Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
pytala ste sa ma aky stary je moj syn ma len 5 mesiacov ale uz teraz sa na to pripravujeme ako mu to povieme...bojime sa ze by pozdejsie by mohol znenavidiet partnera alebo mu to vyhadzovat na oci ked bude starsi.dakujem za radu.
Vyhadzovať na oči mu to môže, najmä v období puberty alebo napätých situácií, no treba to brať s rezervou. Jedna z možných odpovedí na takéto vyhadzovanie na oči je napríklad: nie som tvoj biologický otec a robím pre teba to najlepšie, čo viem, starám sa o teba s láskou.
Dobry den prajem,
mam 4a pol a 1a pol rocne deti. Som v rozvodovom konani. Deti chodievaju raz za cas k ich otcovi. Problem je v tom, ze teda najma starsie dieta prehovara proti mne. Stale starsiemu dietatu hovori, ze som klamarka, ze ho nechcem, chcem ho opustit, ze musi vydrzat a bude byvat len s nim. Ked sa ma starsie dieta pyta ci je to pravda a tak mu stale hovorim ze nie je to pravda, ze ho lubim. Tak sa ma pyta ci je tata zly a ci klame. Tak mu poviem ze tata nie je zly, len ma nema rad a ze neklame ale nehovori uplne pravdu. Vidim na nom ze meni spravanie voci mne. Citim z neho take nieco ako sklamanie. Neviem co s tym. S otcom deti nie je mozna normalna komunikacia. Mna psychicky utlaca a detom robi to iste. Nechcem aby mali deti ujmu na cely zivot kvoli neludskemu pristupu ich vlastneho otca. Dakujem.
Je to ťažká situácia aj pre vás, aj pre deti. A zrejme aj pre ich otca. Nepriateľstvo totiž zvyčajne súvisí so strachom, ktorý v človeku je, so zranením a bolesťou... A namiesto toho, aby človek ukázal zranenie, bráni sa, útočí, bojuje.
Keďže ste obaja rodičmi vašich detí, ste obaja rovnako dôležití. Vaše dieťa teda musí samo spracovať to, čo mu jednotlivý rodič hovorí, musí to porovnať s realitou, s tým, čo rodič robí, nielen brať do úvahy, čo hovorí. No je to zvyčajne zložitejšie, ako sa vysporadúvame s realitou a s našimi vnútornými prianiami a potrebami, ako nevnímame niektoré veci, lebo nám nepasujú do nášho nazerania na veci.
Pre vás je dôležité s prepáčením nekydať na otca, no na druhej strane nepritakávať tomu, čo o vás hovorí deťom. Prípadne povedať dieťaťu, že sa vám nepáči, že otec s nimi tak rozpráva. Prípadne sa rozprávajte spolu o tom, ako sa cítia, keď toto počujú, aké to pre ne je...a že vy ste tu s nimi, môžete si ich pritúliť atď.
Ak sa dá, hovorte s otcom detí, ako sa vám to javí, ako to pôsobí na deti... Ak s ním hovoriť neviete, lebo má veľkú prevahu, choďte do terapie a učte sa to, pracujte na tom, aby ste sa mu vedeli postaviť bezpečným spôsobom a aby ste to mohli učiť aj deti.
Dobrý deň,
som matkou takmer 3 ročnej dcérky a o 2 mesiace očakávame prírastok do rodiny - synčeka.
Dcérka sa od začiatku môjho druhého tehotenstva na bratčeka teší (aspoň ona to hovorí) a dokonca ako prvá už veľmi skoro tvrdila, že to bude chlapček. Tiež mu vymyslela meno - Šimon. Po celý čas som neprotestovala, ale odkedy sa potvrdilo, že to je naozaj chlapec a aj ja som začala rozmýšľať nad menom pre chlapčeka, s menom Šimon sa neviem stotožniť. Manželovi je to viac-menej jedno, skôr hovorí, že si so Soniným rozprávaním na mena Šimon už aj zvykol.
Skôr inklinujem k menu Jakub, ale keď poviem Soničke, že dáme chlapčekovi v brušku meno Jakubko, tak to absolútne odmieta (aj iné mená odmieta).
Je emocionálna, vie vybuchnúť a dlho zúriť a je veľmi tvrdohlavá. V poslednej dobe sa mi zdá, že na "bruško" aj trochu začína žiarliť (tíska sa na mňa a pod., hoci sa jej snažím venovať veľa pozornosti, dotykov, objatí, pochvaly a pod.)
Moja otázka na vás znie: Aký myslíte, že by mohlo mať vplyv / dopad na jej psychiku a správanie (aj k súrodencovi) fakt, že by sme to dieťa pomenovali inak, ako si ona už zvykla a stotožnila sa. Môžeme ju nejako namotivovať na druhé meno? Čo je dôležitejšie - meno pre syna, či ukončiť dlhých 9 mesiacov pre dcéru prinesením vysnívaného Šimonka. Je, či nie je pravda, že matka, ktorá nosí pod srdcom dieťa, má väčšie - povedzme - právo (kvôli pocitom, vzťahu k nemu), vybrať mu meno?
Ďakujem.
Je to sranda, lebo ja som môjmu bratovi tiež vybrala meno ešte kým sa narodil. No náš vzťah nemal len láskyplné obdobia, teda v detstve myslím...
Matky niekedy veľmi presne vedia, ako "sa volá" ich dieťa, hoci ešte je len na ceste. Cítia energiu toho dieťatka, sú s ním vo veľmi úzkom kontakte. No malé deti majú často tiež dar zachytávať takpovediac z éteru, z atmosféry, ktorá je naokolo, určité veci, robia to veľmi prirodzene a intuitívne. A niekedy sa trafia, ako keď vaša dcéra hovorila o bábätku ako o chlapcovi, hoci nemala odkiaľ vedieť, akého pohlavia dieťa je.
Vy uvažujete o tom, či dieťa pomenovať podľa výberu dcéry alebo podľa vášho výberu. V prvom rade je to vaše dieťa, nie dieťa vašej dcéry, čo znamená, že vy by ste mali rozhodnúť, aké meno bude nosiť. A vaša dcéra si vyberie meno pre dieťa, keď sa ona sama stane matkou. To je jeden z možných pohľadov.
Druhý je, že aj ak ustúpite dcére, neznamená to, že vzťah medzi deťmi bude jednoduchý, že ho bude mať radšej alebo tak. Ona si ešte celkom nevie predstaviť reálne, čo znamená mať súrodenca a ich vzťah sa bude ďalej vyvíjať a zreálňovať, meniť.
A do tretice je možná aj taká alternatíva, že ju budete učiť vyjednávať a napríklad kúpite alebo požičiate si knižku s menami alebo otvoríte kalendár a budete spolu všetci traja hľadať meno, ktoré sa vám všetkým bude páčiť, na ktorom sa spolu zhodnete...
Alebo si hodíte korunou...
Dobry den. Chcela by som Vas poprosit o radu. Mam doma 7 a pol mesacnu dcerku. Narodila sa planovanou sekciou v 38 tt, vaha : 2920g, 48cm,apgar skore 10,10,10, bola kojena do 4 mesiacov, od 4. mesiaca chodime rehabilitovat kvoli lahkemu hypotonusu chrbatika - su to take posilovacie telesne cviky, vojtovku vraj nebolo treba, t.c. ma 7 a pol mesiaca, vaha: 9400g, 75 cm, pekne sedi, sama sa ale neposadi, stavia sa na nozicky, od 5. mesiaca sa otaca, plazi sa, parkrat sa dostala uz aj na kolienka, kde sa pohojdava, ale to co ma trapi je psychicky vyvoj, malo rozprava, v 3. mesiaci ked nezacala dzavotat, tak sme boli na usnom ci pocuje, usna povedala, ze je vsetko vporiadku, teraz dzavota, rozne samohlasky, hlasky, uz sa jej niekedy podari aj ba-ba, ale len zriedka, vela si vyska, skrieka, hulaka apod. Usmieva sa na nas, ale chyba mi u nej spontannost, nahlas sa smeje len ked jej niekto robi opicky a poskakuje pred nou, je tazke ju rozosmiat, sleduje vsetko co robime, ma zaujem o hracky, chce ich, doscahuje ich, ale hra sa s nimi tak mechanicky, dava ich do ust, capka po nich rukou a pod., ked jej nieco hovorim, tak sa na mna len diva, maximalne sa usmeje na mna, aj to nie vzdy, deti vedia spoznat mamu hned, ona ked ju necham na chvilu u mamy a potom pre nu pridem, tak ide ku mne ako ku kazdemu , ako keby som ani nebola jej mama, skor reaguje lepsie na manzela ako na mna, neviem ci ma nema rada ked s nou cvicim alebo preco, ked ju mam na rukach tak sa diva vsade inde len mne do oci nie, zaujimaju ju moje vlasy, usta, nausnice a pod, ked jej aj nieco davam akoby nevedela co od nej chcem, nevedela vyjadrit radost, teda okrem toho ked vidi ze ide jest, to sa tesi. Vsetci z rodiny mi hovoria, ze kazde dieta je ine, ze so mna citi nervozitu preto tak reaguje, je pravda, ze som klbko nervov, ale to ako sa sprava, ked vidim druhe detiako poskakuju od radosti, to mi nepridava,uz ani nespim. Na zvuky reaguje aj na sepot, ked ju oslovim tak zareaguje, ale ked s nou dlhsie hovorim, tak sa venuje hrackam, byva dost mrzuta, jeduje sa , spava dobre aj v noci aj cez den, z jedenim nemame problem, som z toho uz na nervy, mozno robim chybu, ze ked na nu hovorim a ona strati zaujem, tak idem prec, zranuje ma ako sa sprava. Bojim sa ci nebude autistka, viem ze je to skoro, ale nemala by som vyhladat lekara. Vopred dakujem za vasu odpoved.
Podľa toho, čo píšete, máte od dieťaťa očakávania a ak ich nenapĺňa, zneistí vás to. Začnete pochybovať, či vás má rada, či ste dobrá matky, či sa dobre o ňu staráte, či robíte všetko tak "ako sa má"... Ste na seba veľmi tvrdá a náročná a čakáte od dcérky, že potvrdí, že ste dobrá. To je na jednej strane zrozumiteľné a normálne, no ak svoju hodnotu odvíjate len od toho alebo hlavne od toho, nemôžete byť vždy úspešná, lebo deti sú niekedy aj nespokojné, niekedy ich zaujíma niečo celkom iné ako my, niekedy nás aj neznášajú alebo sa hnevajú, no ani jedno z toho nemusí znamenať, že sme zlé matky.
Ak ste naozaj uzlíček nervov, ako píšete, možno by vám urobilo dobre na nejaký čas navštevovať psychológa a tam hovoriť o všetkých vašich neistotách a všetkom, čo vás trápi.
Asi všetky matky máme niekedy také obdobie alebo také chvíle, kedy pochybujeme o svojom materstve, o svojich schopnostiach byť dobrou matkou, no je to náš problém, nie problém dieťaťa a ak to trvá dlho alebo nám to berie veľa času či pozornosti, energie alebo radosti z materstva, je lepšie to riešiť - aj pre nás, aj pre dieťa.
Dobry den pani doktorka ,chcela by som Vas poprosit o radu .Ide o môjho 4 synceka ,ktory zacal chodit od septembra do skôlky.Vsetko bolo v poriadku do skôlky sa tesil ,vsetko vzdy spapal ,v skôlke spinkal ,zapajal sa do hier ,rad pracoval na spolocnych pracach,ale od urciteho casu (od zaciatku decembra)nechce chodit do skôlky (musim s nim chodit iba ja aj pren ho musim ist iba ja,kazde rano place).Aj teraz ked spomenieme skôlku tak akoze je chory ,boli ho nôzka atd. Ked som to hovorila ucitelkam tak mi tvrdili ,ze vsetko je v poriadku cez den je normalny,ale nakoniec vyslo najavo ,ze to nie je pravda.Maly prestava v skôlke papat cez den je placlivy ohryza si nechty,ako keby mal v sebe vnutornu nervozitu.Ked sme sa ho pytali preco nechce chodit do skôlky tak povedal ,ze mu ublizil kamarat potom ,ze tam ma zle sny (uz tam nechce ani spavat)dost casto sa pyta na smrt.Chcela som aby mi nakreslil co sa mu paci v skôlke a co sa mu nepaci ,ale neuspela som a velmi ma to trapi .Doma ma 2 surodencov starsieho a mladsieho ma ich velmi rad medzi nimi neni ziadny problem.Dufam ,ze som to napisala zrozumitelne viete mam v hlave tolko myslienok ...chcela som vas vlastne poprosit ako by som ho mohla "nastartovat" aby som zistila co sa vlastne stalo .A este som zabudla napisat ,ze nechce nosit do skôlky rukavice ani sal povedal ,ze on bude stat a nebude sa hrat so snehom .Ak sa to nezlepsi som rozhodnuta navstivit psychologa ,pediatra na odber krv (je bledy a vsimla som si ,ze aj doma v poslednom case malo papa).V suvislosti so smrtou je vzdy velmi "histericky".Za akukolvek radu Vam vopred dakujem
Na to, aby nám dieťa nejako "ukázalo", čo sa s ním deje, môžete využiť rôzne spôsoby, nielen kreslenie. Môžete sa hrať s plyšákmi bábkové divadlo alebo spoločne vymýšľať príbehy, rozprávky o zvieratkách, pričom vy len poviete začiatok a necháte dieťa vetu dokončiť alebo doplniť čo robili, ako sa cítili, ako sa to vyvíjalo ďalej... Môžete si kresliť krátke komiksy o tých zvieratkách... Môžete si pozerať obrázkové knižky a nechať dieťa rozprávať príbehy, čo sa na obrázkoch deje... Vždy by to ale malo dieťa akceptovať, malo by to byť hravé, nie nasilu...
dobry pani doktorka mam 2rocnu slecnu a nechce sa jej rozpravat opakovat nechce tie zakledne slovicka vie ked jej poviem aby nieco spravila tak to urobi strasne je rozumna a vsimava druha vec ze cin je starsia sa boji vsetkeho a hlavne deti a doktorov ma taky panicky strach ze ked place tak az vraca inac ona ma strasne jemny zaludocek aj v aute jej byva zle cez den nechce spat a v noci miekady plece a vravi nie nie doma ju nebijeme a ani na nu nekricime je topravda sem tam som jej dala po zadocku a zdvihla na nu hlas ale ja si myslim ze to bolo v norme takze neviem preco sa tak vsetkeho boji prosim vas porate mi zatial byvama u svokrovcov a sem tam doma vistraja moze a mala bola stale svetkom tomu vsetkemu teraz ma 4mesacnu sestricku ale na nu vobec neziarli dakujem
Jedna vec je, že sme každý inej povahy a temperamentu. Vaša dcérka zrejme patrí k deťom, ktoré citlivejšie reagujú na rôzne podnety, s ktorými sa stretávajú v rozličných situáciách. A nie je to zlé ani dobré. Je to skrátka tak, je to jej prirodzenosť, jej nátura.
Druhá vec je tá, že deti zhruba až do školského veku mávajú obdobia, kedy sú viac úzkostné, boja sa tmy, lekárov, cudzích ľudí, búrky, psov... čokoľvek si vymyslíte, deti sa toho môžu báť a nemá to v podstate žiadne racionálne vysvetlenie. Je to akousi prirodzenou súčasťou detského vývinu a to, čo deti od nás potrebujú v týchto obdobiach najviac, je to, aby sme boli pri nich, aby v nás mali oporu, aby sa mohli báť v bezpečnom náručí rodičov a tak si vytvorili dostatočne pevný základ pre to, aby neskôr mohli byť oporou samy sebe.
Jej strachy a obavy sa budú postupne meniť a oslabovať, hoci z nej možno nikdy nebude úplne smelá osoba, no isto sa jej úzkosti zmiernia a ustúpia.
