a aký bol váš vzťah na začiatku? rozmýšľala si, čo sa stalo, že sa z neho vytratilo to pekné?
chodievate s manželom spolu niekam von, máte spoločných priateľov, ako trávite dovolenky? vzťah treba pestovať. my sme spolu s mojím partnerom tiež už cez 13 rokov, z toho 6 ako manželia, tiež náš vzťah nie ako na začiatku, prišli nové starosti (bývanie, domácnosť...), ale aj radosti - náš synček. občas mám tiež dojem, že je náš vzťah "stále o tom istom", ale o čom má byť? predsa o nás, o našom dieťati, je to o tom, ako si zorganizujeme čas, aby ste sa stihli povenovať jeden druhému, zažiť spolu niečo pekné.

a ako to vníma tvoj manžel? tiež je v takom štádiu ako ty, žeby váš vzťah najradšej ukončil rozchodom?

V prvom rade - nevešaj hlavu, určite sa aj v tvojej "smutnej situácii" nájde niečo kvôli čomu sa oplatí žiť. Myslím, že tvoj synček za to stojí. Skús sa premôcť a začni sa usmievať a tešiť zo života pre neho. Píšeš, že máš smutný život, s mužom sa hádate, nemáte nič spoločné,.... a malý to všetko vidí, cíti...preto plače. Na rozdiel od teba si však takýto život nevybral on sám. Je mi ľúto najmä jeho - vy dvaja ste si to pobabrali sami. 
No k praktickej časti otázky - manželmi ste 12 rokov, predpokladám, že niekde bývate - ak vo svojom, tak polovica bytu/domu po rozvode pripadne tebe (buď ťa manžel vyplatí alebo si vezmeš úver ty a vyplatíš ho). Ak bývate 12 rokov v podnájme, tak ste riadni ........ , pretože neviete absolútne hospodáriť s financiami. Prenájom bytu by mala byť krátkodobá  záležitosť na prekonanie nejakej zložitej bytovej situácie, nemala by to byť dlhodobá záležitosť . takto sa vyhadzujú peniaze do vzduchu. Prenájom sa oplatí iba študentom (zložia sa viacerí na to) alebo ak by prenajímateľom bola blízka osoba, ktorá stanoví viac menej symbolické nájomné. No i tak to k ničomu nevedie, pretože peniaze dávaš do cudzieho, nevieš kedy sa nájom znenazdajky skončí,..a pod.
Takže -  v prvom rade mysli viacej na syna ako na seba. Ak si na 100% rozhodnutá  o rozvode, oznám to manželovi a podnikni právne kroky (vyriešiš tým majetkové vysporiadanie, delenie starostlivosti o syna a tiež výšku výživného). Ak máte majetok - dostaneš z neho polovicu a to je tvoj vstupný kapitál na vlastné bývanie (píšeš, že po RD ideš pracovať, tak si už teraz zháňaj info o úveroch). Ak sa nechceš zakopať, tak o prenájme ani len neuvažuj (iba v prípade, ak by to už s manželom bolo skutočne hrozné).
Venuj sa synovi s úsmevom na tvári, to je to najmenej čo v tejto situácii môžeš pre neho urobiť. Manželské hádky nie sú príjemné pre nikoho (no v mnohých prípadoch sú konštruktívne), no vo vašom prípade už nikam nevedú a preto nemá zmysel, aby si do hádky vstupovala (na hádku treba totiž dvoch - aspoň u nás to tak funguje).
Držím ti palce.
 

Ahoj,

nepíšeš nič o tom, z akých dôvodov sa hádate. Sú to podstatné veci alebo nejaké maličkosti? Kto vyvoláva hádky, ako často sa hádate? Skúste sa o tom s manželom porozprávať vtedy, keď bude rodinný kľud. Skús mu vysvetliť svoj pohľad na vec, čo Ti vadí a čo by si chcela zmeniť, opýtaj sa ho na jeho názor a požiadaj ho, ak je to možné, o odpoveď bez hystérie. Ak sa Vám podarí pomenovať problémy, skúste spoločne porozmýšľať, ako na to, ak sa to dá.

Ak majú záujem obe strany o riešenie problému, tak by som sa pokúsila ho vyriešiť ho, aby hádky nevznikali. Skúste sa na to pozrieť z nadhľadu, bez vzájomného obviňovania. Prípadne požiadať niekoho o pomoc, ak si nebudete vedieť rady. Dôvodom je nielen tých 12 spoločných rokov, ale aj Vaše dieťa, ktoré Vás potrebuje oboch, spolu. 

Zamyslela by som sa nad tým, či nemá manžel nejaké vážnejšie osobnostné alebo psychické problémy, prečo rieši všetko hystériou? Nepotrebuje manžel odbornú pomoc ešte predtým, ako začnete riešiť samotný Váš manželský problém? Ako to bolo v minulosti na začiatku Vášho spolužitia? 

Držím Vám palce, aby sa Vám podarilo pohnúť sa dopredu.

J.

Prispevok bol vymazany

ahoj,
ja som na tom uplne rovnako...:(
len rozdiel je v tom,ze je to po 2 rokoch manzelstva a mame dve deti
byvam u neho v dome,takze on je vo svojom a ja som,,na navsteve,, a aj to citim a pocuvam,ze ked sa mi nepaci nech vypadnem
no co ti radit?
ja to riesim tak,ze sa s nim uz ani poriadne nebavim,lebo viem ze bude zase hadka a mozno aj facka...takze ma navarene,upratane,obcas sex..ale to je vsetko...ved len na to som mu
citala som predchadzajuce rady,no je blbost,ze na hadku treba dvoch,pretoze u nas staci len on a jeho agresivita a nervy...staci ze poviem,ze idem kupit zeleninu a je to...tak uz anozaj nic nehovorim
takto som si zivot nepredtavovala a som z toho nestastna a nervozna,co sa odrza potom na mojich detoch a to je naozaj zle
takze aj ja cakam,kym mi skonci materska,najdem si robotu a zacnem sa obzerat po nejakom byvani..aj tebe radim,skor to neries,pretoze kde budes zivorit s dietatom? najskor sa treba zabezpecit atd
u mna je to tak,ze uz tam nie je ziadna laska a ucta,ak tam nejaka bola...tak si najskor zisti,ze ci ta ma este trosku rad alebo uz nie..a ak nie,tak uz sa prestan trapit a v duchu si kresli stastnu buducnost..bez neho..a pomalicky si buduj zazemie
drzim palce
naozaj by som bola rada,keby si sa mi tu potom niekedy ozvala,ze ako sa mas...ja ta chapem a viem,o com hovoris,lebo som  na tom rovnako a aj ja sa ti rada ozvem
pa
K.

...kazda z nas ma obcas chvile, ked si povieme, ze nas zivot je smutny... hadky medzi partnermi su neprijemne, hlavne ak su ich svedkom nase deti. Kvoli nim sa Ti teda oplati naozaj tuho porozmyslat nad tym, ci a aky zivot s manzelom ta caka, ci je moznost zmenit vase spolunazivanie, ci by bol manzel ochotny navstevovat manzelsku poradnu. Dufam, pre dobro vasho syna, ze je este moznost na napravu. Zivot v dvojici je predsa len zivot v dvojici a je velmi tazke zaspavat a zobudzat sa sam. Ak vsak uz vo vasom vztahu sancu na napravu nevidis, tak sa mozes zacat pripravovat na tazky boj rozvedenej so zivotom...zila som s manzelom v Blave, rozviedla som sa s nim, hoci z inych dovodov (nepodstatne pre teba) a skusila som to: pracovala vo firme, byvala v prenajatej garzonke, lebo na kupu bytu ani hypoteku som nemohla pomysliet, bavime sa o cenach bytov v Bratislave. Mala bola casto chora a ja sama, bez rodiny, ak pomohol niekto, tak obcas kamaratka. Nakoniec som to tam vzdala, povedala nasim ako to so mnou a dcerkou je a vratila som sa do rodneho mestecka. Vzala uver, cosi pomohli rodicia a kupila maly bytik pre nas dve za cenu, za ktoru by som v Blave nekupila nic....ani teraz to nie je ovela lahsie, financne to ledva zvladam, zvlast ked ex neprispieva ako by mal....ale zvladam to, lebo musim. Lebo mam dceru, ktoru nadovsetko milujem, ta ma potrebuje....a mam rodicov nablizku, starych priatelov a verim, ze bude uz len lepsie... nik Ti nepovie, co by si mala robit, a ako to budes zvladat. Rozhodnut sa musis sama, a pre cokolvek sa rozhodnes, budes musiet byt silna! drzim tebe a tvojej rodine palce!

ja ani neviem, ci prispiet, ale aspon sa vyrozpravam...
u nas je to tak, ze manzel mam rad dcery,ale mna nie. pre ne urobi cokolvek, na mna je protivny. je pravda, ze som uz dlho doma, po RD si neviem najst pracu. na jednej strane som mu vdacna za to, ze som mohla by s detmi doma, ze nemuseli chodit do jasiel a dufala som, ze za ten cas sa vsetko vyvinie tak, ze nebude problem najs si pracu, lebo na MD som nastupovala uz ako nezamestnana.
teraz mi vycita, ze nic nerobim. on je az odporny perfekcionalista. ja sa viem zabavat, smiat, on je ako v krci, vsetko musi byt len seriozne, vazne. vobec sa nevie uvolnit a mne vycita, ze som "salamistka". nie ze by som nebola zodpovedna, ved vseto co nase deti vedia, som ich naucila ja. a tiez robim bezne veci ci v domacnosti, ale vybavim co treba, ale len preto, ze nechodim s hlavou v smutku, tak sa mu zda, ze nic nerobim. ale ved ked nejde o zivot, tak co si budem robit problem, ono sa to tazko vysvetluje len tak narychlo...
ked je so svojou rodinou, tak je usmiaty, na mna len vrci, mam pocit, ze sa vzdalujeme, ze sa uz nevieme porozpravat, predtym sme viedli dlhe rozhovory, teraz mu vsetko co poviem lezie na nervy.
zmenil poziciu, ma ovela viac casu a hlavne uz nie je v strese kvoli kolektivu a sefovi a predsa je to horsie. ked mal problemy so sefom, vystazoval sa mi, snazila som sa ho vypocut, poradit vramci moznosti, dodat mu sebadoveru. odisla som od svojej rodiny, potom kvoli jeho praci do ineho mesta. minule som mu to uz vytkla, aby si uvedomil, ze co som ja obetovala kvoli nemu a on sa ma na to spytal, ze vraj ako sa ma to dotklo... :*-(
ked som bola naposledy chora tak, ze som sa nemohla od bolesti ani pohnut, tak som mu bola na obtiaz, bolo to pre mna strasne...
ked pocujem ako sa bavi v telefone s kolegami, dobre ze sa im nevopcha do zadku a na mna len vrci a nestojim mu za pekne slovo, tak ma z toho straaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaasne boli srdce. 
sme spolu 12 rokov, z toho 8 rokov manzelia. a ja zacinam mat pocit, ze to vzdavam.

Zdravim s partnerom som už skoro deváť rokov.Tento rok k nám prišiel jeho syn s partnerkou,a celé sa to všetko pokazilo.Partner mal velmi zké vzťahy,fetova a nechodil do práce..ale odkedy tu bývajú ,strašne zle sa tu cítim.Partner tvrdí že sa zmenil,ale je stále rovnaky,a fakt sa tu cítim zle,neviem čo mám robiť..už začínam aj partnera nenávidieť,lebo všetko mu toleruje..už sa to fakt nedá..