Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobry den.Rada by som sa opytala co mam robit, ak moj 19 mesacny syn zistil ze ak sa vyvracia tak zacneme okolo neho samozrejme skakat a teraz to urobi vzdy ked chce dosiahnut svoje tj napr,vecer ked ma ist spinkat,alebo ak na miesto mna za nim pride manzel tak takto vydiera co s tym ??
Nebola by som si celkom istá, či to je naučené správanie, ktoré syn používa na vaše vydieranie. To by od neho chcelo veľa uvedomenia, ktoré zrejme ešte nemá.
Zrejme sa v týchto situáciách dostáva do silného afektu a jedným jeho prejavom alebo skôr dôsledkom tohto silného, intenzívneho pocitu je vracanie.
Ak to budete brať len ako fakt, ako skutočnosť, ktorá sa takto deje a nie ako vydieranie či iné "záškodnícke" správanie, bude to prínosnejšie. Ak nebudete predpokladať, že vaše dieťa je až také "vychcané", tiež to situácii skôr pomôže. Vaše dieťa má svoje potreby a niekedy je preň ťažké zvládnuť situáciu v pokoji, ak jeho potreby sú iné ako vaše možnosti.
Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..
Pravdepodobne tá cesta je povedať to rodičom a požiadať ich, aby vám našli psychoterapeuta - človeka, ktorý sa zaoberá takýmito stavmi a pracuje spolu s klientom (tebou) na tom rôznymi psychologickými metódami - rozprávate sa, pomáha ti vnímať tvoje telo, tvoje potreby...
Oveľa viac by si ublížila svojim rodičom, keby si im to tajila a oni by ani netušili, že sa nemáš dobre.
Choď za mamou a povedz jej, že si jej sľúbila, že sa nebudeš rezať, no že ťa to stále napadá, že si to predstavuješ a že by si rada išla k psychoterapeutovi alebo psychoterapeutke a pracovala na tom, aby ti bolo lepšie. Blázninec nie je jediná možnosť, neboj sa.
Dobrý večer. Chcela by som sa opýtat na moju dcérku. Má presne 14 mesiacov, od 13. mesiaca pekne sama chodí, teraz už doslova behá, štvornoží, sama sa v priestore bez problémov postaví, urobí drep bez toho aby spadla, zodvihne si čo potrebuje a postaví sa bez problémov, horšie je to z rečou, ked jej poviem napr. kde máš plyšového havka, hned ho vyhľadá a ukáže nan prstom a ked poviem prines ho, tak mi ho donesie, okrem toho aj iné veci,z toho usudzujem, že rozumie čo od nej chcem, vie ukázat kde má nožičku, kde má druhý človek alebo hračka noštek, očko, na sebe očko alebo noštek neukáže,ked nemá náladu, tak neukáže, ak ked sa postavím na hlavu,tlieska ručičkami, ukáže ako sa má - ked chce, ale nechce sa naučit dat papa na rozlúčku,na prechádzke ukazuje asi na všetko sama prstom, v knižke ukáže zvieratko ked má náladu, ukladá, prekladá si kocky, všetko vytahuje zo skrín, zaujímajú ju kábliky, plyšové hračky a podobné veci, čo sa týka rozprávania tak najčastejšie je to eee, aaa, aba, alebo si zacne slabikovat mamama, tatata, papapa, abababa, ked ona sama chce, ale ked jej poviem kde je tato, tak ukáže na tatina, ked nie je doma, tak ukáže na jeho fotku na stene, takže tomu slovu rozumie ale nepovie ho. Vlastne ked sa jej čosi pýtam, tak ukáže a pritom povie eee, alebo len ukáže. Jedine ked vidi psíka tak na neho kričí havo, havo.Nemá rada ked ju ktosi objíma, bozkáva, zblízka sa nerada díva do očí( dovolím si tvrdit, že to má svojom otcovi, ktorý sa nerád pri rozhovore díva do očí), inak očný kontakt dobrý.Je hrozne neposedná, stále behá hore dolu po byte, všetko ju baví len chvílku. Chcem sa spýtat, či je vývojo vporiadku alebo by mala už vediet viac, stále na nu hovorím, vela vecí už začína rozumiet ale reč je slabá, ešte sa chcem opýtat, ci je zlé, ked nechce niekomu zakývat na rozlúčku? Vopred dakujem za odpoved. S pozdravom Janosikova
Zdá sa, že vaša dcérka dobre prospieva, že zvláda dobre to, čo má. Rozvoju reči napomôžete tým, že budete s ňou hovoriť, popisovať jej to, čo robíte, čo sa chystáte robiť, ako to budete robiť/robíte, čo je okolo atď. Mnohé z toho zrejme aj robíte. Keď ona začne slabikovať, môžete sa k nej pridať a opakovať po nej alebo jej dávať iné možnosti - ak hovorí bababa, vy zopakujte jeden dva razy a prípadne dajte aj babeba alebo babuba..., skrátka sa hrajte so zvukmi. Ešte dlho bude situácia taká, že dieťa dokáže všeličo, AK CHCE, ak má práve na to náladu, chuť. Netreba ju do ničoho nútiť, tlačiť na ňu, všetko by mala byť hra a zábava, sranda, malo by to vo vás oboch vyvolávať pocit blízkosti, chuť v tom pokračovať, užívať si to spolu. (A k tomu patrí aj to kývanie na rozlúčku - ak nechce, nechce, je to batoľa.)
dobrý deň pani doktorka, veľmi rada by som Vás poprosila o radu pri výchove našej 22 mes. dcéry. Je to zlaté mile dievčatko, doteraz sme s ňou nemali žiadne problémy. opíšem Vám našu situáciu: keď mala Emka 16 mes, narodil sa jej braček, myslím, že situáciu sme zvládli, nemala som pocit, že to berie nejako tragicky, rýchlo si zvykla, ale teraz v posladnej dobe mám pocit, že na malého žiarli, a dáva to najavo tak, že chce byť neustále pri mne. Vždy bola na mňa veľmi naviazaná, ale to čo stvára teraz je ozaj veľa. nechce pochopiť, keď kojím malého, že nemôže vyrušovať, musím sa zatvoriť do izby a to celý čas plače za dverami, nieje to tak vždy, ale často. nemôžem ísť sama ani do obchodu, to keď zistí, že niekam idem, spustí taký rev, že ju musím zobrať zo sebou. napríklad na piesku stále kontroluje či som tam, vlastne neustále celý deň sa vypytuje : kde je mama? kde je tato? kde je baba?.... a to stále dookola. na druhej strane mi s veľkou obľlubou vonku uteká a keď na ňu volám úplne ma ignoruje, musím potom za ňou utekať aby sa jej niečo nestalo. a posledné dni má večer totálne hisáky. musím ležeť pri nej keď zaspáva, ale veľa krát, no každý večer začne plakať aj malý a ja musím za ním íst, vždy jej poviem kam idem a že hneď prídem, to spustí taký strašný rev a samozrejme pobudí úplne malého a revú obaja. Jednoducho nodokáže byť chvíľu sama v spálni, neviem ako ju mám učiť samúzaspávať. a skoro každé ráno sa zobudí s takým revom a krčí: kde je mama? lebo spí s manželom, ale majú ozaj super vzťah. aj naobed sa budí s revom a potom ju musím 20 min. mojkať aby bolo dobre. neviem čo môžem od nej chcieť v tomto veku, čomu je schopná porizumeť. neviem už ako mám reagovať, keď spustí ten svoj rev.
Ďakujem veľmi pekne za rady, s pozdravom Zuzana z Trnavy.
V tomto veku je vzťah, ktorý dieťa má s matkou už silný a niektoré deti veľmi ťažko znášajú aj krátke odlúčenie. Nemusí to teda súvisieť so súrodencom, ale s jej potrebou byť vám nablízku, cítiť vás alebo vás mať aspoň na dohľad. Ak sa tak nedeje, ak mama nie je "tam, kde by mala byť", dieťa zachvacuje panika, preto ten rev. Pre ňu je to o život.
Postupom času sa začne od vás "odliepať", nebude vás tak nevyhnutne potrebovať, no minimálne do tých troch rokov to bude v podobnom duchu, možno postupne slabnúce.
Dobry den,chcela by som sa spytat.Mam trojrocnu neter a vzdy ked pride k nam na navstevu tak sa bucha v gaucovke.nepaci sa mi to.v poslednej dobe pritom zatvara aj oci.uz som sa pytala jej mamy tak povedala ze je to zlozvyk,ale mne to tak nepripada.alebo sa hra na zemi a ked sa nazlosti tak skoci na gauc a silno sa bucha.mozte mi prosim vas poradit co to znamena?
Neviem presne, čo to znamená, ale nejako je to pre vašu neter dôležitá aktivita. Možno sa tým zbavuje napätia, strachu, úzkosti alebo zlosti, či iných rozpoložení, ktoré vníma.
Môžete je povedať, že ju máte rada, no že sa vám to nepáči, keď búcha do gauča; je u vás na návšteve a mala by vedieť, že tam určujete pravidlá vy a že ona by ich mala rešpektovať.
Alebo si ju vtedy zavolajte k sebe, len si ju posaďte do lona, spýtajte sa jej, ako sa má, aká bola cesta k vám, či videla niečo zaujímavé... alebo (ak sa búcha, lebo sa hnevá) čo ju nazlostilo a podobne.
Dobry den p. doktorka,
moja dcerka ma 3r.8m, od septembra 2010 chodi do skolky, dalo by sa povedat ze bez problemov, malo to taky klasicky priebeh. Prve dva tyzdne bez problemov uplne, potom zacala rano plakavat, vodieva ju manzel, to trvalo tak tyzden a potom uz bez problemov. Aj po vianocnych sviatkoch ci kiahnach isla v klude do skolky. Vzdy som ju vyzdvihla usmiatu, ucitelky ju chvalia, ze je bezproblemove samostatne dievca. Je to nase prve dieta zatial jedine, mame obaja s manzelom velku rodinu, je od malinka velmi zvyknuta na spolocnost, nie je v nicom obzvlast nadana. Mozno iba v tom, ze je nesmierne vnimava, cisto a vela rozprava, je rada stredobodom pozornosti, asi 3 mesiace pretrvava "lakomost" hlavne o tom rozprava ze nikomu nic nepozicia a hracky su iba jej...ale ked je u nas niekto ci dieta ci dospely nakoniec ustupi a pozicia, ide snad iba o uputanie pozornosti takymto sposobom, neriesim to nijako specialne, iba jej vludne vysvetlim, ze take spravanie nie je pekne, precitam/vymyslim/poviem pribeh o detoch ktore sa nechceli podelit o hracky, veci....zda sa mi ze rada vypocuje ale zatial ziadny velky progres, je to dost jej oblubena tema ze nepozicia, ALE toto som popisala len na ilustraciu. Hlavny problem, ktory ma zacal cim dalej tym viac a viac trapit a tak trochu suvisi mozno aj s tym "egoistyckym pristupom" ak sa to vobec da tak nazvat je, ze zacala velmi zle vecer zaspavat a rano odmieta ist do skolky, uz po ceste zo skolky sa ma doslova 100x spyta ci zajtra ide do skolky a ci si pre nu pridem a ci si pre vsetky deti pride niekto, vecer sa toto cele stupnuje,bola zvyknuta zaspavat okolo 8,30 teraz zaspi okolo10,30 aj to splacom narekom a slzami a recami ako jej nikto nepomoze a ona sa nevie v skole "vyznat" toto mi povedala napriklad vcera, ze tam je vela deti a preto sa jej tam nepaci. Spociatku som sa vzdy snazila od toho odputat pozornost akoze to jemne bagatelizovat pred nou, ale pri tom som nenapadnymi otazkami sondovala preco??? alebo coho sa tak boji ODRAZU po 9 mesiacoch chodenia do skolky uz 14 dni prezivame zacyklene otazky typu ci ide, a ci si pre nu pridem do skolky??? Nikdy sa nestalo, ze by som po nu neprisla, mame vo zvyku ze 80% chodievam ja a 20% jedna druha tretia moja neter, alebo synovec su to studenti, prip. babka, tatino...., nikdy nebola na mna obzvlast viazana o skolke rozpravala viac ako ine deti, tesila sa na divadielka, kuzelnika, sportove dni...na vsetko. Odrazu BUM. Stale sa uistuje ci ju lubim, hovori mi ako ona lubi mna, no a do toho tie otazky na skolku. Nic som v mojom spravani nezmenila, nemali sme ziadnu vaznu udalost, s manzelom mame dobry stale rovnaky vztah. Cele to zacalo presne v den, ked som si pre nu prisla na MDD prvy krat do skolky skor, prvy krat tam nespinkala. Nijako to nekomentovala ani nic, ale je to presne od toho dna. To popoludnie nebolo nicim specialne, doma som ju dala spat a potom sme mali naplanovanu navstevu s detmi a pripravene rozne hry. Pre moju dcerku to nebol nicim vynimocny den, lebo sa takto bezne stretavame a mavame orientovane dni na deti, len v tento den sme tam isli skor a mala som volno z prace. Moze byt toto spustac jej spravania? Je to velmi stresujuce najma pre nu a nas oboch rodicov, z casti si niekedy myslim ze to na nas hra"vydiera" nas, ale ja sa pred nou tvarim stale neustupne mame nastolene pravidla, a do skolky riadne chodi.Zda sa mi neuveritelne, zeby dieta "hralo" takuto hru uz dva tyzdne a vidi ze do skolky chodi pravidelne a ze si pre nu pravidelne v ten isty cas. Pytala som sa ucitelky ci na nej nebada nejaku zmenu a ucitelka mi potvrdila, ze sa zmenila ze je utiahnutejsia a panovacna ked sa ma podelit o hracku. To predtym v skolke nebolo. Dufam, ze vsetko chce len cas, a ze tieto kazdodenne zacyklene otazky, place, tazke zaspavanie a ranne vzdorovanie sa pominu. Viete mi poradit prosim Vas? Velmi pekne dakujem.
Nemyslím si, že hrá nejakú hru. Jej správanie je pravdepodobne len vyjadrením toho, že by rada s vami trávila viac času, že byť v škôlke v tomto období nie je pre ňu až také zaujímavé a dôležité ako byť s vami a podobne. To sú celkom normálne potreby dieťaťa v tomto veku.
Je fajn, že držíte štandard a neustupujete jej v tom, že by prestala do škôlky chodiť. No možno by jej dobre padlo, keby vedela, že aj vám dobre padlo byť na MDD spolu už od obeda, že aj vy niekedy chcete byť doma z práce už na obed a tráviť čas s ňou, no nejde to tak často, ako by ste si to želali a podobne. A možno by ste si mohli sem tam naplánovať taký spoločný poldeň navyše častejšie ako len na MDD. Možno raz za pol roka, možno raz za mesiac... to už je vec vašej úvahy, vašich možností, potrieb atď.
A s tým "egoizmom", teda s tým "nepožičiam", by som to nebrala tak vážne - ona potrebuje najprv mať dosť skúseností s nepožičaním, s tým, že o svojich veciach rozhoduje ona sama a má na to plné právo a potom bude schopná aj požičať naozaj, nielen z donútenia alebo len preto, že sa to patrí a musí.
