My sme ešte relatívne mladá rodina, ťažko povedať, k čomu sa dopracujeme o ďalších pár rokov :D . Hádky u nás nie sú na dennom poriadku, ale občas sa nejakej tej výmene názorov nevyhneme. A môžem Ti povedať, že nie je nad to, vykázať manžela slušne, ale dôrazne do patričných medzí. A hlavne ho treba aktívne zapájať do starostlivosti o deti - nechať mu ich na starosť a odísť z domu čo i len na 2-3 hodinky, nech má reálnu predstavu, čo to obnáša. Nakoniec, deti nie sú len Tvoje, sú rovnako aj jeho a keď je s nimi nejaký problém, týka sa aj jeho. 

My sme mladá rodina. Tiež sa dosť často hádame, už si z nás robia ľudia aj srandu keď sa viac ako dva dni nepohádame :D a nám to ani nejako nevadí. Poznám ľudí, ktorí sa vôbec nehádajú. Ale to my dvaja osobne nechápeme, pretože ten jeden z nich je taký, chrobák truhlík, čo všade bol a vetko vie a ten druhý, je človek bez vlastného názoru, ktorý ovie na všetko áno. my doma si už robíme aj srandu z nás tiež, lebo každý máme svoju hlavu, svoje názory a obaja sme tvrdohlaví jak ,,mezek". Každopádne ak je hádka konštruktívna a nie deštruktívna, tak nám môže dať viacej do budúcna ako si myslíme. Toť môj názor a držím palce :idoh:

Nuz, my sme spolu desať rokov, obidvaja tvrdé a horúce hlavy a..... nehádame sa takmer nikdy (a keď, tak kvôli úplným blbinám :idoh: ) Zato diskutuje sa u nás nepretržite, argumentuje, vysvetľuje, ale do hádok to akosi neprerastá... Myslim, že tam niekde je ten rozdiel: nie je mojím cieľom ukázať partnerovi, že on je ten debil (deti sú nevychované, dlážka špinavá, svokra otravná atď), ale napriek tomu "dosiahnuť svoje" (dať partnerovi vedieť, čo ma vytáča, nevyhovuje mi alebo mi vadí). Lenže to bezpodmienečne vyžaduje, aby spolupracovali obidvaja. Ale vykázanie do rozumných medzí môže popmôcť sa zorientovať, kde má partner hranice. Príklad: ctený syn doniesol už tretiu štvorku z matiky (minulý rok). Muž dostal "hysterický záchvat" (ja som prišla domov skôr, tak už som ho mala za sebou) a v zlosti mi šplechol: "Tvoj syn je debil. To sa s ním fakt nevieš ani tú matiku naučiť?" Mala som dve možnosti: navrieskať na muža, že jediný debil je tu on, je to aj jeho syn a čoby otec sa s ním matiku môže učiť aj on (táto možnosť ma veľmi lákala - hlavne preto, lebo som sa so synom tú blbú matiku učila) alebo so sladko-nevinným hláskom oznámť: "Jasne, že je debil, láska. Ako by si inak mal istotu, že je tvoj?" Využila som druhú možnosť, chlap spľasol ako vyfúknutý balón (syn pri tejto diskusii pochopiteľne nebol) a hádka nebola (len hodinová diskusia, čo s tým našim neštastníkom spravíme :think: ) Lenže na každého muža platí niečo iné, to už si musím vyskúšať sama, na čo funguje ten tvoj....

Ty si to musíš vyskúšať, samozrejme, nie ja to musím vyskúšať :rofl: :rofl: :rofl:

Ja som rada, keď sa všetky problémy vyriešia tým, že si dvaja vyrozprávajú, čo ich trápi/hnevá. Môj manžel je skôr typ, že sa urazí, a nerozpráva sa - ja niekedy ani neviem, na čo sa vlastne nahneval. Preto mu vždy hovorím, že ak ho niečím nahnevám, že sa v niečom vo mne sklame, nech mi to povie, ak je to v mojich silách, môžem sa predsa zmeniť, poprípade mu svoje konanie vysvetliť. Pokiaľ bude tichá domácnosť tri dni, tak to predsa nie je riešenie. Ja som zasa oproti nemu výbušnejší typ, takže občas aj zvýšim hlas, ale v hraniciach slušnosti, keďže očakávam komunikáciu aj od neho, tak sa snažím mu vždy vysvetliť, prečo mám názor taký, aký mám. Najmä pri niektorých témach (ako napr. svokra :rofl: ) musím ísť na neho veľmi opatrne :excited:

Ale hádky u nás na dennom režime nie sú, nerada by som aj bola, aby boli svedkami našich nedorozumení deti.

to unas všetky problémy a hadky rieši muž s jeho mamou,dosť ma to hneva že vytahuje sukromne veci,za všetky tie roky si nikdy nepriznal svoju vinu,za všetko možem len a len ja,nemám už silu,jedného dna si pobalím veci,zoberiem deti a nech si žije sám

Len kedy plánuješ to "jedného dňa" .......ak to takto u vás funguje, tak neviem, na čo čakáš. Asi dokedy to bude ako tak baviť tvojho muža a ak ho to prestane, tak ťa pekne pobalí a pošle kade ľahšie sám.

my sme dosť mladá rodina, takže nemáme svoje "vyjazdené kolaje". Hádame (lepšie povedané výmena nazorov-ani jeden nekričí) sa skôr preto, že bývame u mojich svokrovcov (z domu sú dva byty - náš ešte nie je komplet zariadený). A viete čo je na tých hádkach najlepšie? Vyrozpravame sa obaja, vieme čo nám vadí, dcérka o tom nevie lebo to riešime v noci a potom to končí objatim a tulkanim sa pred spanim a v lepšom prípade sexom...dve muchy jednou ranou..dúfam, že nam to dlho vydrží...ale ako pisali, to musia chcieť obaja

Ahoj, som s manželom 14rokov a prešli sme si všetkým možným. Prvé 3 roky som sa rozvádzala každé 2 mesiace kedže sme bývali u svokrovcoch a oni boli prednejší než ja- bolo by toho na jeden román!!!  Dotlačila som ho k tomu- hádky, plač, až nakoniec som sa zbalila aj s dcérou a povedala,že odchádzam a zrazu si uvedomil,že som schopná to urobit a žit bez neho. Kúpili sme byt a z mojho muža sa stal ideál- skvelý manžel, úžasný otec- navaril, upratal, o malú sa staral aj v noci,kedže som nastúpila do práce a dokonca začal aj vypekat koláčiky!!!! Najprv po hádke dokázal aj zaspat bez toho aby sme sa udobrili a nikdy nechcel v svojich často mýlnych názoroch ustúpit a hlavne priznat si vinu. Posadila som ho pred seba a začala monolog- dohoda nakoniec vzišla.  1. Nikdy neusíname pohádaní,lebo aj ked sme mladí, čo ak jeden z nás v noci umrie a ten druhý si bude dokonca života vyčítat, že sme sa ,,rozišli,, v zlom! 2. Nikdy si pri hádke nenadávame, neurážame a neoslovujeme sa mamka, tatko ale menom alebo aj pri zvade používame- miláčik,zlatko,láska. 3. Ak vidíme,že v tom druhom to u pekelne vrie, tak kludnejší ustúpi.4. Nehádame sa pred detmi a netrieskame s dvermi, taniermi.....a po 5. Vravíme tomu- po schladení hlavy nastúpi sebareflexia a ten,čo je si vedomý chyby príde za tým druhým s cmučkom a s ospravedlnením. 2x denne máme ,,seansy,, na balkone- kávička a aj ciga :iscrewloose: a tam rozoberieme každý problém až do bodky. A hlavné je si aspon denne povedat- milujem ta, dat boštek a len tak sa pohladkat a pritulit. Treba vediet aj odpúštat- trebars aj neveru- a často sa na neho zadívam a nesnažím sa ho zmenit a ani on mna ale skor si pripomenut,že prečo som sa do neho zalúbila. Rokmi sa hrany trošku obrúsia. My, napriek všetkému čím sme prešli tvrdíme,že určite sa viac milujem teraz ako ked sme sa brali.

tak toto bolo úžasné :rofl: :rofl: :rofl: :rofl: :rofl: :rofl: :rofl: :rofl:  viem,bol to úžasný príklad,ako sa dajú riešiť problémy,ale zasmiala som sa tak od srdca :lol: :lol:

My sme spolu 15 r. Najdôležitejšia je pre nás úcta a úprimnosť. Ja som hádavejšia, vtedy manžel so mnou nekomunikuje kým sa neukľudním. A potom sa porozprávame o všetkom čo nám nefunguje.