpovednejšie. Avšak nájdeme aj chlapcov, ktorí majú v peračníku poriadok a na zastávku autobusu idú o pár minút skôr, aby prišli do školy včas. Možno ste aj vy patrili k dievčatám, ktoré márne hľadali v taške pravítko, kružidlo si požičiavali od suseda a pričasto sa ospravedlňovali tete kuchárke za stratenú stravenku.

Domáce práce ako cesta k zodpovednosti
Pomoc v domácnosti je jednou z najlepších ciest ako dieťa viesť k zodpovednosti už od útleho veku. Prostredníctvom úloh, ktoré musí dieťa ako člen rodiny vykonávať, plynule prechádza z detstva do dospelosti. Malé deti sa síce nemusia pripravovať do školy, no s domácimi prácami by sa mali zoznamovať už teraz. Vzťah k práci je dôležitý nielen z hľadiska vytvárania si postoja k školským povinnostiam, ale i k budúcemu zamestnaniu.

Prečo sú domáce práce pre deti prospešné? 
1. Dieťa získava skúsenosti s organizáciou dňa, naučí sa zadeliť si čas. (Ak si splním svoju povinnosť teraz, zostane mi čas ísť navštíviť kamaráta).
2. Učí sa prekonávať samé seba. Aj keď sa mu práve nechce, musí to urobiť. Vytvára si postoj aj k veciam, ktoré nie sú príjemné, no predsa je nutné ich urobiť.
3. Naučí sa manuálne zvládať jednotlivé činnosti napr. čistenie okien, starostlivosť o kvety, zvieratá, zametanie...
4. Ak je do domácich prác zapojená celá rodina, dieťa sa učí tímovej práci. Spolupráca jednotlivých členov rodiny prispieva k jej stabilite.      

Drobné úlohy sú schopné deti plniť už od dvoch rokov. Daná úloha by nemala trvať dlhšie ako 15 minút. V útlom veku je ešte nutná kontrola rodiča. Podľa výsledku treba dieťa pochváliť, alebo aspoň povzbudiť do ďalšieho snaženia sa. Nikdy výsledok neznegujte slovami, fajn, že si to urobil, ale mohlo to byť lepšie, pozri, tu je to ešte pokrčené. Iba by ste dieťa zneistili a znechutili. Ak zadanú prácu nedokončí, nehnevajte sa. Deti v tomto veku ešte nie sú schopné dlhšie sa sústrediť na jednu činnosť.

Aby ste mali predstavu, čo všetko možno vyžadovať od detí  vo veku od 3 do 6 rokov, uvádzame niekoľko príkladov:

S nástupom do školy sa k domácim povinnostiam pridružia aj školské povinnosti. Dieťa, ktoré sa väčšinu času doteraz hralo, sa odteraz bude musieť starať aj o školskú „výbavu“ – nielen písanie domácich úloh, ale pribudne i starostlivosť o peračník, zošity, učebnice. Tu sú činnosti, ktoré zvládajú deti vo veku 6 – 10 rokov:

U 12 – 15 ročných záujem o domáce práce výrazne klesá. Mnohí tínedžeri sa vyzúvajú zo zodpovednosti za domáce práce a vyhovárajú sa na učenie. Odporúča sa prehodnotiť zoznam úloh a pridať ďalšie, ktoré by zodpovedali ich schopnostiam. Môžete ich poveriť nasledovnými činnosťami:

Najväčší problém pre rodiča predstavuje neochota dieťaťa. Čím je dieťa mladšie, tým ľahšie sa dá zapojiť do činnosti. Každú činnosť vníma ako hru. Čím sú deti staršie, chuť do práce strácajú. Motivovať dieťa k práci je naozaj ťažké. Väčšina rodičov pokladá za najlepšiu motiváciu peniaze. Názory psychológov na tento spôsob odmeňovania sa rozchádzajú. Jedni takúto formu schvaľujú, no zároveň pridávajú celý rad upozornení čomu sa vyhnúť, aby sme z detí neurobili vlastných zamestnancov. Dôležité je ponechať niektoré práce nezaplatené, resp. nedohadovať sa na ich finančnom odmeňovaní. Druhá skupina psychológov skôr upozorňuje na riziká spojené s finančným ohodnotením práce a poukazuje na dôsledky vo vytváraní nesprávnych morálnych postojov (dieťa sa nenaučí nezištne pomáhať, mnohé veci v živote sa nedajú vyvážiť peniazmi, hodnota práce sa nemeria výškou finančnej odmeny a pod.). Je na vás, ktorému spôsobu motivácie dáte prednosť, no najlepšie sa javí kombinácia oboch. Veď získanie vreckového poctivou prácou, nemusí kriviť morálne hodnoty dieťaťa.

 A tu je niekoľko tipov k zvýšeniu chuti do práce  

1. Zmeňte vlastný postoj k domácim prácam. Ak s frfľaním beriete do rúk handru, nečakajte, že sa deti s radosťou chopia metly. Pískajte si, tancujte, spievajte a aj vy budete mať radosť z práce.
2. Počet neobľúbených činností vyvažujte rovnakým počtom obľúbených.
3. Činnosti rovnomerne rozdeľte medzi súrodencov a obmieňajte ich. Vynášanie smetí sa po niekoľkých týždňoch stane otravné a vyvolá nechuť aj k ostatným činnostiam. Vyhnete sa vyčítavej otázke: „Prečo musím smeti vyniesť zasa ja?“
4. Z času na čas zaraďte do zoznamu aj náročnejšiu úlohu. Ak ju dieťa úspešne zdolá, hoci aj s vašou pomocou, uvedomí si, aká je jeho pomoc dôležitá.
5. Snažte sa robiť čo najviac činností spolu s deťmi. Bude vám veselšie a čas vám rýchlejšie ujde.
6. Dieťa musí mať pocit, že jeho pomoc je naozaj potrebná a uznávaná.

Ako na nezodpovedné deti?      
Doteraz sme hovorili o tom, ako viesť dieťa od malička k zodpovednosti. No čo v prípade, ak už máte doma nezodpovedné dieťa? V prvom rade si treba ujasniť aké je „nezodpovedné“ dieťa. Často si totiž rodičia zamieňajú nezodpovedné správanie dieťaťa s detským vzdorom. Ide o dva odlišné druhy správania. Detský vzdor je prejav zámernej neposlušnosti. Dieťa rozumie požiadavke rodiča, vie, čo sa od neho očakáva, napriek tomu, koná presne opačne.

Nezodpovednosť je výsledok zábudlivosti, náhody, chýb, nesústredenosti, nevyspelosti dieťaťa. Výsledok jeho konania je pre nás neprijateľný, no treba si uvedomiť, že dieťa nemalo v úmysle takto konať. Tu sa vynára otázka trestať či netrestať nezodpovedné správanie? Trestať áno, ale nie telesne. Telesnými  trestami svoje deti k zodpovednosti nevychováme. O tom, aký trest dieťa dostane, rozhoduje jeho úmysel. Niektoré veci sa mu jednoducho stanú bez toho, že by to mohlo nejako ovplyvniť. Pri výbere trestu preto treba zvážiť okolnosti, do ktorých sa dieťa dostalo. Vhodné je, aby sme dieťaťu uložili taký trest,  pri ktorom si uvedomí dôsledky svojho činu. Napr. ak  školák kvôli svojmu „šuchtaniu“ ráno  nestihne autobus, mal by ísť peši. (Samozrejme za predpokladu, že mu nehrozí nebezpečenstvo) alebo si neprinesie pomôcky na vyučovanie, má sa pred učiteľom sám ospravedlniť. Odvozom dieťaťa autom alebo prinesením pomôcky do školy by rodičia ešte viac podporovali jeho nezodpovedné správanie.

Osobitnou kategóriou sú deti vstupujúce do puberty. Ešte pred jej vypuknutím je potrebné dieťa poučiť o tom, že každý jeho čin prináša so sebou nezvratné dôsledky. Deti, ktorých rodičia sa snažia ich nezodpovedné správanie zakaždým „vyžehliť“, si nikdy neuvedomia, že svojím nezodpovedným správaním môžu v budúcnosti strpčiť životy svojich najbližších – kolegov na pracovisku, partnera v manželstve. Nie je nič horšie ako nezodpovedný kolega, ktorý nedoťahuje prácu do konca či manžel, ktorý „zabúda“ vyzdvihovať dieťa zo škôlky.

Nech sú vaše deti akékoľvek – zodpovedné či menej zodpovedné, želám vám, aby z malého  prútika, o ktorý sa teraz s láskou staráte, vyrástol mohutný košatý strom. Strom, ktorý bude prinášať bohatú úrodu šťavnatých plodov a bude ozdobou vašej záhrady. 

Použitá literatúra a zdroje: Sal Severe – Co dělat, aby se vaše děti správne chovaly, Portál Praha 2000, B. Weymann-Reichardt – Ist das sinnvoll, dass Kinder im Haushalt mithelfen?,
J. Dobson – Výchova detí, nová naděje, Brno 1995, www.wikipédia.sk