Na otazky odpovedá psychologicka.
ARCHÍV: Poradňa uzamknutá
Poznámka: Poradne odborníkov nemôžu v plnom rozsahu nahradiť osobnú návštevu lekára či priamu intervenciu odborníka.
Dobrý deň pani Kašáková,
boli sme u Vás v poradni v Hlohovci so synom Jakubom. Sme s Veselého, mohli by ste nám prosím dať kontakt na Vašu poradňu v súčasnosti.
Ďakujem Komárková
Dobrý deň,
neviem presne či chcete číslo do poradne v Hlohovci alebo ku mne. Môžem vám dať telefónne číslo do poradne v HC: 033/742 69 88. Moje číslo je 0905/382 194.
A všetko dobré vám želám.
Dobrý deň,
moja dcérka má 2,5 roka a niekedy chodí po špičkách. Najmä keď je bosá.
Chcem sa opýtať, či to je v norme alebo s tým treba niečo robiť.
Ďakujem
Ak je to len niekedy, je to normálna súčasť detského vývinu. Najmä v tomto veku deti skúšajú, čo ich telo dokáže, čo zvládne, odkiaľ pokiaľ sa s ním dá experimentovať. Skrátka ho spoznávajú.
Ak by však dieťa chodila po špičkách stále, je vhodné kontaktovať detského lekára.
Dobrý večer. Chcela by som sa opýtat na moju dcérku. Má presne 14 mesiacov, od 13. mesiaca pekne sama chodí, teraz už doslova behá, štvornoží, sama sa v priestore bez problémov postaví, urobí drep bez toho aby spadla, zodvihne si čo potrebuje a postaví sa bez problémov, horšie je to z rečou, ked jej poviem napr. kde máš plyšového havka, hned ho vyhľadá a ukáže nan prstom a ked poviem prines ho, tak mi ho donesie, okrem toho aj iné veci,z toho usudzujem, že rozumie čo od nej chcem, vie ukázat kde má nožičku, kde má druhý človek alebo hračka noštek, očko, na sebe očko alebo noštek neukáže,ked nemá náladu, tak neukáže, ak ked sa postavím na hlavu,tlieska ručičkami, ukáže ako sa má - ked chce, ale nechce sa naučit dat papa na rozlúčku,na prechádzke ukazuje asi na všetko sama prstom, v knižke ukáže zvieratko ked má náladu, ukladá, prekladá si kocky, všetko vytahuje zo skrín, zaujímajú ju kábliky, plyšové hračky a podobné veci, čo sa týka rozprávania tak najčastejšie je to eee, aaa, aba, alebo si zacne slabikovat mamama, tatata, papapa, abababa, ked ona sama chce, ale ked jej poviem kde je tato, tak ukáže na tatina, ked nie je doma, tak ukáže na jeho fotku na stene, takže tomu slovu rozumie ale nepovie ho. Vlastne ked sa jej čosi pýtam, tak ukáže a pritom povie eee, alebo len ukáže. Jedine ked vidi psíka tak na neho kričí havo, havo.Nemá rada ked ju ktosi objíma, bozkáva, zblízka sa nerada díva do očí( dovolím si tvrdit, že to má svojom otcovi, ktorý sa nerád pri rozhovore díva do očí), inak očný kontakt dobrý.Je hrozne neposedná, stále behá hore dolu po byte, všetko ju baví len chvílku. Chcem sa spýtat, či je vývojo vporiadku alebo by mala už vediet viac, stále na nu hovorím, vela vecí už začína rozumiet ale reč je slabá, ešte sa chcem opýtat, ci je zlé, ked nechce niekomu zakývat na rozlúčku? Vopred dakujem za odpoved. S pozdravom Janosikova
Zdá sa, že vaša dcérka dobre prospieva, že zvláda dobre to, čo má. Rozvoju reči napomôžete tým, že budete s ňou hovoriť, popisovať jej to, čo robíte, čo sa chystáte robiť, ako to budete robiť/robíte, čo je okolo atď. Mnohé z toho zrejme aj robíte. Keď ona začne slabikovať, môžete sa k nej pridať a opakovať po nej alebo jej dávať iné možnosti - ak hovorí bababa, vy zopakujte jeden dva razy a prípadne dajte aj babeba alebo babuba..., skrátka sa hrajte so zvukmi. Ešte dlho bude situácia taká, že dieťa dokáže všeličo, AK CHCE, ak má práve na to náladu, chuť. Netreba ju do ničoho nútiť, tlačiť na ňu, všetko by mala byť hra a zábava, sranda, malo by to vo vás oboch vyvolávať pocit blízkosti, chuť v tom pokračovať, užívať si to spolu. (A k tomu patrí aj to kývanie na rozlúčku - ak nechce, nechce, je to batoľa.)
Dobrý deň, chcela by som sa poradiť, ako riešiť situáciu, keď môjho syna /8r., 2.roč. ZŠ/ dennodenne bije spolužiačka - dievča!!! On nastupoval do školy ako čerstvo 6ročný - augustový, po porade s 2 psychológmi nezávisle od seba, dosť sme nad jeho nástupom do školy váhali. V triede je teraz najmladší, je tichý, nepriebojný, má len 1 kamaráta. s osvojovaním učiva problémy nemá. To dievča je taký chlapčenský typ a jeho si vybrala ako slabšieho a sústavne ho bije, nadáva mu, najnovšie na ňom skúša cviky z Aikida, čo znamená, že ho kedykoľvek napadne zozadu a zhodí na zem. Tak rozmýšľame, že by sme ho tiež prihlásili od septembra na niečo podobné, ale on s tým nesúhlasí, brániť sa nevie, len chodí nešťastný do školy. Trieda učiteľka o probléme vie, mala na pohovore aj matku toho dievčaťa, ale nič sa nezmenilo. Ja však chem, aby sa syn naučil brániť voči takým útokom, lebo dohováraním tomu dievčaťu to žiaľ nejde :-( Aký postup by ste nám poradili? Ďakujem.
Situáciu nestačí riešiť pohovorom. Triedna učiteľka by to mala riešiť ako šikanovanie, keďže sa to opakuje dlhšiu dobu a to znamená, že by mala prizvať psychológa, buď školského alebo z centra pedagogicko- psychologického poradenstva a prevencie, ktorý by mal s triedou pracovať, prípadne s dievčatkom, ktoré nepozná mieru alebo primeranejšie spôsoby, ako sa kontaktovať s deťmi.
Psychológa môžete osloviť aj vy alebo ak nepochodíte, mali by ste osloviť aj riaditeľku školy.
Dobrý deň, ešte nikdy som nemala takýto problém a ešte nikdy som svoje problémy neriešila so psychologičkou. Mám 14 rokov, chodím do 8.ročníka ZŠ. Mám o rok staršiu kamarátku, ktorej sa rozvádzajú rodičia. Otec si našiel novú priateľku. Mama je nezamestnaná, na invalidnom dôchodku a psychicky tiež nie je OK. Moja kamarátka tento stav v rodine veľmi zle znáša, na začiatku vraj už bola na pohovoru u nejakej psychologičky, neviem s akým výsledkom. Nechce o tom hovoriť. Teraz sa uzavrela do seba a svoje problémy chce riešiť sama, často rozmýšľa nad smrťou, vlastne nad sebevraždou. Aj teraz nedávno keď prechádzala cez cestu a videla auto chcela sa pod neho hodiť. Ale potom si povedala, že ona ešte smrť nechce. Jedinou oporou v jej živote som ja. Mne sa zdôverí aj so svojimi pocitmi. Jej stav sa stále zhoršuje, už počuje aj nejaké hlasy, nejaké syčanie a bojí sa toho. Dokonca mi nedávno povedala, že sa boji sama seba nevie čo ma čakať od seba. Keď som s ňou vonku je úplne v pohode nemyslí na to čo prežíva doma odreaguje sa. Ale ako náhle príde domov je jej do plaču. Tieto hlasy počuje iba keď je doma. Dnes mi dokonca povedala, že tie hlasy počuje od rána ako vstala a k tomu sa pridalo aj nevoľnosť v bruchu, prirovnala to k tomu že sa jej chce zvracať. Je jedináčik a otec ju nechce, babka žije s otcom. Odmieta akúkoľvek pomoc, nechce sa zdôveriť ani triednej učiteľke, nikomu, len mne sa občas vyrozpráva. Chcela by som jej pomôcť, ale bojím sa, že jej tým nejako ublížim. Viete mi prosím Vás pomôcť ako s ňou ďalej. Viete mi dať nejaké kontakty na ľudí, ktorí by jej vedeli pomôcť? Prípadne mi napíšte čo mám s ňou ďalej robiť? Ako ju dostať k odborníkovi. Viem, že najprv musí chcieť ona a ja ju tam nechcem dostať násilím. Sme zo Zlatých Moraviec. Ďakujem. S pozdravom Monika
Nie je to pre teba ľahká situácia. Prvé, čo mi prichádza na rozum je, aby si oslovila niekoho dospelého, komu dôveruješ, že urobí to najlepšie. Môže to byť vaša triedna, mama tvojej kamarátky, tvoja mama alebo teta... Prípadne školská psychologička. Treba im vysvetliť situáciu, povedať hlavne o myšlienkach na smrť, ktoré tvoja kamarátka máva, o hlasoch...aj o tom, že ona nechce pomoc nikoho.
Ak by si ale nechcela ísť touto cestou, môžeš kamarátke aspoň poradiť alebo aj sama sa podrobne poradiť na Linke detskej dôvery. Linka detskej dôvery na telefónnom čísle 0800 117 878 funguje od 15hod do 21hod, hovory sú zdarma. Viac nájdeš na stránke www.linkadeti.sk/deti
A, prosím, neber si na plecia viac, ako unesieš. Tvoja kamarátka je v ťažkej životnej situácii a je fajn, že má teba, že ju podporuješ, no niekedy treba zvážiť, či to je dosť, či už netreba, aby sa do toho zapojili aj iní ľudia.
Dobry den,
mam 6 rocnu dcerku, ktora v septembri nastupuje do skoly. Mam s nou viacere problemy, ktore som si sposobila aj sama svojim pristupom k nej a uz ich neviem sama riesit a preto by som chcela navstivit detskeho psychologa. Chcela by som Vas poprosit ak mate kontakt na nejaku dobru detsku psychologicku v LM, LH, PP alebo RBK. Chcela by som psychologicky, ktora patra po pricinach nevhdneho spravania sa a nie taku, co len potlaca negativne prejavy.
A tiez by som Vas chcela poprosit a radu. Dcerka je na jednej strane velmi citliva, ale neprejavuje to. Skor posobi tvrdo a aj sa tak prezentuje. Cez velkonocne sviatky sme boli na dovolenke. Vecer sme sedeli pred hotelom a dcera si sla pytat do vnutra k casnikovy misku na Chipsy. Po chvilke sa vratila, objala ma a strasne plakala a pytala sa na izbu. Tak velmi sa na vecer tesila, ze bude zabava, budu jest chipsy. A zrazu plakala, nechcela ani pocut o tom byt vonku a jest chipsy, hrat sa. Casnik jej nieco povedal a ona mi nechcela povedat co. Nakoniec uz ostala v izbe. Ani na dalsi den mi nepovedala co sa stalo. Ja som v ten den za nim ale sla a spytala sa ho co sa stalo. Povedal jej, ze svoje vlastne chipsy v areali hotela jest nemoze.
Chapete, slusne jej to povedal. A jej sa to tak strasne dotklo, zahanbila sa a pokazilo jej to cely vecer. A takato situacia nenastala prvykrat. Ze sa tak velmi zahanbila.
Cim to je? Ako jej mozem pomoct? PRitom dcerka nie je nejak uzavreta, hanbliva. Zavisi od situacie.
VElmi pekne dakujem za odpoved aj za kontakt na detskeho psychologa
Žiaľ, neviem vám doporučiť žiadneho psychológa v mestách, ktoré spomínate. Myslím ale, že by to nemal byť problém v dnešnej dobe vyhľadať si psychológov na internete, napríklad v Zozname psychoterapeutov na stránke Slovenskej psychoterapeutickej spoločnosti alebo na stránke Slovenskej komory psychológov sú tiež uverejnené zoznamy, prípadne ak si zadáte do vyhľadávača. Pred dohovorením stretnutia sa môžete popýtať, ako ten konkrétny psychológ pracuje, akú metódu používa atď., aby ste sa vedeli rozhodnúť, prípadne sa môžete rozhodnúť po prvej návšteve alebo aj po niekoľkej ďalšej.
To s tou miskou - nuž, mala nejakú predstavu o tom, ako to bude, tešila sa a nepočítala s tým, že by jej niečo v tom mohlo zabrániť. A zrejme ju to tak veľmi zaskočilo, že sa nedokázala s tým vysporiadať rýchlejšie, pružnejšie. Ale to je život. V živote nás niekedy všeličo prekvapí a tým, že sa učíme, že to tak je, môžeme sa s tým naučiť počítať alebo hľadať riešenia, ako si užiť, čo máme na pláne a nenechať sa odradiť prekážkami.
Môžete jej pomôcť tým, že vyjadríte porozumenie jej reakcii a buď navrhnete iné riešenie (teda jej ukážete iný spôsob, ako so situáciou zaobchádzať), alebo počkáte, kým sa upokojí a potom sa o iných možnostiach porozprávate, aby si uvedomila širšie súvislosti, iné možnosti.
