Spoveď zlej maminy

Dobrý deň,
mám 2 ročnú dcérku.
V priebehu jej prvého roku života som trpela žiarlivosťou na priazeň, ktorú venovala svokre (bývame v jednom dome a ako i iné matky písali, aj moje dieťa viac inklinovalo k svokre, i napriek mojej starostlivosti). Keď som ju plačúcu brala od svokry, lebo chcela byť ešte s ňou, ale svokra ju už nemohla mať, tak som ju dala do spálne do postieľky a ja som sa šla upokojiť do vedľajšej izby. Trvalo mi to cca 15 až 30 min. Malá medzitým plakala, niekedy prestala skôr než som prišla. Keď som bola ukľudnená, venovala som sa jej bežným spôsobom (t.j. hranie, mojkanie, papanie, ...čo bolo práve vtedy na pláne). Ale keď som aj tak nevedela svoj hnev ešte potlačiť, tak som si ju odmietala k sebe pritúliť ešte nejakú chvíľku. Po vyhľadaní rady psychológa, sa postupne moja žiarlivosť vytratila a dokázala som sa o jej lásku podeliť i so svokrou, ktorú doteraz nemám rada. A malá sa taktiež zmenila a opäť som sa stala jednotkou v jej živote ja a je to tak doteraz. Avšak veľmi ma trápi, že som jej takto psychicky ubližovala – t. j. nechávala ju samu.
V druhom roku života (keď som už bola jej obľúbenec ja) som zase použila fyzické tresty, aby pochopila, že niečo nemôže. T.j. capla som jej po ručičke, keď nepomáhali slovné upozornenia, napr. aby sa nechytala horúcej rúry na pečenie, alebo sa nehrala s gombíkmi od plynových varičov. A keď len slabé capnutie nepomohlo, tak som jej capla silnejšie a ona na mňa pozerala a ešte si vypýtala aj na druhú ručičku. Keď som ju odmietla capnúť, začala plakať, čo ma dakedy vytočilo a capla som jej aj na druhú ručičku. Niekedy som jej capla po zadku. Ale raz som stratila nervy a ubila som ju po holom zadku, že tam niekoľko minút (neviem presne koľko) zostali po mojej ruke červené fľaky. Modriny samozrejme nemala. Bolo to len raz.
Moja otázka znie: Mohlo moje správanie k nej v jej prvom roku života spôsobiť, že je dosť bojazlivá, a do ničoho sa bezo mňa nechce pustiť (či už je to hranie, spanie, papanie...)? Jej veta znie: „Maminka dá, maminka spraví, maminka sa bude hrať, maminka pôjde“. Inak je veľmi veselá, usmiata, chápavá, na jej vek dobre a veľa rozpráva, rýchlo sa učí...
Alebo je to dané génmi, keď obaja s manželom sme introverti?
Nakoľko ju mohlo moje nevhodné a zlé chovanie (vrátane tej bitky) ovplyvniť do budúcnosti, keď všade píšu o tom, aký je dôležitý prvý a tretí rok dieťaťa pre jeho budúcnosť.
Momentálne (a dúfam, že trvalo) nemám problém s jej výchovou, i keď nie vždy ma poslúchne, ale dokážem sa ovládať, snažím sa chápať jej pocity, pretože mi už dokáže odpovedať na moje otázky a veľa vecí si nechá rozumne vysvetliť.
Len tá nezodpovedaná otázka je pre mňa veľké bremeno. Ak som to skutočne zapríčinila ja, je možné to ešte zmeniť? Ako?
Ďakujem Vám vopred za akúkoľvek odpoveď.
Ivana