Spánok vo vlastnej izbe

Dobrý deň pani doktorka, chcela by som Vás poprosiť o radu. Naša päť ročnáasi od dva a pol roka spáva sama vo svojej izbičke. Nebol s tým problém, prespala celú noc. Už asi tri mesiace nechce spať vo svojej izbe, teda ani nie že nechce, ale keď spí vo svojej izbe v noci sa budí, vykrikuje, keď za ňou príde len mi dá boču, alebo mi povie že má napríklad peknú návliečku a či mi to povedala, alebo len sa otočí a spí ďalej. Ale takto vykrikuje cca tri štyrikrát za noc. Mne dlhšie trvá kým znovu zaspím teda som po takej noci unavená a nevyspatá a muž tiež, obaja pracujeme a skoro ráno vstávame. Keď už sa chceme vyspať tak si ju vezmem do spálne, teda spí so mnou a to nemrkne celú noc, spí až do rána bez toho aby sa budila a vykrikovala. Neviem prečo to robí, keď som sa jej pýtala prečo vykrikuje v noci z izbičky a vymýšľa, povedala že jej chýba v izbe živý kamarát. Skúšala som hocičo, povedala som jej že izbička za ňu plakala aj s hračkami, že im bolo za ňou smutno keď spala v spálni, už som skúšala aj to, že keď nechce spať v izbe tak si ju vezmem a bude moja ale nič na ňu neplatí. Je to len nejaké obdobie, s ktorého musí vyrásť alebo niekde robíme chybu a slabo ju motivujeme aby mala pocit že izba je naozaj len jej a aby nechcela spať niekde inde len vo svojom? Už je naozaj toho dosť, každý večer prenášať periny a ráno dávať späť na miesto. Ďakujem za odpoveď.