Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Este k predchadzajucej otazke. Aj ked je nieco prikazem, napr. pod ideme sa obliect, lebo si len v tielku a bude ti zima, zakrici a povie mi,ze som zla a mam ist prec. Mam ist naozaj prec, alebo ju mam bez slova zobrat a obliect. Neviem co je lepsie.
Viete, k tejto téme sú viaceré prístupy. Môžete ju v tichosti obliecť. Môžete ju nechať tak a keď bude niečo chcieť (jesť, pozerať rozprávku, hrať sa s vami...), môžete jej pokojne povedať, že to môže robiť hneď, ako bude oblečená. Alebo to necháte tak úplne a nebudete si to všímať (ak samozrejme nemáte v pláne ísť niekam von, k lekárke...). Niektorí psychológovia hovoria, že keď nejde o život, netreba sa za každú cenu snažiť vyhrať. Je ale jasné, že pokiaľ ide o zdravie (a reálne hrozí, že dieťa sa podchladí...), treba to riešiť. Najlepšie v pokoji alebo s trochou humoru.
Dobry den, dcerka ma 2 roky 7 mesiacov a uz 2 mesiacel reaguje na prichod clena rodiny nie nechcem ta, ty si zly, chod prec.Na tatina takto pokazde,ked pride domov z prace,takisto na babku a dedka,na sestru(byvame s nimi v jednej domacnosti). Niekedy len na privitanie takto reaguje, niekedy napr. na dedka cely den takto vykrikuje. Napr. aj sestrin priatel,ked k nam pride takto doslova ho odbije na zaciatku, dovtedy sa na neho vzdy tesila,pretoze sa vie s nou pohrat,nieco nove vymysliet a jasit. Snazim sa jej vysvetlit,ze vsetci su dobri, chcu sa s nou len porozpravat, pohrat. Ked niekedy pri tom doslova vresti, tak ju odvediem vedla do izby,tam prestane a pride za mnou,povie,ze uz neplace,ale s dotycnym neche nic mat.Alebo niekedy sa da zaujat niecim a stavy nechcenia vymiznu. Niekedy je to aj pri cudzich ludoch, ale to sa mi zda v norme,ked niekoho nepozna.Dnes v noci sa dokonca zobudila a posielala ma prec, "mamina chod prec ja ta nechcem".Ale zasa ked prideme k svokrovcom na navstevu, tak 2x do tyzdna, tak tam nikomu nepovie, take nieco, tam je celkom v pohode. (inak este ju kojim pred spanim a rano, chcela som ju teraz uz oducat, ale neviem,ked je v takomto stadiu vyvoja) Som z toho trochu zufala, cely den pocuvat, "ja ta nechcem, ty si zly a zlomyselny (to ma z knizky o snehulienke, tam bola kralovna zla a zlomyselna),neukazem,nepoviem. Uz niekedy ani nevladzem reagovat na to, som z toho nervozna. Snazim sa na to niekedy nepovedat nic, s nechcenou osobou sa snazim komunikovat a jej vykrikovanie si nevsimat,sem tam poviem potom,ze aj ja ju teda nechcem, co hned aj olutujem,ale niekedy to pomoze. Fakt neviem co s tym,bojim sa ci to prejde niekedy. Inak ked mala 1rok aj 2 mesiace,tiez mala chvilu obdobie (to sme byvalii u muzovych rodicov 2 mesiace cez zimu,vtedy sme chodili zasa k nasim na navstevu),ze nas prisli privitat do predsiene a zacala plakat,ze nikoho z nich nechce,co ale po stvrt hodinke zmizlo.
Mohol by to byť jej špeciálny prejav obdobia vzdoru, je spôsob, ako sa ohraničovať a vymedzovať voči svojmu okoliu, čo deti najviac uplatňujú vo vzťahoch s najbližšími, s tými, ktorých najlepšie poznajú a majú k nim dôveru. Znie to paradoxne, čudne, ale nielen deti, ale aj my dospelí si najviac dovolíme k tým najbližším. Deti nám dôverujú a tiež testujú, či máme radi okrem ich milej, prispôsobivej, poslušnej... časti aj tú nezbednú, protivnú, odmietavú, zlostnú, ježibabiu.
Ako terapeutka by som mala samozrejme plno otázok aj na vás: Ako je to vo vašej rodine s odmietaním? Ste schopní navzájom si povedať aj nie? Máte dostatok času a priestoru na vlastné veci, záujmy? Dbáte veľmi na slušnosť, tradície, prispôsobenie sa iným ľuďom? Rešpektuje sa u vás v rodine, ak chce niekto byť sám, ak nemá chuť na vzťahy a druhých ľudí, ak nemá chuť na návštevu? Alebo sú to veci, ktoré sú u vás viac či menej neprijateľné, neprípustné, neželané?...
Takéto odmietanie môže byť niekedy aj prejavom smútku, ktorý dieťa prežíva, ak niekto veľmi blízky odíde, je nejaký čas preč. Potom pri návrate alebo opätovnom stretnutí môže dieťa odmietaním dávať najavo, že mu dotyčný človek chýbal, že sa ním cítilo opustené. Zlosť či odmietanie vlastne maskuje smútok. (To niekedy robíme aj my, dospelí,najmä muži. Ženy zase často aj keď sa hnevajú, navonok prejavujú smútok. Je to prirodzený, hoci mätúci spôsob, ako sa naše prežívanie prispôsobuje spoločenským zvyklostiam a kultúre.)
