Terapia pevným objatím - 1. časť

23.10.2009 v kategórii Batoľa, autor Mária Stanková, foto: istockphoto.com

Iste ste ako rodičia zažili nejednu situáciu, kedy vaše dieťa zase vyviedlo jeden zo svojich pozoruhodných kúskov, hodných poriadneho trestu.

Iste ste ako rodičia zažili nejednu situáciu, kedy vaše dieťa zase vyviedlo jeden zo svojich pozoruhodných kúskov, hodných poriadneho trestu. Keďže mnohí z nás sú rozhodnutí nepoužívať telesné tresty, potrestáme ho napríklad zatvorením v jeho izbe. Je nechané v izolácii a s pocitom, že je v nemilosti rodičov. Myslíme si, že sme svoju rodičovskú úlohu odviedli dobre, lebo sme sa neznížili k telesným trestom, ale prehliadneme pritom, že sme namiesto rany telesnej uštedrili ťažký úder zraniteľnej detskej duši.

Zážitok s afektívnym stavom svojho dieťaťa majú všetci rodičia. Keď sa objaví raz, dvakrát, o nič vážneho nejde. Keď je to však častý, alebo dokonca pravidelný jav, vždy to o niečom vypovedá. Každý záchvat zlosti určite nemožno ospravedlňovať vývojovou nezrelosťou dieťaťa. Často sa objavujú u detí z rodín, kde sa rodičia dopúšťajú závažných výchovných chýb. Je veľmi dôležité, aby rodičia ťahali za jeden povraz a svoje rozhodnutia nemenili. Rovnako musia byť pevní, aj keď má dieťa publikum: na návštevách, na ihrisku, v obchodoch. „Nie“ jednoducho musí znamenať „nie“ aj po piatich minútach kriku. Dieťa, ktoré začína chodiť a hovoriť, si začína  uvedomovať aj silu svojej osobnosti. Tú si logicky musí vyskúšať na rodičoch. U tých však naráža na hranice, za ktoré už nesmie. Búri sa a snaží sa presadiť ako osobnosť.

Zažili ste aj vy neraz takúto situáciu a hľadáte cestu, ako ju vyriešiť bez sĺz a pocitu odlúčenia či zlyhania? Riešením pre vás môže byť Terapia pevným objatím, ktorú celosvetovo rozšírila doktorka PhDr. Jiřina Prekopová, ktorá mnoho rokov pôsobila v detskej nemocnici v Stuttgarte. Pracovala s deťmi s poruchami správania vznikajúcimi neadekvátnou výchovou v rodine. Táto známa nemecká detská psychologička českého pôvodu vo svojich knihách vysvetľuje, akú oporu deti potrebujú, aby sa mohli nerušene vyvíjať. Dnešné deti podľa nej vyrastajú v bezbrehej dobe, charakterizovanej stratou hodnôt. Zamýšľa sa nad tým, ako je možné, že nikdy a nikde nebolo toľko nepokojných a ťažko vychovateľných detí ako práve dnes.

Čo deti potrebujú
Už od narodenia dieťa potrebuje nežnú starostlivosť jemného pohojdania a priamych dotykov. Niektorí lekári sú presvedčení, že najdôležitejších je dvanásť hodín po pôrode. Vravia, že to, čo bezprostredne po pôrode matka a dieťa potrebujú, nie je jedlo ani spánok, ale pohladenie a privinutie, aby sa mohli na seba dívať a načúvať jeden druhému. Rodičia inštinktívne berú svoje dieťa do náruče, maznajú sa s ním, hladkajú, tisnú k sebe. Dieťa sa zase u nich cíti bezpečne a začne reagovať na ich záujem. Toto puto je také silné, že rodičia sú schopní priniesť veľké obete, aby sa o nemluvňa mohli postarať. Na základe vedeckých omylov však v minulosti (žiaľ, nie je výnimočné natrafiť na podobný prístup aj v súčasnosti) boli novorodenci okamžite matke odobraní a uložení na novorodenecké oddelenie. Keď dieťa plakalo, bývalo s úplnou vážnosťou odporúčané neučiť deti, že ich niekto bude utešovať. Nežiaduce pocity, ako vzdor a smútok, boli trestané ranami a izoláciou.

Mnohostranné narušenia väzby medzi dieťaťom a matkou spôsobujú, že vlákna súcitu a vcítenia upradené pred pôrodom sú popretŕhané, alebo minimálne uvoľnené. Niektorým matkám sa pošťastí väzbu obnoviť a vrátiť dieťaťu stratené bezpečie a dôveru. Niektorým však nie. Niektoré deti sa zatvárajú do brnenia a radšej vyhľadávajú väzby na technické prístroje, ako autá, televíziu, počítače, a bankové kontá. Blížny človek je v hre stále menej. I šachy sa dajú hrať s počítačom. Na diskotéke sa tanečníci vybláznia radšej sólovým tancom, než aby sa zladili s partnerom. Pribúda i individuálnych športov v rôznych variáciách.

Materiálne bohatý človek má dnes neúrekom príležitostí ochrániť sa pred strachom, že bude zase zradený v láske. Kedykoľvek môžeme kamkoľvek po svete poslať e-mail a spojiť sa s reálnymi i virtuálnymi priateľmi – a kedykoľvek ich môžeme vypnúť. Svet science fiction sa stáva realitou. Kedysi to bolo fantazírovaním futurológov. Dnes sa génoví inžinieri a počítačoví programátori celkom vážne zaoberajú preprogramovaním a naklonovaním človeka. Individualita už nebude nič než súhra mozgových funkcií. Už malé deti sú pohltené počítačmi a učia sa komunikovať s virtuálnom. Človek sa hrá na Boha. A láska sa vytráca. Preto je dnes také množstvo hyperaktívnych detí, porúch hraničnej osobnosti, bezohľadných egoistov, rozmaznaných a praktického života neschopných detí a len do seba zamilovaných narcistov.

Náš dnešný človek má všetko - jedlo, mobil, auto, televíziu, niečo na konte, má svoju cigaretu, fľašku, svoje hranolčeky. Všetko má a nič mu nechýba. Neváži si toho, čo má, lebo chce mať ešte viac. Deti majú prebytok hračiek a aj tak majú „dlhú chvíľu“.  Majú plnú izbu hračiek, a predsa sa nehrajú. Kto nebol nikdy hladný, neváži si suchého chleba, nedokáže sa vcítiť do pocitov hladujúceho človeka. Proti tejto materiálne blahobytnej, no emocionálne neutešenej dobe musí stáť pevná a hlavne láskyplná výchova bezvýhradne milujúcich rodičov. Veci sami osebe nemusia byť zlé. Ale nemôžu nahrádzať to, čo dieťa potrebuje najviac – bezpodmienečnú lásku.

Podľa doktorky Prekopovej však človečenstvo nie je ohrozené len technikou, ktorá dostáva v mnohých oblastiach prednosť, ale aj antiautoritatívnou výchovou, ktorá dáva dieťaťu, čo chce, a povoľuje mu, robiť, čo chce. Deťom sa dostáva viac slobody, než sú schopné uniesť.

Stále viac rodičov a vychovávateľov je bezradných. Aj keď chceli pri výchove robiť všetko správne, zdá sa im, že sa ich deti vyvíjajú v malých tyranov. Udržujú svojich rodičov v pokluse a nechávajú ich okolo seba tancovať. Cítia sa byť silnejší než rodičia, pretože im tento životný omyl rodičia sprostredkovali. Unikne im, čo ich dieťa v živote potrebuje – vzor u rodičov. Človek vždy napodobňuje tie osoby, ktoré pozná a ktoré dokážu viac než on. Dieťa tým teda stráca možnosť byť chránené, pretože ochranu hľadáme u silnejších. Je nechané napospas samo sebe a svetu, ktorý ho neskôr nepočúva. Nevykročí do sveta tak, aby sa vedelo presadiť alebo prispôsobiť. To je tá tragédia v živote dieťaťa, kedy sa mu dovolí byť „tyranom“. Je dôležité a potrebné nedovoliť deťom, aby robili iba to, čo chcú, ale naučili sa znášať i ťažkosti a problémy, pretože v živote by mohli potom od starostí utekať – od rodiny, z dlhotrvajúcich vzťahov, k drogám atď. Zároveň je nutné zdôrazniť, aká dôležitá je vytrvalá výchova detí. A to výchova pre život, nie pre túto chvíľu alebo od prázdnin do prázdnin a pod.

Aký je teda dobrý rodičovský vzor? Ako dnes k tak ťažko vychovateľným deťom pristupovať, aby sa láska v rodine vydarila?
Vráťme sa teda k úvodnej situácii, kedy vaša ratolesť opäť vyviedla jeden zo svojich kúskov. Myslite na to, že ste pre neho vzorom. Keď trestáte dieťa fackou, ukazujete mu, že je správne, keď sa ľudia bijú. To ale nie je všetko. Pri telesnom trestaní vám uniká emocionálna konfrontácia, na základe ktorej sa dieťa učí vcítiť do druhého. Malo by poslúchať nie preto, lebo príde trest, ale že zraní. Žiaľ, stretávame sa aj s deťmi, z ktorých pravidelné bitky urobili duševných mrzákov, ktorí potom márne hľadajú spôsob, ako vyjsť s druhými a sami so sebou. Mnohé výskumy dokonca poukazujú na fakt, že spravidla leží výprask aj na začiatku cesty budúcich zločincov a asociálov, než aby sa pomocou tejto „ručnej metódy“ podarilo vyliečiť nejakú zlú vlastnosť alebo dokonca vytvoriť v mladej dušičke nejakú vlastnosť dobrú, do tej doby chýbajúcu.

Miluj ma, aj keď som sa zašpinil, lebo keby som bol bez poškvrny, miloval by ma každý...  

Rovnako nesprávne je aj uvrhnutie dieťaťa do izolácie. „Teraz, keď ma hneváš, ťa nemáme radi. Choď do svojej izby a vráť sa, až budeš zase  dobrý. Chceme ťa iba slušného.“ To je v podstate ten najhorší vzorec, ktorý môže dieťa dostať. Nie je prijímané bezpodmienečnou láskou vo svojej reálnej podstate, ale len v ideálnej nereálnej pretvárke. Niekedy zase dieťaťu povieme, nech nám nechodí na oči, a keď sa chce s plačom pritúliť, je odmietnuté. Tým mu však nevytvárame istotu domova a lásky bez podmienok. Dieťa by malo prežívať istotu: „Moja mama a ocko ma majú radi a stoja o mňa. Dokonca aj vtedy, keď to so mnou nemajú ľahké.“ Celkom nefrustrujúca, nezakazujúca a neumravňujúca výchova má však na psychiku dieťaťa rovnako devastujúci vplyv ako prísne tresty, výchova ponižovaním, bitím či železnou neústupnosťou.

Bez tepla hniezda niet slobodného letu...
Ako teda na to? Namiesto poriadneho výprasku radí Jiřina Prekopová chytiť dieťa pevne do objatia a dať mu tak fyzicky pocítiť, čo sa v nás odohráva. Tento prístup – tzv. terapiu pevným objatím – využíva vo svojej psychologickej praxi k uzdraveniu vzťahov v rodinách, a to nielen ako terapeutický prostriedok. Hovorí o ňom ako o životnom štýle.

Terapia pevným objatím v najširšom slova zmysle slúži k obnove narušených citových vzťahov. Pomáha posilňovať, liečiť a uzdravovať vzťahy a primknutie medzi najbližšími členmi rodiny. Zmyslom pevného objatia je vcítiť sa do druhého na psychickej aj fyzickej úrovni tak, aby došlo k vyjadreniu toho negatívneho, čo tieto vzťahy zaťažuje a narušuje. Emocionálny spôsob kultivovaného vyjadrenia agresivity, znovunájdenie citovej väzby a naplnenie systematického poriadku v rodine. Je možné si tak vyjadriť aktuálne aj dlhodobé pocity, vrátane tých s agresívnym nábojom, a to spôsobom, ktorý umožní ich vnímanie a uvedomenie v prijateľnej podobe.

Pevné objatie nie je žiadna nová múdrosť. Používali ju odpradávna pedagógovia a psychológovia, napríklad Pestalozzi u detí s poruchami vzťahov. V bibliografii Miltona Ericksona popisuje Haley, ako známy psychoterapeut radil jednej matke, aby objímala dieťa „ktoré malo viac moci, než mohlo spracovať“ až do doby, než sa od nej nechá osloviť. Martha Welchová zase uplatňovala pevné objatie u autistických detí. Na začiatku osemdesiatych rokov ju prevzala a rozvinula už citovaná  psychologička Jiřina Prekopová, autorka mnohých kníh o výchove, z ktorých niektoré boli preložené až do 16 jazykov a stali sa bestsellermi.

Spočiatku (asi od roku 1993) bol zmysel pevného objatia definovaný ako „pomoc človeku v hlbokej duševnej kríze tak dlho, pokým nevykričí svoju zlosť a nevyplače smútok, až kým sa nebude cítiť voľný a spokojný“. Vtedy sa myslelo, že „držanie“, „holding“, je pomoc pre autistov alebo inak narušené deti, ako napríklad malých tyranov. V popredí stál jednoducho záujem vytvoriť spoľahlivú väzbu k matke a zaistiť, aby sa jej dieťa prispôsobilo a prevzalo jej ochranu, orientáciu a výchovu. Tak sa často stávalo, že dieťa bolo skôr objektom výchovnej snahy, a nie jedným z dvojice ľudí, z ktorých každý má právo vyplaviť svoju citovú bolesť a udobriť sa. Postupne sa prichádzalo na to, že v narušenej väzbe netrpí len dieťa, teda jeden človek, ale zasiahnuté sú obe strany. I matka a otec musia prejaviť svoje citové poranenie a dať ich pochopiť dieťaťu. Dnes sa pod pojmom pevné objatie rozumie šanca pre dve osudovo spojené osoby (rodič - dieťa, manželia...) vyriešiť ťažký citový konflikt, ktorý sa nedá spracovať slovne. Citovo sa konfrontovať v pevnom objatí s cieľom vcítiť sa jeden do druhého, porozumieť si a obnoviť lásku k sebe i k tomu druhému navzdory všetkým vypovedaným výhradám.

V objatí matky alebo otca je dieťa opäť v „hniezde“, aby si prežilo ochrannú silu a orientáciu na rodičov (teda nie z dôvodu trestu). Počiatočný odpor dieťaťa je pochopiteľný. Prežíva odňatie svojej moci, keďže sa musí prispôsobiť láskavému objatiu rodičov. Skúša, či je prevaha rodiča vierohodná. Súčasne aj rodičia majú možnosť vyjadriť svoje negatívne pocity voči dieťaťu a spontánne sa zbaviť citovej ambivalencie. Takéto objatie zaháňa strach a robí dieťa prístupným. Prežitie hnevu, nenávisti a strachu v súvislosti s držaním prináša istotu. Rodičia spolu s dieťaťom prežívajú jeho stav vydesenej uzavretosti a utešujú ho hladkaním, hojdaním a nežnosťou, akoby bolo zase bábätkom. Povzbudzujú ho, aby vykričalo svoje pocity a zlosť, a uisťujú ho, že ho budú držať tak dlho, až kým mu nebude lepšie. Prestanú až vtedy, keď je dieťa spokojné a nepociťuje prispôsobenie sa nežnostiam rodičov ako ohrozenie, ale je schopné tieto nežnosti ešte dlho prežívať.  Dieťa pozná, že je v bezpečí a milované, aj bez toho, aby muselo vládnuť, dokonca sa môže nechať viesť a nechať sa premôcť. Obaja aj s rodičom sú uvoľnení a šťastní, že sa navzájom našli. Prežili spolu obohacujúcu skúsenosť. Spoločne zažili porážku nenávisti a strachu a návrat obojstrannej lásky.

 „Objímam ťa pevne, pretože ťa ľúbim a chcem, aby si bol slobodný.“

Pri opakovanom pevnom objatí sa skracuje obrana dieťaťa a skôr nastupuje radosť zo zblíženia a prispôsobenia. Je však nutné dodržať základné pravidlo, že nesmieme dieťa pustiť skôr, než sa jeho negatívne city zmenia v lásku. Tak ako je to vyjavené v archaickom obraze pevného objatia, ktorým je starozákonný zápas Jakuba s anjelom. Anjel s Jakubom zápasili, držali sa, a keď chcel anjel odísť, Jakub ho pevne podržal a povedal mu: „Nepustím ťa, pokým mi nepožehnáš.“ To znamená – nemôžeme od seba odísť, pokým sa nezmierime. 

Táto terapia sa môže praktikovať pod vedením dobrého terapeuta v každej situácii i v každom veku. Pomocou nej je možné zvládnuť deti v období vzdoru, rovnako ako prejaviť lásku. Možno ho použiť i medzi manželmi, a to i v dobe, kedy láska nie je práve horlivá, ale partnerom na sebe vzájomne záleží a chcú spolu naďalej niesť všetko dobré i zlé. V praxi sa teda nejedná iba o napravovanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom, ale i o ďalšie vzťahy medzi osobami, ktoré k sebe podľa prirodzeného rádu patria: medzi manželmi, dospelými deťmi a starnúcimi rodičmi, či už nebohými blízkymi, s nepokojnými a hyperaktívnymi deťmi, s deťmi adoptívnymi, či umiestnenými v detských domovoch. 
 
Akou obohacujúcou skúsenosťou môže terapia pevným objatím byť, vypovedajú aj príbehy mamičiek, ktoré okúsili jej blahodarné účinky. Ich príbehy vám sprostredkujeme v 2. časti článku.