maznáčik

Dobrý deň,
môj 4-ročný syn nevie zaspať sám. Večer ho uspím v jeho posteli a každé ráno ho nájdem pri sebe. V noci vždy príde za mnou a tlačí sa ku mne, až ma vytláča z postele. Je to normálne? Nechcem, aby z neho vyrástol maminkin maznáčik. Kedy to mám začať riešiť? Nechávala som ho, nech to prejde samé od seba, nechcela som mu spôsobovať šoky, ale neviem, či už nie je neskoro..Sme sami, tatino za ním síce chodí a majú medzi sebou dobrý vzťah, ale nežijeme spolu. Je na mňa silno naviazaný. Mne to nevadí, len nechcem, aby tým bol v dospelosti poznačený.

ďakujem

V poslednej dobe, odkedy sa u dcéry prejavila táto porucha, máme veľké problémy s jej správaním.
Je vzdorovitá, veľmi neposlušná, papuľuje, ... Keď jej niečo nedovolíme, vykrikuje, že sme zlí, a aj tak si urobí po svojom. Niekedy, keď už to nevydržím a hodím jej na zadok, tak mi to vráti! Naozaj si s ňou už neviem rady. Predtým to býval môj maznáčik, túlila sa ku mne, poslúchala ma. Vždy sa kvôli nej s mužom pohádame - lebo ja ju chcem vždy brániť. Ale niekedy aj ja už mám toho dosť a neviem zvládať jej správanie. Aj v škole sa trochu pohoršila, v taške máva vždy veľký neporiadok, začala škaredo písať - ako keby jej na ničom nezáležalo. Stále má však ešte v škole výborné výsledky - veď je len prváčka. Bojím sa, čo bude ďalej. Neviem ako ju zvládať bez nervov, kriku, tak, aby poslúchala.
Dodám ešte, že žijeme v disharmonickej rodine, kde od malička deti počujú ako si škaredo s mužom nadávame, hádame sa,... Je mi to veľmi ľúto a cítim sa zodpovedná za to, že moje dieťa sa z nás v podstate zbláznilo.

Dobrý deň, chcela by som sa opýtať, sú ozaj synčekovia viazaný na ockov neuveriteľne prekvapujúco???...náš 10 mesačný synček je na svojho ocka naviazaný až priveľmi...dokonca aj ket sme pri druhej babke, vôbec k nej neide, ku svojej tete tiež nie, len stále s ockom...a ket náhodou ho potajomky dáme inému, tým, že napr. chodí a druhý ho chytí za ruky, otočí sa a začne plakať a pozerá na manžela....
So mnou je iba vtedy ak je ocko v práci, čo je cez týždeň, a víkend je ockov...a ja chcem predsa aby si aj on oddychol...
To isté je ket k nemu príde brat, alebo jeho priateľka, ja som už potom bokom...tak neviem, či ma má už po krk alebo ako toj e....
A už ket hovoríme o druhej babke (lebo pri mojej mamke bývame), aký je predpoklad, že bude mať rád aj tú druhú, nechodíme k nim často, jednak čas, jednak peniaze, a diaľka (síce len 40 km)...
Veľmi pekne dakujem za odpoved...pekný zvyšok načatého dňa...

Dobrý večer. viem, že píšem neskoro, ale stala sa jedna vec, ktorá ma veľmi vystrašila a zarmútila. Mám 5 mesačnú dcérku.Dnešný deň som s ňou strávila u mojich rodičov, s ktorými sa stretávame priemerne raz za týždeň kvôli vzdialenosti. Všimla som si, že dcérka reaguje na nové tváre trošička so strachom, resp. keď vidí niekoho nového, najprv akoby sa bála, no keď s daným človekom je dlhšie, začne s ním "gagotkať" a smiať sa.Doteraz nebol nejaký veľký problém, ak som ju aj na chvíľu nechala napríklad s mojou sestrou, ktorú má rada, či s rodičmi a ja som si odbehla do obchodu. Dnes večer sa však stalo niečo zvláštne. Išli sme s manželom na nákup a ju sme nechali s mojimi rodičmi a sestrou. Po približne 15 minútach, čo sme boli preč, mi volali, že začala strašne plakať, že sa máme ponáhľať. Počula som ju aj v telefóne ako plače, tak sme utekali späť. Keď sme prišli, zobrala som si ju a pritúlila, plakala tak strašne, až jej zabehávalo, nevedela som ju utíšiť, doslova kvílila, toto nerobila ani keď jej prepichávali ušká (a vtedy plakala riadne). skrátka, takúto reakciu som u nej nikdy nevidela. Nevedela som ju ja ani manžel utíšiť, bolo vidno, že sa miestami ukľudnila, no potom akoby si opäť spomenula na niečo a začala zas plakať. Toto trvalo asi 20 minút, bola som taká vyľakaná, že som s ňou chcela ísť na pohotovosť. Potom som sa do polpása vyzliekla a pritúlila si ju, najprv som jej ponúkla prsník (plne kojím už piaty mesiac), lenže ten odmietla, po chvíli som jej ho ponúkla znova a až vtedy ho chytila a úplne sa upokojila až zaspala. Chcem sa preto opýtať, myslíte, že ten jej kvílivý plač bol spôsobený akousi závislosťou na nás?? Veľmi mám z toho taký dojem, aj podľa toho, ako mi sestra opisovala, ako sa dcérka správala hneď potom, ako sme odišli. Najprv sa akoby rozhliadala a čakala, no keď sme sa jej neukazovali, začala byť čím ďalej tým viac nervózna, až to došlo do takého štádia, že už boli vystresované aj ony a nevedeli, čo s ňou. Ako by som mala podľa Vás postupovať? Predsa takému malému bábätku zrejme ešte nebudem vedieť nijak vysvetliť, že "neboj sa, maminka sa o chvíľu vráti..".Môj otec (absolútne chladná povaha), na to reagoval tak, že sa o ňu príliš starám, mám si ju "držať od tela". - s čím, samozrejme, absolútne nesúhlasím, práve naopak, je mi z toho tak nanič, že mám chuť ju už ani na sekundu "neopustiť". Myslím, že každá matka je na svoje dieťa úplne naviazaná, tak, ako ja. Myslíte, že tým môžem niečo pokaziť? Dá sa rozmaznať láskou? Aj cez deň, keď som s dcérkou doma, tak sa s ňou veľmi rada a veľmi často maznám, pusinkujem ju, ona sa z toho nádherne smeje, viem, že to má veľmi rada, je taký maznáčik, s obľubou sa dotýka mojej a manželovej tváre, keď sme blízko nej. Robím snáď niečo zlé? Môže sa stať, že bude na nás absolútne závislá?? Prosím Vás o radu, čo by som mala a čo nemala robiť, aby som niečo nepokazila. Mám pred sebou totiž ešte rok štúdia na vysokej škole, takže počas skúšok v škole ju budem musieť nechávať u rodičov či pri sestre. Osobne si myslím, že lásky nikdy nie je dosť, ale rada by som počula aj Váš názor - názor odborníka. Ďakujem Vám veľmi pekne. Teri