tvrdohlavosť

Dobrý deň p.magistra mám syna ktorý má 3,5 roka. Od septembra začal chodiť do škôlky. Adaptácia v škôlke prebehla celkom dobre až na jedn problém. Malý odmieta jedlo v škôlke. Zo začiatku jedával iba prílohy počas obeda, desiatu ak majú chlieb neje ak rohlík je, ovocie, jogurty áno ale potom prestal jesť všetko, piť pije. Najskôr som si myslela, že iba trucuje ale po 3 mesiacoch sa mi to už na trucovanie nezdá. Pritom v škôlke je od 7 hodiny ranej zhruba do 14 - tej. Potom prídeme domov, malý sa prezlečie a sadá ku stolu kde mu ja dám jesť. Podotýkam nevie prestať s jedením až do večera. Mne to pripadá ako keby chcel dohnať jedlo za celé doobedie.Učiteľky v škôlke sú z jeho nejedenia zúfalé, pýtajú sa ma stále či mi doma jedáva. Pani magistra na škôlku sa sťažovať nemôžem lebo odkedy malý chodi do škôlky je ako vymenený. Poslúcha keď príde domov vie všeliaké nové pesničky, básničky, hry, maluje čo ho predtým ako nechodil do škôlky so mnou nebavilo. Stále spomýna kamarátov zo škôlky a presne mi povie čo v škôlke celý deň robili. Prosim Vás o pomoc !!

dobry den pani psychologicka, obraciam sa na Vas s prosbou o radu a pomoc, lebo uz neviem ako dalej. neviem, ci nasa situacia uz nie je az na psychiatra, alebo celkovo rodinnu terapiu. citime sa vsetci velmi vycerpani. ale k veci. mame prvu dceru, ktora bola od narodenia velmi uplakana /najprv som si myslela, ze su to dojcenske koliky, potom to vyzeralo skor na nocne mory - stale sa zobudzala s placom/, nespava /spala len za jazdy v kociku al. v aute, v noci sa casto budila/ a dlho a casto kojena /do roka som ju kojila kazde 2 hodiny - neprehanam- aj v noci aj cez den, po roku este pol roka/. Bola a je stale velmi sikovna, zdrava, len placliva a tak sme jej venovali velmi vela pozornosti - ako prvemu dietatu v rodine.. Ten prvy rok som ju takpovediac prenosila na rukach.. /Jej porod bol pre mna takisto velmi tazky a dlhy - kontrakcie trvali 28hodin, kym som ju porodila/ Ale rastla do inteligentnej a spolocenskej bytosti, stale bola aktivna az hyperaktivna, mala rada deti, tak sme sa s manzelom rozhodli pre surodenca, hned ako som sa trosilinku citila lepsie.. Syn sa nam narodil s dvojrocnym rozdielom od dcery. Ale teraz pochybujem, ci to bolo dobre nacasovane. Este tri mesiace po otehotneni som ju kojila a odstavila ked mala dcera rok a pol. Konecne zacala aspon v noci lepsie spat. Ale kvoli tomu castemu placu - kojeniu - mojej unave - som ju nechavala spat v manzelskej posteli a do jej postielky som ju zacala davat az ked mala asi 15mesiacov. Myslela som si, ze jej to vsetko bude stacit na postupnu adaptaciu. Ked mala cca 21mesiacov, bolo to velmi fajn obdobie - uz sme sa aj bezne bavili o bracekovi, ktoreho jej mamka donesie.. Hacik bol snad len v tom, ze aj ked bola dcerka uz ako tak samostatna, smela a sebavedoma, stale to bolo po boku mna - mamy a nebola bezo mna ani jedinu noc. /Zaspavala s rukou v mojich vlasoch, max. v manzelovych/. Mysleli sme si, ze na porod pojdem az na poslednu chvilu - a tie 4-5 dni nejako vydrzia, budu ma navstevovat. /Preto sme aj planovali ostat v bratislave, v mieste nasho vtedajsieho bytu, aby bola dcerka vo svojom prostredi/. Predsalen, uz sa asi pol roka zacala fixovat aj viac na tata...
Asi mesiac pred porodom sa raz tak dcerka na navsteve nastvala a zacala trucovat, ze nam trvalo asi pol hodinu, kym sme ju utisili. To bol prvy zachvat, na ktory sa pamätam. Myslim, ze islo o zaspanie u krstnej mamy.
A potom prisiel termin porodu nasho druheho dietata a nieco, s cim nikto neratal ani v najhorsom sne - prenasala som a bola som hospitalizovana. Priciny a informovanost o tejto teme by boli na dalsiu otazku.. Kazdu hodinu som cakala, co sa zmeni, cim skor som chcela porodit, manzel ma podporoval slovami "uz to porod!" - vsetko len preto, aby dcerka nebola bezo mna dlho.. Bola som v porodnici nakoniec 10dni..
Bolo to pre nas velmi tazke obdobie a neviem pre koho viac. V Bratislave sme nikoho nemali, tak manzel po styroch dnoch tisenia dcerky a uspavania v aute aj v noci s nou odisiel k svojim rodicom na Oravu. Ja som sa v ten den takmer zosypala, prerevala som ho asi cely. Na druhy den o stvrtej rano som porodila synceka. Radost aj zufalstvo naraz.
Ked ma o dva tri dni prisli manzel s dcerkou pozriet, tiekli mi slzy, dcerka bola cela opuchnuta od placu a mala akysi odstup, akoby neverila, ci ja som jej mama.. /tie styri dni od nastupu do nemocnice a potom tri sme sa nevideli/
Nasledujuce dni sme prezivali tazko, s manzelom sme komunikovali malo, vratili sme sa do svojho maleho 1izb. bytiku a zelali si, aby sa vsetko vyliecilo..
Zabudla som este napisat, ze odkedy sme zistili, ze cakame druhe babo, zacali sme riesit aj nasu bytovu otazku a z maleho BA bytu sme sa rozhodli odist na svoj cisty travnicek - zacali sme stavat dom pri Kosiciach, pri babke, takze tu bola este aj tato zmena. Mesiac po narodeni syna sme odisli na vychod k mojej mame do vacsieho bytu, aby sme tu "lahsie prezili" kym nedostaviame.
Dcerka sa teda na maleho braceka velmi tesila, male babo bolo na spapanie /trochu menej narocne ako dcerka/, ja som sa zotavovala po tiez tazkom porode, manzel zacal cestovat kazdy tyzden do Ba na dva tri dni a potom na stavbu a par vecerov a nedele bol doma.. Bolo leto a moja mama - babka mala letne prazdniny, pomahala nam..
Koncom augusta sme boli na navsteve nasho "stareho bytu" v Ba - kde dcerka vlastne vyrastala a ked sme sa vratili na vychod - domov - chcela sa tam vratit, asi dva tyzdne bola smutna, ze chce byvat tam.. Podarilo sa nam ju presvedcit, ze teraz sme doma vo Vranove, ze doma sme tam, kde sme vsetci spolu, /mame tam k dispozicii dve izby a vlastne aj ostatne dve a prislusenstvo/ a ze tato stavia pre nas domcek a potom budeme byvat tam.
Ako syn rastol, zacal byt pohyblivejsi a dcerka zacala citit slabu konkurenciu, potom silnejsiu.. /Syn je este sikovnejsi ako ona - chodi od 8mich mesiacov!/ Takze 4mesiace od porodu boli relativne kludne, potom sa zacala aj jeho hyperaktivita.. a riesime uz aj surodenecke problemiky s hrackami a maminou pozornostou...
Zacalo byt pomaly caste riesenie jej tvrdohlavosti, no zda sa mi, ze sa to nezlepsuje.
Ked druhykrat v zivote dostala vysoke teploty teraz v marci - 39-40 stupnove, zacali sme jej davat paralen - ibalgin - a nic nezaberalo, tak aj studene zabaly - nakoniec sme skoncili na pohotovosti a az injekcia zabrala. Uz tam v cakarni plakala, ze sa nechce dat vysetrit.. Potom lieky, ale aj dalsie zabaly - v noci - bolo to neprijemne, no museli sme, mala zas 40 stupnov.. Rano k inej lekarke, ine lieky, odber krvi z prsta.. Zase revy. A to bol chory uz aj maly, ale on trochu slabsie, aj lieky znasal lepsie. Jedna noc bola vtedy strasne kriticka - museli sme jej znizit teplotu, manzel jej daval cipok a ona sa zvijala, nakoniec mi povedal, ze nevie, ci jej ho dal do spravnej dierky..tak som sa neovladla a v navale zhrozenia nad dcerou som mu vylepila facku, on mi vratil zaucho a odisiel z domu, do rana sa neozval... A ja som ju musela utisit, samozrejme aj maleho a dalej davat tie hnusne lieky - naozaj to bol hnusny sirup. A 2x denne pri davani sirupu sa zvijala. Dalsi sok ten tyzden zazila pri odbere krvi zo zily - kvoli pecenovym testom. V ambulancii kricala, plakala, - sestra, lekarka a ja sme mali co robit, aby aspon nieco nabrali do skumavky.. Nakoniec bolo vsetko ok, len odvtedy ma strach z lekarky...
To bolo pred mesiacom a zda sa mi, ze to uz kulminuje. kazdy druhy den, posledny tyzden kazdy den place kvoli nejakej malickosti. A nielen place, ona ma zachvaty placu az akoby amok... Bud ked sa prebudi a nikto pri nej nie je /a zaspava s niekym/, alebo len pre nejaky maly detajl, ktory nie je podla jej predstav. Vkuse place niekolko minut, vzlyka, nepomahaju ziadne taktiky, ktore pozname. Pomaha niekedy to, ze napr. ak ju zacnem utisovat ja, zacne ma odmietat, posielat prec, poptom pride tato, aj jeho posle prec, ze chce mamu... A tak sa utisi. No niekedy je to opacne, tato zacne, potom mama, lebo tato strati trpezlivost a potom sa to nie a nie skoncit, lebo sa obaja zatnu - tato sa k nej uz nechce vratit. /on je zastancom trochu tvrdsej vychovy, s cim ja nesuhlasim/ a plac nema konca. ja uz neviem koho mam prehovarat, odkial brat trpezlivost. Snazim sa dcerke stale opakovat, ze ju lubim /-me/, ale manzel ju skor vychovava od tych zachvatov heslom "chces po zadku?!" a "nesmies uz nikdy plakat, lebo si zla" - mne sa zda, ze by jej to nemal takto vraviet. Na zaciatku to trochu fungovalo, ale uz nie.
Na VN sviatky sme teraz pricestovali k jeho rodicom, cestou sme sa v motoreste zastavili na polievku, mala sa zase necitila vo svojej kozi, no kedze som ja mala na starosti syna a on dceru, akoby jej nieco dostatocne nevysvetlil, cosi sa jej znepacilo a naschval rozliala pohar s mliekom - hned bol ohen na streche, dal jej po zadku, ona sa samozrejme rozplakala a on ju vyviedol vonku. Mala som pocit, ze sa za nu hanbi. Ani druhy pokus nakrmit ju nevysiel, tak zobral deti a pockal ma v aute, kedze maly sa najedol.
Akoby sa niekde v tom momente zacyklila a naschval plakala..a nic ju nevie zastavit.
Vadi mi, ze sa o nej rozpravame nahlas aj pred nou - ak su to nase vymeny nazorov na odlisne riesenie situacii, ale niekedy to inac nejde. Nevieme to inac?
Sme velmi zaneprazdneni, ja skor tou monotonnostou na materskej, hyperaktivnymi detmi, manzel pendluje kazdy tyzden z vychodu do bratislavy do prace, do kosic na stavbu a do vranova k rodine len aby co najskor dostaval a boli sme tam... Aky taky system nam funguje doma vo Vranove paradoxne cez tyzden, ked som s nimi sama ja, resp. s babkou, niekedy s prababkou. Vtedy aj dcera menej vymysla, vidi, ze sm tam len ja a nik iny jej nepomoze. Akonahle ale aj ja nieco navrhujem na dom, teda sa detom na 100% nevenujem, uz nieco skripe.. Ale naozaj im musim venovat 100% ? Dlho takto nevydrzim..
Dcera bude mat v aprili 3roky, syn 1. Dufam, ze ste to docitali az potial :) nejako som sa rozpisala, asi potrebujem aj ja sama terapeuta...
Dufam, ze mi budete vediet nieco poradit, co riesit najskor, aby sme prezili vsetci a co najmenej bolestivo.. Lebo ja po tych jej placoch /vpodstate od narodenia/ som uz uplne bez energie. Ci nemoze mat nejaku hormonalnu poruchu uz teraz, ci sa to neda zistit, alebo tie nocne mory v spanku.. Lebo predposlednu noc sa zobudila 5x s placom /teda plakala a my sme ju museli prebrat a upokojit/ a to den predtym tusim jej tato nacapal trochupo zadku.
Ste prva, ktorej som to takto cele opisala, mozno je to chaosne, tak sa ospravedlnujem, chcela som podat co najucelenejsi obraz..

Dakujem za odpoved.

Jana

Dobrý deň, chcela by som sa opýtať na správanie svojej 12 ročnej dcéry. V podstate s ňou nie sú vážne problémy, ale už dosť dlho pozorujeme ( ja, manžel, stará mama), že sa s ňou nedá dohodnúť na čase kedy má prísť z vonku, všade ju musíme naháňať 10 - 20 min. skôr ako by naozaj bolo potrebné, lebo má čas a potom samozrejme chodí neskoro napr. na krúžky aj do školy by bola schopná zmeškať a to napriek tomu, že po ňu príde kamarátka s ktorou sa dohodla, že po ňu má prísť v danom čase. Nerobí pritom nič čo by ju zdržiavalo - často doslovne nerobí nič anilen nepozerá TV. Proste akoby nevnímala plynutie času. Minule mi napr. povedala, že sa zabudla naobedovať, pritom obed mali ( aj so staršou dcérou) nachystaný v chladničke stačilo ho dať zohriať do mikrovlnky - staršia dcéra sa bez problémov naobedovala.
Ďalšia vec čo ma v súvislosti s ňou trápi je jej vzdorovitosť až tvrdohlavosť, proste keď sa zatne nedá sa s ňou pohnúť a to napriek tomu, že si aj sama umedomuje, že nemá pravdu - napr. nebude sa učiť rysovať trojuholníky, lebo to jej v živote nebude treba. Pritom nemá problémy so školou učí sa na vyznamenanie. Teraz si pod vplyvom kamarátiek vymyslela, že nebude chodiť na klavír ( chodí tam už piaty rok) lebo ona to nevie a jej to nejde atď. Rozprávala som viackrát aj s učiteľkou tá tvrdí, že má na to, že je talentovaná len ten vzdor ju brzdí, lebo sa rozhodla mi dokázať, že sa hrať nebude učiť - bojkotuje cvičenia - sadne za klavír a to je všetko. Na otázku čo by teda chcela robiť dostaneme jedinú odpoveď NIČ - len sa flákať s kamarátkami lebo tie nemusia chodiť na žiaden krúžok. Chcem Vás poprosiť o radu bojovať s ňou ďalej, alebo rezignovať a odhlásiť ju z tej hudobnej školy ( myslím si, že je to teraz boj kto z koho, ale nei som si istá či urobím správne keď ju budem naďalej "nútiť!

Dobrý deň.
Máme dcérku, ktorá má 3 roky aj 9 mesiacov. Do škôlky nastúpila 03/2008. Od malička je veľmi plačlivá, málo spavá (od malinkého bábätka toho veľa nenaspala do roka ani cez deň ani v noci, od roka prespí celú noc, cez deň prestala spinkávať ako 20 mesačná), veľa toho nespapá a papanie jej trvá veľmi dlho. Je veľmi vzdorovitá a tvrdohlavá, keď si postaví hlavu, tak ňou nepohne ani stádo volov, plačlivá. Od malička je väčšinu času so mnou, raz za čas prespí u mojich rodičov, len vtedy, keď si to ona prosí, nie na silu.
Keď nastúpila do škôlky bol to horor, ráno vyvádzala a prvé 4 mesiace po nástupe do škôlky plakávala každučké ráno. Prišli prázdniny a potom odznova nástup do škôlky. Potom už plakala len prvý deň a odvtedy musím poklepať už neplakala, ale vidím na nej, že tam nechodí rada. Problém nie je v učiteľkách, ale skôr v tom, že nemá rada veľký kolektív a zo začiatku ju tam byl jeden chlapček, ktorý už škôlku nenavštevuje. Nechá sa otĺkať detičkami aj keď jej s manželom hovoríme, že nesmie udrieť ako prvá, ale brániť sa môže, ale nechá sa aj tak biť a začne plakať. Celkovo aj na dvore keď sú tak je pri učiteľkách a nebehá ako ostatné deti, na vychádzkach sa drží s učiteľkou. Minule sme nastúpili po chorobe (po mesiaci) do škôlky a prvé 3 dni celé doobedie stískala svojho obľúbeného plyšáka z domu na postieľke v spálničke. Včera išla pre ňu moja mamka a deti sa hrali a ona stála sama pri okne chrbtom do triedy a dívala sa z okna. So stravou je to tiež veľmi biedne, nespapá skoro nič ani si nevypýta piť, keď je smädná, akoby sa hanbila prejaviť pred ostatnými. Všetky detičky sa hrajú a ona sedí sama pri stole a "má čas" (doma dokáže aj pri čaji presedieť 2 hodiny). Čo je pre mňa záhada, je to že v škôke cez obed spinká, ale potom doma máme večer peklo, lebo sa jej nechce spať (minule bola hore ešte o 23:30), pritom máme stále ten istý večerný rituál (večera, sprcha, cikať, trošičku piť, prečítať roprávočku o krtkovi alebo pozrieť krtka na PC, postískať, pomojkať) a spinkať. Ale namiesto spinkania začne vybehovať z postieľky - ešte cikať, ľažká si, za 5 minút zase cikať a tak to pokračuje až kým sa s manželom "nevytočíme". Spáva s otvorenými dverami na izbičke, lebo sa bojí. Máme priechodzie izby a hneď vedľa je naša spálňa, trošku jej tam presvitá svetlo a aj počuje naše hlasy. No a potom samozrejme máme problém aj ráno, lebo keď neskoro zaspinká, tak sa jej nechce vstávať. V škôlke je poslušná, chvália ju. No doma sa to o nej nedá povedať. Papuľuje, manžela dokonca bije, vynucuje si, za všetko sa rozplače, v poslednom čase sa prestáva zdraviť, komunikovať s inými ľuďmi, "zabudla používať" čarovné slovíčka, perdtým jej to nerobilo žiadny problém.... A čím krajšie s ňou zaobchádzame, tým je protivnejšia, nedá si vysvetliť niektoré veci, prečo to teraz nemôže robiť, dostať a pod. Hneď začne plakať. Popri tom má už od malička stanovené hranice.
Myslíte, že ešte stále prechádza obdobím vzdoru?
Prosím Vás pekne, ako ju môžme "popohnať" s tým jedením, lebo v škôlke sa sťažujú len na toto, inak že o nej ani nevedia a keď niečo spomeniem v škôlke aký výstup urobila, tak sa nestačia čudovať, že by to do nej nepovedali. A čo s tou jej plačilivosťou a tvrdohlavosťou? Je to v povahe? Osmelí sa niekedy? Ako jej môžeme pomôcť? Je mi veľmi ťažko, keď vidím ako sa trápi a neviem jej pomôcť.

Dobrý večer, pani magistra, potrebovala by som poradiť ako zvládnuť toto: moja dcérka má 16 mesiacov, ale je veľmi tvrdohlavá a všetko si presadzuje. Keď nie je tak ako chce ona, začne silno jačať. Ešte nerozpráva a vyzerá, že dohováranie na takéto malé dieťa ešte nezaberá. Keď ju niečím iným zaujmeme, tak sa o chvíľu aj tak vráti k tomu, čo chcela. Čo robiť v takej chvíli?
A ešte jeden problém: nechce nič piť, resp. málo pije (cca 3dcl tekutiny denne, vrátane polievky) vyskúšali sme vodu, rôzne detské čaje (ovocné, bylinkové aj prisladené), riedené džúsiky... Skúšame na ňu rôzne hry a finty, ale nezaberá to. Dá fľašku (má ju vždy na dostupnom mieste) s tekutinou do úst, ale nepije. Čo robiť?

Máme doma 7 ročného chlapca ktorý mal 1rok odklad do školy z dôvodu zdravotného: chrbtica sa mu trošku krivý a tiež z dôvodu veľkej fixácie na mna-mamu a kamarátov zo škôlky. Pred nástupom do školy sme si všimli že má problémy s adaptáciou do cudzieho kolektívu. Ked má pri sebe kamaráta nemá problém ostať napr.v škole v družine. Ako náhle kamarát ide domov malý plače a je nešťastný. Vyustilo to do toho že teraz cez víkend bol natolko vystresovaný, že ráno ked sme vstávali krvácal mu nos aj v sobotu aj v nedelu čo sa stalo len raz a to velmi dávno ked bol maličký. Je to pre nás dosť stresujúce, že nevieme čo máme robiť. Máme to prehliadať veď si časom zvykne alebo ho nedávať do družiny kým si nenájde aj iných kamarátov v rannej družine kam bez problémov chodí ale ani tam nemá kamaráta. Je to velmi sikovný a vnímavý chlapec a v škôlke nikdy s ním neboli žiadne problémy. Je narodený v znamení leva a aj sa tak chová. Vždy a všade chce vládnuť, tvrdohlavosť je u neho neprekonateľne veľká. Prosím poraďte mi aby som mu družinou nezhnusila školu celkove. Máme možnosť využiť babky ale myslým si že v družine medzi seberovnými by mu malo byť lepšie z hladiska nových poznatkov, nových kamarátov. Je zatial jedináčikom a bola by som nerada keby bol doma aj nadalej len s babkami ktoré urobia všetko čo si zaželá . Dakujem prajem pekný deň.