hyperaktivita

Dobrý deň,
rada by som sa spýtala, od akého veku sa dá spoznať, či je dieťa hyperaktívne. Môj syn (2,5 roka) teraz začal chodiť do škôlky, bol tam týždeň, p. učiteľka spočiatku hovorila, že je šikovný a samostatný, ale že naňho musí stále dávať pozor, aby niekam neodišiel. On totiž ešte nerozpráva, len pár slov a radšej všetko urobí sám, len aby si to nemusel vypýtať, nepovie, idem tam a tam, chcem robiť alebo nerobiť toto a tamto, jednoducho ide a urobí to. Dnes mi povedala, že sú s ním problémy, že nepočúva a uteká im.Tak, a teraz nám to povedal niekto nezávislý.
Už dávnejšie mám s týmto problémy, odkedy sa nám narodila dcéra (9 mes.), nemám čas stále sa venovať len jemu, myslím, že predtým mu to veľmi pomáhalo, že som robila všetky aktivity s ním, vedel sa sústrediť dlhší čas, momentálne pri ničom nevydrží, veľmi ľahko sa nechá hocičím vyrušiť, aj úplnou maličkosťou.
Niekedy neviem, či mi rozumie, či chápe, čo od neho chcem, keďže nemám spatnú vazbu - žiadna odpoveď, žiadna otázka.
Je možné zistiť už teraz, či má nejakú poruchu, príp. čo môžem robiť?

Ďakujem.

Dobrý deň. Moja dcéra mala teraz 2 roky ale už od roka je taká pomrvená a robí veci ktoré by nemala. Aj ked ju napomeniem ona to robí znova, keď sa vyvadím začne plakať. Neviem čo mám s ňou robiť, lebo robí veci ktoré sú pre ňu nebezpečné a nedá si to stále vysvetliť. Napr. postavila sa do okna a chcela skočiť na balkón, alebo sa vyškriabala na šmýkačku a chcela skočiť dole, nedávno 3x po sebe vyskočila z postieľky a zakaždým si ublížila a plakala no napriek tomu to spravila 3x a to asi behom 30 minút. Chcem sa opýtať či to je normálne, veď dieťa v dvoch rokoch si už musí uvedomovať že si ublíži. Alebo robí aj také veci že si dá dole plienku a vykaká sa na zem, do postielky, do skrine a potom so svojou stolicou natierala izbu a hračky, toto spravila tiež 3x. Prosím poraďte mi čo mám s ňou robiť , lebo ja už neviem čo ďalej. ďakujem

Dobrý deň, chcem Vás poprosiť o Váš názor a radu. Moj syn má 22 mesiacov, rozpráva len tata, baba, tam , teda. Sám sa stále nevie zahrať, stále vyžaduje prítomnosť aj niekoho iného. Taktiež stále vymýšla-ako niekde vylezá, skáče, stále s niečím trieska, búcha, taktiež aj pri papní mliečka nevie v klude ležať-frčká,kopká nohami. Za celý deň, nie je snáď ani 5 minút v kľude. Často trieska, búcha, hádže s hračkam bez ohľadu na to, či niekoho poraní alebo nie /iné detičky/. Snažím sa mu vysvetlovať aj v kľude aj s krikom, že sa nesmie s tým hádzať, alebo iné deti búchať a on i napriek tomu to urobí aj tri krát. Chcem sa spýtať, či je takéto chovanie normálne vzhľadom na vek a prejde to, alebo ho treba usmerňovať nejakým iným smerom, či s ním ísť k nejakému lekárovi. Ďakujem za radu.Adriana

Dobry den,p.Doktorka
Mame v rodine 4-rocne dievcatko,ktore je velmi zive a povedala by som az hyperaktivne.Jej spravanie sa prejavuje tak,ze neustale beha,skace,lozí po stole,
nevydrzi sediet,minule skoro spadla z gauca,vala sa po zemi,pri jedeni kope nohami,
spadne zo stolicky,nevydrzi pri jednej hre,jej sustredenost pri cinnosti je asi 5 minut,
chceli by sme vediet ci jej spravanie sa da povazovat za hyperaktivne
dakujem za odpoved

Dobry den pani Mgr.Ing. Kašáková,

ako som uz uviedol v predmete spravy pisem Vam ohladom nasho 13.mesacneho drobca. Sice mu hyperaktivita nebola diagnostikovana priamo od nejakeho doktora, ale nam tak niekedy pripada. Hlavne ked lezime o 9:00 vecer v posteli a nas maly Benjaminko poskakuje v postielke ako by sa prave zobudil. Uz od malicka bol velmi aktivny. V 6.mesiaci sa zacal stavat na nohy a v 8.uz chodil. Neustale ma potrebu nieco skumat, badat a vymyslat. Specialne tie veci, ktore nemoze. Jedina vec, ktora ho na chvilu ukludni a moze sa aspon v klude najest su jeho oblubene kreslene videoklipy. Neexistuje u neho prechodna nalada. Bud sa smeje, alebo place. Nepocuva na nase upozornenia, ze nieco nemoze, aj ked podla mojho nazoru to vie. Skusame ho ucit, aby uz pomalicky sam jedol, ale povacsine jedlo skonci vsade naokolo len nie v jeho puse. A o nocniku sa nam zatial moze len snivat :) Je mi jasne, ze je v podstate taky isty ako ostatne deti len ma trosku viac energie a chute vymyslat. Napriek tomu sme velmi stastny, ze ho mame. Je krasny a hlavne zdravy. Len mam niekedy problem ako ho usmernit, ako ukazat spravnu cestu. Nechcem to riesit len striktnou cestou zakazov a kriku, aj ked niekedy sa tomu zrejme nevyhnem.Chcem vas preto poprosit o radu a kedze mi je jasne ze to nieje otazka, ktora sa da zodpovedat v jednej sprave, popripade aj o typ na nejaku odbornu literaturu ktora sa zaobera touto temou.

Vopred dakujem.

Peter

dobry den pani psychologicka, obraciam sa na Vas s prosbou o radu a pomoc, lebo uz neviem ako dalej. neviem, ci nasa situacia uz nie je az na psychiatra, alebo celkovo rodinnu terapiu. citime sa vsetci velmi vycerpani. ale k veci. mame prvu dceru, ktora bola od narodenia velmi uplakana /najprv som si myslela, ze su to dojcenske koliky, potom to vyzeralo skor na nocne mory - stale sa zobudzala s placom/, nespava /spala len za jazdy v kociku al. v aute, v noci sa casto budila/ a dlho a casto kojena /do roka som ju kojila kazde 2 hodiny - neprehanam- aj v noci aj cez den, po roku este pol roka/. Bola a je stale velmi sikovna, zdrava, len placliva a tak sme jej venovali velmi vela pozornosti - ako prvemu dietatu v rodine.. Ten prvy rok som ju takpovediac prenosila na rukach.. /Jej porod bol pre mna takisto velmi tazky a dlhy - kontrakcie trvali 28hodin, kym som ju porodila/ Ale rastla do inteligentnej a spolocenskej bytosti, stale bola aktivna az hyperaktivna, mala rada deti, tak sme sa s manzelom rozhodli pre surodenca, hned ako som sa trosilinku citila lepsie.. Syn sa nam narodil s dvojrocnym rozdielom od dcery. Ale teraz pochybujem, ci to bolo dobre nacasovane. Este tri mesiace po otehotneni som ju kojila a odstavila ked mala dcera rok a pol. Konecne zacala aspon v noci lepsie spat. Ale kvoli tomu castemu placu - kojeniu - mojej unave - som ju nechavala spat v manzelskej posteli a do jej postielky som ju zacala davat az ked mala asi 15mesiacov. Myslela som si, ze jej to vsetko bude stacit na postupnu adaptaciu. Ked mala cca 21mesiacov, bolo to velmi fajn obdobie - uz sme sa aj bezne bavili o bracekovi, ktoreho jej mamka donesie.. Hacik bol snad len v tom, ze aj ked bola dcerka uz ako tak samostatna, smela a sebavedoma, stale to bolo po boku mna - mamy a nebola bezo mna ani jedinu noc. /Zaspavala s rukou v mojich vlasoch, max. v manzelovych/. Mysleli sme si, ze na porod pojdem az na poslednu chvilu - a tie 4-5 dni nejako vydrzia, budu ma navstevovat. /Preto sme aj planovali ostat v bratislave, v mieste nasho vtedajsieho bytu, aby bola dcerka vo svojom prostredi/. Predsalen, uz sa asi pol roka zacala fixovat aj viac na tata...
Asi mesiac pred porodom sa raz tak dcerka na navsteve nastvala a zacala trucovat, ze nam trvalo asi pol hodinu, kym sme ju utisili. To bol prvy zachvat, na ktory sa pamätam. Myslim, ze islo o zaspanie u krstnej mamy.
A potom prisiel termin porodu nasho druheho dietata a nieco, s cim nikto neratal ani v najhorsom sne - prenasala som a bola som hospitalizovana. Priciny a informovanost o tejto teme by boli na dalsiu otazku.. Kazdu hodinu som cakala, co sa zmeni, cim skor som chcela porodit, manzel ma podporoval slovami "uz to porod!" - vsetko len preto, aby dcerka nebola bezo mna dlho.. Bola som v porodnici nakoniec 10dni..
Bolo to pre nas velmi tazke obdobie a neviem pre koho viac. V Bratislave sme nikoho nemali, tak manzel po styroch dnoch tisenia dcerky a uspavania v aute aj v noci s nou odisiel k svojim rodicom na Oravu. Ja som sa v ten den takmer zosypala, prerevala som ho asi cely. Na druhy den o stvrtej rano som porodila synceka. Radost aj zufalstvo naraz.
Ked ma o dva tri dni prisli manzel s dcerkou pozriet, tiekli mi slzy, dcerka bola cela opuchnuta od placu a mala akysi odstup, akoby neverila, ci ja som jej mama.. /tie styri dni od nastupu do nemocnice a potom tri sme sa nevideli/
Nasledujuce dni sme prezivali tazko, s manzelom sme komunikovali malo, vratili sme sa do svojho maleho 1izb. bytiku a zelali si, aby sa vsetko vyliecilo..
Zabudla som este napisat, ze odkedy sme zistili, ze cakame druhe babo, zacali sme riesit aj nasu bytovu otazku a z maleho BA bytu sme sa rozhodli odist na svoj cisty travnicek - zacali sme stavat dom pri Kosiciach, pri babke, takze tu bola este aj tato zmena. Mesiac po narodeni syna sme odisli na vychod k mojej mame do vacsieho bytu, aby sme tu "lahsie prezili" kym nedostaviame.
Dcerka sa teda na maleho braceka velmi tesila, male babo bolo na spapanie /trochu menej narocne ako dcerka/, ja som sa zotavovala po tiez tazkom porode, manzel zacal cestovat kazdy tyzden do Ba na dva tri dni a potom na stavbu a par vecerov a nedele bol doma.. Bolo leto a moja mama - babka mala letne prazdniny, pomahala nam..
Koncom augusta sme boli na navsteve nasho "stareho bytu" v Ba - kde dcerka vlastne vyrastala a ked sme sa vratili na vychod - domov - chcela sa tam vratit, asi dva tyzdne bola smutna, ze chce byvat tam.. Podarilo sa nam ju presvedcit, ze teraz sme doma vo Vranove, ze doma sme tam, kde sme vsetci spolu, /mame tam k dispozicii dve izby a vlastne aj ostatne dve a prislusenstvo/ a ze tato stavia pre nas domcek a potom budeme byvat tam.
Ako syn rastol, zacal byt pohyblivejsi a dcerka zacala citit slabu konkurenciu, potom silnejsiu.. /Syn je este sikovnejsi ako ona - chodi od 8mich mesiacov!/ Takze 4mesiace od porodu boli relativne kludne, potom sa zacala aj jeho hyperaktivita.. a riesime uz aj surodenecke problemiky s hrackami a maminou pozornostou...
Zacalo byt pomaly caste riesenie jej tvrdohlavosti, no zda sa mi, ze sa to nezlepsuje.
Ked druhykrat v zivote dostala vysoke teploty teraz v marci - 39-40 stupnove, zacali sme jej davat paralen - ibalgin - a nic nezaberalo, tak aj studene zabaly - nakoniec sme skoncili na pohotovosti a az injekcia zabrala. Uz tam v cakarni plakala, ze sa nechce dat vysetrit.. Potom lieky, ale aj dalsie zabaly - v noci - bolo to neprijemne, no museli sme, mala zas 40 stupnov.. Rano k inej lekarke, ine lieky, odber krvi z prsta.. Zase revy. A to bol chory uz aj maly, ale on trochu slabsie, aj lieky znasal lepsie. Jedna noc bola vtedy strasne kriticka - museli sme jej znizit teplotu, manzel jej daval cipok a ona sa zvijala, nakoniec mi povedal, ze nevie, ci jej ho dal do spravnej dierky..tak som sa neovladla a v navale zhrozenia nad dcerou som mu vylepila facku, on mi vratil zaucho a odisiel z domu, do rana sa neozval... A ja som ju musela utisit, samozrejme aj maleho a dalej davat tie hnusne lieky - naozaj to bol hnusny sirup. A 2x denne pri davani sirupu sa zvijala. Dalsi sok ten tyzden zazila pri odbere krvi zo zily - kvoli pecenovym testom. V ambulancii kricala, plakala, - sestra, lekarka a ja sme mali co robit, aby aspon nieco nabrali do skumavky.. Nakoniec bolo vsetko ok, len odvtedy ma strach z lekarky...
To bolo pred mesiacom a zda sa mi, ze to uz kulminuje. kazdy druhy den, posledny tyzden kazdy den place kvoli nejakej malickosti. A nielen place, ona ma zachvaty placu az akoby amok... Bud ked sa prebudi a nikto pri nej nie je /a zaspava s niekym/, alebo len pre nejaky maly detajl, ktory nie je podla jej predstav. Vkuse place niekolko minut, vzlyka, nepomahaju ziadne taktiky, ktore pozname. Pomaha niekedy to, ze napr. ak ju zacnem utisovat ja, zacne ma odmietat, posielat prec, poptom pride tato, aj jeho posle prec, ze chce mamu... A tak sa utisi. No niekedy je to opacne, tato zacne, potom mama, lebo tato strati trpezlivost a potom sa to nie a nie skoncit, lebo sa obaja zatnu - tato sa k nej uz nechce vratit. /on je zastancom trochu tvrdsej vychovy, s cim ja nesuhlasim/ a plac nema konca. ja uz neviem koho mam prehovarat, odkial brat trpezlivost. Snazim sa dcerke stale opakovat, ze ju lubim /-me/, ale manzel ju skor vychovava od tych zachvatov heslom "chces po zadku?!" a "nesmies uz nikdy plakat, lebo si zla" - mne sa zda, ze by jej to nemal takto vraviet. Na zaciatku to trochu fungovalo, ale uz nie.
Na VN sviatky sme teraz pricestovali k jeho rodicom, cestou sme sa v motoreste zastavili na polievku, mala sa zase necitila vo svojej kozi, no kedze som ja mala na starosti syna a on dceru, akoby jej nieco dostatocne nevysvetlil, cosi sa jej znepacilo a naschval rozliala pohar s mliekom - hned bol ohen na streche, dal jej po zadku, ona sa samozrejme rozplakala a on ju vyviedol vonku. Mala som pocit, ze sa za nu hanbi. Ani druhy pokus nakrmit ju nevysiel, tak zobral deti a pockal ma v aute, kedze maly sa najedol.
Akoby sa niekde v tom momente zacyklila a naschval plakala..a nic ju nevie zastavit.
Vadi mi, ze sa o nej rozpravame nahlas aj pred nou - ak su to nase vymeny nazorov na odlisne riesenie situacii, ale niekedy to inac nejde. Nevieme to inac?
Sme velmi zaneprazdneni, ja skor tou monotonnostou na materskej, hyperaktivnymi detmi, manzel pendluje kazdy tyzden z vychodu do bratislavy do prace, do kosic na stavbu a do vranova k rodine len aby co najskor dostaval a boli sme tam... Aky taky system nam funguje doma vo Vranove paradoxne cez tyzden, ked som s nimi sama ja, resp. s babkou, niekedy s prababkou. Vtedy aj dcera menej vymysla, vidi, ze sm tam len ja a nik iny jej nepomoze. Akonahle ale aj ja nieco navrhujem na dom, teda sa detom na 100% nevenujem, uz nieco skripe.. Ale naozaj im musim venovat 100% ? Dlho takto nevydrzim..
Dcera bude mat v aprili 3roky, syn 1. Dufam, ze ste to docitali az potial :) nejako som sa rozpisala, asi potrebujem aj ja sama terapeuta...
Dufam, ze mi budete vediet nieco poradit, co riesit najskor, aby sme prezili vsetci a co najmenej bolestivo.. Lebo ja po tych jej placoch /vpodstate od narodenia/ som uz uplne bez energie. Ci nemoze mat nejaku hormonalnu poruchu uz teraz, ci sa to neda zistit, alebo tie nocne mory v spanku.. Lebo predposlednu noc sa zobudila 5x s placom /teda plakala a my sme ju museli prebrat a upokojit/ a to den predtym tusim jej tato nacapal trochupo zadku.
Ste prva, ktorej som to takto cele opisala, mozno je to chaosne, tak sa ospravedlnujem, chcela som podat co najucelenejsi obraz..

Dakujem za odpoved.

Jana