Peniaze, peniaze, peniaze...

1.10.2009 v kategórii Batoľa, autor Mgr. Slávka Hašková, foto: istockphoto.com

Hovoriť s deťmi o peniazoch, znamená hovoriť i o osobnej stupnici hodnôt, úlohe rodiny a životnom štýle, zodpovednosti.

Každodenná téma našich domácich rozhovorov, aj keď toto slovo nepadne... Už i malé deti ho vnímajú a zapisujú si všetko do pamäte. A tak si už od raného veku utvárajú vlastnú predstavu o funkcii a úžitku peňazí a postupne prichádzajú na to, akú mieru dôležitosti jeho rodičia peniazom pripisujú. Preto určite nie je na škodu, keď už s malými deťmi vedieme na túto tému diskusiu primeranú ich veku, a ak deti sa čo-to o nich naučia. Hovoriť s deťmi o peniazoch, znamená hovoriť i o osobnej stupnici hodnôt, úlohe rodiny a životnom štýle, zodpovednosti. I vaše každodenné aktivity môžete využiť na to, aby dieťa získalo vlastnú skúsenosť. Nákup v obchode, návšteva banky, výber z bankomatu sú dobrým úvodom na otvorenie rozhovoru o hodnote a použití peňazí.

Vek od 2 do 3 rokov
Malé deti nerozumejú hodnote peňazí, ale dokážu sa naučiť pomenovať rôznu hodnotu mincí. Obľúbená hra na imaginárny obchod v obývacej izbe je viac ako iba zábavná cesta pre rozvoj detskej predstavy. Pri výmene peňazí za tovar začína vaše dieťa chápať základy obchodovania. Používajte škatuľky z cereálií, ovocie, piškóty alebo hračky. Vyrobte si fingované peniaze a obchodujte, kým ich zákazník neminie.

Vek od 4 do 5 rokov
Môžete sa zahrať takúto zábavnú hru – napíšte si, čo chcete v obchode kúpiť – potraviny spoločne nakreslite na kupóniky a nechajte jednotlivé kupóniky vášmu dieťaťu vystrihnúť (pozor na správne a bezpečné použitie nožníc). Keď ste v obchode, dajte vášmu dieťaťu kupóny do ruky a poproste, aby vám pomáhalo hľadať tieto produkty. Doma sa môžete zahrať na imaginárnu reštauráciu. Veľa predškolákov sa oveľa radšej hrá doma na imaginárnu reštauráciu, ako chodí do tej skutočnej. Pri tejto hre sa dieťa hravou formou naučí množstvo vecí, napr. prestieranie stola, dobré spôsoby či robiť rozhodnutia. A už po hlavnom jedle vám bude pripomínať, že chce zaplatiť účet. A veľmi rado si úlohu vymení, aby mohlo peniaze inkasovať.

V tomto veku už dokáže veľa detí narátať do 5 – a tak máte možnosť pomôcť vytvoriť dieťaťu predstavu o peňažnej hodnote tovaru. Lacnejšie veci majú cenovku s jednou číslicou (3 EUR), potom sú tu s dvoma číslicami (48 EUR) a veľmi drahé majú tri číslice (865 EUR).  Môžeme s dieťaťom uzatvoriť napríklad dohodu, že vec s jednou číslicou si môže vybrať pri bežnom nákupe, vec s max. dvoma číslicami na narodeniny a pod.

Vek od 6 do 8 rokov
Pred tým, ako dieťa dostane svoje prvé vreckové, potrebuje stabilné miesto, kam si ho môže ukladať. Možno sa rozhodujete zriadiť dieťaťu účet. Veľa bánk má už zriadené špeciálne účty pre deti s rôznymi výhodami. Ak dieťaťu zakladáte účet, vezmite ho do banky otvoriť účet a povzbuďte ho, aby vložilo svoj prvý vklad. Ako mu vklad rastie, môžete spolu hovoriť o úrokoch, výnosoch a výhodnosti takéhoto sporenia. Vo väčšine rodín však na tento účel postačí pokladnička či sporiteľnička.

Pri nákupoch ukážte dieťaťu, ako sa môže v obchode rozhodovať medzi rôznymi tovarmi a porovnávať ich ceny. Pozerajte sa spolu na cenovky tovaru, porovnávajte množstvo a cenu. Nezabudnite do výsledku zahrnúť i kvalitu. Môžete v jeden týždeň kúpiť drahšie papierové utierky a druhý týždeň najlacnejšie. Potom sa pobavte o rozdieloch medzi nimi a či ten cenový rozdiel „stál“ za zvýšenú kvalitu. Toto je tiež vhodný vek na prípadné založenie zbierky mincí ako hoby. Môžete dieťaťu porozprávať niečo z histórie peňazí, napr. ako sa vyvinul obchod z pôvodne bartrového (výmenného – tovar za tovar) obchodu. V rámci výletu môžete navštíviť Múzeum mincí v Kremnici.

Vek od 9 do 12
V tomto veku túžia byť všetky deti rešpektované kolektívom a vec, ktorú „už majú všetci, ale úplne všetci“, sa stáva jasným označením príslušnosti. Túto túžbu prispôsobiť sa skupine je teda potrebné rešpektovať, ale len do istej miery. Môžeme kúpiť drobné predmety každodennej potreby, ruksačiky a pod. Ak vyberáme pre dieťa napr. rifle, dajme na jeho názor a vkus. Rozhodne však nepodliehajme tlakom a nekupujme vec len preto, že ju dieťa chce. Luxusný tovar nezjednocuje deti, práve naopak – rozdeľuje ich. Je potrebné, aby deti pochopili, že nákup určitých vecí naozaj nie je na mieste.

Ak dieťa veľmi chce nejakú finančne náročnejšiu vec, môžete spolu s ním zostaviť finančný plán, navrhnúť systém sporenia a určitou sumou mu pravidelne prispievať. V tomto veku môžeme dať deťom za úlohu, aby nám „pomohli“ vypisovať šeky za elektrinu, plyn, telefón, nájom... Môžu si tak začať uvedomovať výšku nákladov na bývanie a možno sa samy od seba rozhodnú obmedziť zbytočné výdavky. Pri väčších nákupných rozhodnutiach vysvetlite dieťaťu, prečo ste sa rozhodli práve takto. Takto sa naučí hodnotiť, zvažovať pre a proti každého riešenia a prisudzovať správnu váhu jednotlivým položkám rodinného rozpočtu. A navyše bude mať pocit, že má na plnení rodinných plánov svoj podiel.

Ale aj pokiaľ prísne šetríme, treba si občas urobiť výnimku. Vhodnou príležitosťou sú napríklad narodeniny. Účelom je takto ukázať deťom, že peniaze sú síce dôležité, že ich treba užívať s rozvahou, ale nie uctievať ich – občas si môžeme nájsť príležitosť, ktorú spoločne oslávime.

Keby ste sa ocitli vo finančne náročnom období, nebojte sa reakcie detí, vysvetlite im terajšiu situáciu a požiadajte ich o spoluprácu. Možno vás prekvapí nečakaná ochota detí prijať vaše požiadavky a odložiť svoje želania.

Reklama
Deti sú vystavované veľmi cielene namierenej, hlavne televíznej reklame. Z tohto dôvodu je potrebné nájsť si čas a pozerať sa s dieťaťom na televíziu a vysvetliť mu, že veľa vecí vyzerá v reklame oveľa lákavejšie ako v skutočnosti.

Katka, mamička 4-ročného syna, hovorí:
Len čo začalo moje dieťa vnímať ponúkané produkty v reklamách, vymyslela som si naňho taktiku. Vysvetlila som mu, že reklamy sa snažia ľuďom veľakrát predať to, čo nepotrebujú. Komentovala som mu každú reklamu: Vidíš, ponúkajú nám práčku, ale my už jednu máme, čo by sme robili s druhou? Aha, akú čokoládovú tyčinku si vraj máme kúpiť – my máme predsa obľúbenú úplne inú. A podobne. V obchode som mu ukázala, že zázrační rozprávajúci bojovníci, pobehujúci veľkou rýchlosťou po obrazovke televízora sú v skutočnosti obyčajné figúrky, ktoré ani nerozprávajú, ani nesvietia, ani sami nechodia. Teraz sa často hrávame takú hru, že počas reklamy hádame, čo nám chcú predať (niekedy sa to človek dozvie až úplne na konci) a hľadáme dôvody, prečo to nepotrebujeme. Môj syn bežne komentuje televíznu reklamu takto: „Prečo chcú, aby sme si kúpili takú hračku? My predsa máme doma veľa hračiek a lepších."

Ako sa postaviť ku každodenným detským vetám: Kúpiš mi to?

Anna má dve deti vo veku 4 a 9 rokov. Jej recept je veľmi jednoduchý:
„Vždy keď poviem áno, je to áno, a keď poviem nie, je to nie!“ Asi vám to neznie ako čosi prevratné, lebo je to niečo, čo teoreticky vieme, ale v praxi sa nám to nie vždy darí dodržiavať. Prečo? Jednak máme emócie a jednak máme svoje deti radi, chceme im dopriať „všetko, čo potrebujú“. My aj deti vieme, že peniaze potrebujeme na to, aby sme si kúpili jedlo, oblečenie, hračky. Každý má však inú predstavu – kde a za čo ich vydať. A tu je veľmi tenká hranica medzi „áno“ a „nie“, deti to vedia, a preto sem smerujú svoje požiadavky.

Pokiaľ sme po zvážení ich žiadosti hlboko presvedčení, že musíme zaujať jednoznačne negatívny postoj, dokážeme ho vysloviť tónom, ktorý nepripúšťa ďalšie vyjednávanie. Ak si však sami nie sme istí („Je to drahá hračka, ale Zuzka by sa s ňou dobre zahrala aj sa pri hre všeličo naučila. Prečo je len taká drahá?“), naše „nie“ nebude znieť dostatočne presvedčivo a je veľmi pravdepodobné, že nakoniec si spokojné dieťa odnesie domov ďalšiu hračku, s ktorou sa večer zahrá a na druhý deň ju založí medzi ostatné zbytočné hračky. Keď chceme takýmto situáciám predísť, mali by sme si my samy stanoviť hranice, ktoré nehodláme prekročiť, a hlavne byť o ich nutnosti presvedčení. Iba tak dokážeme vyjadriť svoj nesúhlas dostatočne rozhodne. Na druhej strane, mali by sme prejaviť i pochopenie pre detské túžby. Dieťaťu treba dať najavo, že mu rozumieme a neodsudzujeme ho.

Danica, 7-ročný syn
Keď chce môj syn novú hračku, napíšeme si ju do zoznamu. Za mesiac sa tam zhromaždí neuveriteľné množstvo vecí! A raz za čas, keď ideme nakupovať do hračkárstva, prejdeme si predtým zoznam, a syn si môže vybrať hračku, ktorú chce zo všetkých najviac. Pomáham mu pri tom otázkami, čo všetko sa dá s tou hračkou robiť, či sa s ňou bude hrať sám či s kamarátmi, či už podobnú nemá...

Mne nič nekúpia, ale oni majú peniaze a môžu mať všetko...
Dieťa môže mať pocit, že vytúžené veci sa odopierajú iba jemu, a rodičia si môžu dopriať všetko, čo ich len napadne. Preto sa občas zmieňme i o našich prianiach, ktoré nemožno hneď tak uskutočniť. Ukážte mu vaše vytúžené šaty a poznamenajte, že by ste si ich veľmi chceli ihneď kúpiť, ale musíte kúpiť momentálne potrebnejšie veci... A šaty musia počkať. Hľadajte alebo sa zahrajte spolu na veci, ktoré sa kúpiť nedajú: tečúca rieka, šum mora, priateľstvo, spev vtáčika....

Andrea, 6-ročná dcéra
Zistila som, že pre moju dcéru nie je nič dosť drahé, pretože má pocit, že moja peňaženka nemá dno. A keď sa v nej náhodou peniaze minú, máme predsa čarovnú kartu, ktorú stačí zasunúť do ešte kúzelnejšej dierky v stene cudzieho domu. A z tej kúzelnej dierky vyjdú nové peniaze!!! Došla som na to, že ona vôbec nechápe, že to sú peniaze, na ktoré tak dlho pracujem!

Vreckové
Často sa rodičia pýtajú, kedy by mali začať vyplácať dieťaťu vreckové. Je to veľmi individuálne rozhodnutie – niektorí rodičia vyplácajú deťom drobnú hotovosť už vo veku okolo siedmich rokov a podnecujú ho v ich sporení. V každom prípade by však deti mali dostať vreckové najneskôr v období, keď začínajú chodiť napr. samy do školy, zo školy či na rôzne krúžky. Vreckové by sme mali vyplácať bez ohľadu na prospech i správanie dieťaťa a dieťa by malo mať voľnú ruku pri rozhodovaní, na čo ich použiť. Samozrejme, môžeme sa obávať nákupu cigariet, alkoholu či drog – treba si však uvedomiť, že dôvodom takéhoto rozhodnutia dieťaťa určite nie je vreckové (primerané) a príčiny treba hľadať inde. Keď dáte dieťaťu vreckové, mali by ste mu dôverovať, ale tiež ho viesť k striedmosti a malo by, samozrejme, poznať aj váš názor na návykové látky.

Pokiaľ dieťaťu vreckové nedávate, riskujete, že bude kradnúť. Na začiatku si „požičia“ drobné z našej peňaženky, potom si z nej vezme väčšie bankovky, a postupne bude brať i inde. Zmysel vreckového je nielen v tom, že si dieťa kúpi nejakú drobnosť a urobí si radosť či zaobstará darčeky na Vianoce. Vďaka tomu, že dieťa má s čím hospodáriť, získa zdravý vzťah k peniazom a spozná ich hodnotu. To všetko sa mu bude hodiť, keď vyrastie a začne hospodáriť úplne samo.

Môže sa stať (hlavne na začiatku), že dieťa minie všetky peniaze, ktoré dostalo k dispozícii. Môžete ho pokojne nechať, nech to urobí. Veľakrát sa samo dieťa nákupom veci, ktorá nesplní jeho očakávanie alebo presiahne jeho možnosti, naučí viac než počúvaním teoretických úvah o potrebe nakupovať s rozvahou a nutnosti dočasne si niečo odoprieť. Na vlastnej koži zistí, že nemôže mať všetko, po čom zatúži, a nájde spôsob, ako sa dá ušetriť na niečo, čo mu skutočne urobí radosť.

Nezabúdajme dať deťom najavo, že existuje i iná podoba bohatstva, ktorá je síce oveľa menej viditeľná, ale zato oveľa dôležitejšia. Toto bohatstvo sa meria podľa vlastností a schopností udržiavať dobré vzťahy s ostatnými. A aj keď sú peniaze všadeprítomné, nie sú zárukou šťastia.