zlost

Pani Eva, keď mi v pôrodnici povedali, že nemám plakať, veľmi som sa čudovala: čo mám robiť so svojimi emóciami, keď ich nesmiem vyjadriť? Veď zadržiavanie alebo potláčanie emócií matky alebo rodičov vplýva na dieťa tiež a niekedy negatívnejšie napríklad už len preto, lebo sa od nás dieťa učí, že pocity nemá prejavovať, ale skrývať, potláčať, čo môže mať z dlhodobého hľadiska aj negatívne telesné dôsledky. (Neznamená to, že mám všetky pocity bez meškania pustiť zo seba von, ale si ich aspoň všimnúť a prípadne povedať, ako sa cítim, aspoň sama sebe.)

Niektoré deti sú temperamentné a to ovplyvňuje aj ich správanie a vonkajšie prejavy. Ak sa dieťatko vie utíšiť vo vašom náručí, doprajte mu ho a hľadajte spôsoby, ako ho mať v náručí a chrániť si dostatočne aj svoje kríže (skúste ju držať v náručí a sedieť pritom pohodlne na kresle alebo sedieť na fitlopte (pozor pritom na bezpečnosť) alebo si spolu ľahnite a pritúľte si ju alebo si ju dajte do zavinovacej plachtičky...). Niekedy je vhodné dávať na ďasná studené obklady (špeciálne hryzátka s vodou, ktoré sa dajú schladiť do chladničky alebo mrazničky), prípadne natrieť bylinkovou tinktúrou (poradí vám lekárka alebo lekárnička).
Prejavy vašej dcérky by ste mohli konzultovať aj s detskou lekárkou, ku ktorej chodíte na prehliadky, aby ste si overili, že je telesne zdravá.

Neviem presne, čo to znamená, ale nejako je to pre vašu neter dôležitá aktivita. Možno sa tým zbavuje napätia, strachu, úzkosti alebo zlosti, či iných rozpoložení, ktoré vníma.
Môžete je povedať, že ju máte rada, no že sa vám to nepáči, keď búcha do gauča; je u vás na návšteve a mala by vedieť, že tam určujete pravidlá vy a že ona by ich mala rešpektovať.
Alebo si ju vtedy zavolajte k sebe, len si ju posaďte do lona, spýtajte sa jej, ako sa má, aká bola cesta k vám, či videla niečo zaujímavé... alebo (ak sa búcha, lebo sa hnevá) čo ju nazlostilo a podobne.

Podľa toho, ako popisujete prejavy "utekania" u vášho syna, cíti sa zrejme dosť sebaisto, aby si trúfol byť od vás ďalej, mimo dohľadu (teda nielen v ho nevidíte, ale ani on nevidí vás). Je to prirodzený vývin, prirodzený posun v jeho živote. Na druhej strane je úplne zrozumiteľné, že vy máte veľký strach, keď je mimo váš dohľad a neviete, kde je, čo robí, či je v poriadku.
V prvom rade je veľmi žiadúce viesť dieťa k tomu, že ak už chce ísť niekam samo, musí to vždy povedať alebo sa vás spýtať, či môže. Tiež je dôležité viesť dieťa k tomu, aby ste si vždy dohodli, kde bude, kde počká atď. A v neposlednom rade by mal vedieť o tom, že to nie je celkom bezpečné, ak ide sám a vy o tom ani neviete, že máte veľký strach, keď neviete, kde je a podobne.
Niekedy je vhodné, ak ho napríklad v obchode zapojíte do nakupovania, necháte ho vyberať z police alebo priniesť niečo, čo je blízko a čo pozná, inokedy je zase dôležité dieťaťu povedať, aby tu stálo pri vás alebo sa vás držalo, kým vy napríklad zamknete dvere atď.
Je dôležité hľadať mieru medzi dostatočnou bezpečnosťou dieťaťa a tým, aby mohlo rozvíjať svoju zvedavosť, dôveru v seba a svoje schopnosti.

Skúste sa obrátiť na školskú psychologičku, ak na škole majú alebo na centrum pedagogicko - psychologického poradenstva a prevencie.
A možno len potrebuje trochu času a usmernenia, aby jeho nervová sústava vyzrela ešte trošku viac, aby vedel viac ovládať svoje prejavy. Niekedy pomôže aj pravidelný aktívny šport.

Pokúste sa ju viesť k tomu, aby radšej dupala alebo vhodnejším spôsobom vyjadrila svoj hnev, nie útokmi na seba. Ak by to nešlo, nedala by sa usmerniť, vezmite ju do náručia, ruky jej chyťte (jemne ale pevne) a povedzte jej, že viete, že sa hnevá,, no nesmie si ubližovať.

Introverzia nie je choroba. Je to len iný spôsob života, iné potreby... A váš syn je možno introvertnejší práve po vás, no neznamená to, že je chorý, nenormálny alebo niečo podobné. Navyše je v zložitom životnom období, kedy otec už nežije s vami, zmenil škôlku a tým "prišiel" o dôležitého kamaráta, ktorý mu zrejme uľahčoval život v škôlke a bol mu tam psychickou oporou, možno mu pomáhal začleniť sa viac medzi ostatné deti... Dva mesiace na také významné zmeny, najmä odchod otca, je pomerne krátky čas a treba mu dopriať, aby sa s novou situáciou vyrovnal a stabilizoval sa.
To, že má pani učiteľka nejaké predstavy o tom, ako by mal v škôlke fungovať, je namieste, no namieste je aj to, že vy nemusíte tlačiť svojho syna do toho, aby jej predstavy naplnil. Ona je taká, aká je, on je taký, aký je a bodka. Obaja si nejako musia nájsť spôsob fungovania a vy si nemusíte robiť starosti, ako to urobiť. Váš syn sa v živote bude stále stretávať s nejakými ľuďmi, ktorí sa nebudú zaujímať o jeho psychické záležitosti, nebude ich zaujímať, či prechádza nejakou krízou alebo nie a bude s tým musieť nejako zaobchádzať a učiť sa prežiť aj v takých podmienkach. No na druhej strane neurobíte snáď chybu, ak sa s učiteľkou porozprávate a trošku vysvetlíte, že je v zložitom období vzhľadom na rodinnú situáciu a potrebuje možno len trochu času, aby si zvykol v novej škôlke.
Možno by ste synovi mohli trochu pomôcť tým, že cez víkend navštívite nejakého spolužiaka alebo ho zavoláte k vám, prípadne navštívite jeho starého kamaráta zo starej škôlky. Podpora vytvárania a budovania synových vzťahov vám môže pomôcť v celom tomto procese.
Držím palce.