Stále sa ma pýta, či ju ľúbim

Dobrý deň, mám dva a polročnú dcéru a už asi pol roka sa ma aj desaťkrát za deň spýta, či ju ľúbim. Bola želaným aj keď tak trošku ešte v tom období neplánovaným dieťaťom, všeobecne sa očakávalo, že druhé dieťatko bude na pláne, až keď si vyriešime bytovú otázku, čo v období jej narodenia ešte nebolo - bývali sme so svokrovcami. Stále mám pocit, že som si na začiatku nevedela k nej vytvoriť taký úprimný vzťah, aj pod vplyvom nevyslovených výčitiek, že nás už bývalo "na kope" aj tak dosť, bojujúc so žiarlivosťou o dva roky staršieho syna a snažiac sa všetko zvládnuť úplne sama bez toho, aby som kohokoľvek čo i len minimálne zaťažila. Samozrejme že som ju ľúbila, len som jej nevenovala toľko pozornosti, koľko by si v tej danej chvíli zaslúžila a potrebovala, často sa stalo, že plakala, ale uprednostnený bol vo svojich požiadavkach a nárokoch /kvôli žiarlivosti napr./ starší syn atď. Potom ma zrazu prekvapilo, že nie je taká prítulná ako bol syn, niekedy ma dokonca odmietla, keď som sa práve ja chcela túliť, nečakala som, že len niečo vyše vtedy polročné dieťa môže takto reagovať. Keď syn nastúpil do škôlky a osamostatnili sme sa - to mala malá rok a pol - nastal obrovský zlom, zrazu akoby sme si k sebe konečne našli cestu a mali na seba čas, som to zrazu ja komu dôveruje, koho neodmietne, ku komu sa beží pritúliť, kto jej vo všetkom rozumie a chápe ju....
Nebudem tu rozpisovať svoje pocity viny, že "akoby som ju na začiatku nemilovala úplne a bezvýhradne", to by bola asi téma do inej poradne, len sa chcem spýtať, či jej neustále uisťovanie sa o tom, či ju ľúbim, nemôže mať pôvod v tom, že v istom zmysle cítila to moje nazvime to "akoby odmietanie"? Ako mám reagovať - ako doteraz a uisťovať ju o svojej láske?
Ďakujem