Krik

Dobrý deň, mám 13 ročného syna, a môj problém je v tom, že kričím. Hlavne keď sa učí. Nie je to pravidlom, sú dni, keď sa dokážem ovládať, ale nie vždy sa mi to podarí. Napríklad dnes, mal sa učiť fyziku, a z počiatočných príkazov nakoniec nastal zase krik. Nakoniec som ho poslala na krúžok, ktorý navštevuje s tým, že keď sa vráti učivo sa musí doučiť / ukľudní sa ja on a hlavne ja/. Je mi jasné, že je krik je predovšetkým moja slabosť, ale ako ho zvládnuť, ako sa nedať "vytočiť" a ovládnuť sa? Som z toho unavená. Môjho syna ľúbim a nechcem jemu ani mne takýmto spôsobom ubližovať. Ďakujem za radu.

Dobrý deň, potrebovala by som poradiť so svojou dcérkou. Má 2 roky aj osem mesiacov, narodená v termíne, zdravé dieťa. Od malička to bolo uplakané mimino, potom to prešlo-cca v 6mesiaci. Potom bola veľmi poslušným dieťaťom, čiže málokedy počula od nás NIE. Nikdy sme nemali scény v obchodoch, nikdy nás nebila....ako to vidím u detí kamošiek. V podstate sme jej vždy všetko dovolili, lebo nikdy nechcela nič, čo by sme mali odmietnuť. A ak to náhodou hraničilo s našimi predstavami, tak sme sa s Táničkou dohodli. No teraz začíname mať s ňou problémy. Plače za všetko - už ráno vstane s plačom, že chce čajík - veľa krát sme jej vraveli, že netreba plakať a dá sa to povedať pekne. Aj som jej ho na ráno nachystala na stôl, nech si vezme, ale ona aj tak prišla s plačom, že ho chce zohriať. Plače pri hre, keď to nie je podľa jej predstáv, plače, keď v chladničke nemáme to, čo si ona práve vymyslí.....Nepomáha vysvetľovanie. Vysvetľujeme dookola. Už sme ju začali posielať do izby, keď sa rozplače za nejakú hlúposť - no nepomáha. Dnes večer plakala, lebo jej tatino nedal na ruku toľko tekutého mydla, ako si ona predstavovala...alebo chcela piť s fľaše a nie z pohára, do ktorého som jej napiala čaj ja. Je to naša chyba, že sme jej od malinka dovoľovali všetko, čo chcela, alebo je to len odbobie, ktoré musí prejsť? A najhoršie na tom je, že ja začínam byť na ňu zlá - neviem, či je to tým, že som za skoro tri roky nikde nebola (ale to si nemyslím, lebo som s ňou rada a nemám potrebu od nej odchádzať, všetko som sa naučila robiť s malou) alebo tým, že zrazu to nie je úplne poslušné dieťa ako doteraz. Vždy sme boli proti telesným trestom, no teraz mi už pár krát nervy kupli...a to ma mrzí najviac.
ďakujem za radu.

Dobry den,
mame takyto problem. Syncek 3,5roka chodi do skolky uz 7 mesiacov. So zaclenenim neboli problemi. Problemy zacali asi pred mesiacom, ked nastupil k nim do skolky jeden chlapcek. Syncek ho zacal napodobnovat, zacal hovorit a spravat sa ako on. Rozprava nejasnou suslavou recou (povedal mi ze je to smiesne), ked ho opravim povie to pekne, vykrikuje nezmysly, opakuje po chlapcovi babetkovske maniere. Robi to v skôlke aj doma. Asi tyzden to bolo naozaj extremne, teraz je to uz trochu lepsie, ale uz to trva dlho a ucitelky hovoria ze sa brzdi vo vyvoji. Uz som o tom pisala davnejsie do poradne. A az dnes mi riaditelka "konecne" prezradila, ze ten chlapec je autista... My sme to nevedeli, trapili sa a nerozumeli sme tomu. A az dnes som pochopila.. Odporuca mi to prebrat so psychlogickou, ze si mysleli ze to synceka prejde, ale ze to trva uz dlho. Co mame robit? Sme z toho zufali. Vymenit skôlku, aby sa nestretavali? A preco syncek opakuje po autistovi? Dakujeme za skoru odpoved

Dobrý deň, pani doktorka.
Obraciam sa na Vás s prosbou o radu. Máme 5-ročného syna, ktorý nastúpil minulý september do škôlky. Syn je veľmi nesmelý. Do škôlky nechce chodiť, ak tam nejde zrovna aj jeho najlepší kamarát a vlastne aj jediný kamarát.
To však nie je ešte najhoršie. Syn bol dnes so mnou na päťročnej prehliadke u lekárky a celý čas sa ma držal za nohu tak, že ho pani doktorka nemohla vôbec vyšetriť. Snažili sme sa všelijako po dobrom ho primäť k tomu, aby spolupracoval, ale žiadny úspech. Je pravda, že u doktorky sme dlho neboli a toto je nová lekárka, u ktorej bol prvý raz. No aj u tej predošlej to bývalo podobné - tiež som ho musela stále držať za ruku a bol problém mu vôbec pozrieť do hrdla. Hovorí mi, že sa hanbí.
Nechce ani pozdraviť, keď vôjdeme do obchodu - vždy mi povie, že sa hanbí.
No a keď sme s ním boli na ceste rozprávkovým lesom minulý rok, on sa vôbec nezapojil - nechcel povedať básničku, ani len cukrík si sám nešiel zobrať, stále sa len schovával za mňa. Nemá veľa kamarátov, iba toho jedného zo škôlky a okrem toho má 3-ročnú sestričku (tá je oveľa smelšia). Možno mu chýbajú kontakty s viacerými deťmi, neviem.
Neviem, či je jeho správanie normálne, no zdá sa mi to už priveľa. Prehliadku budeme musieť absolvovať znova, no už teraz mám strach ako to celé dopadne.
Tiež mám strach, keď pôjde do školy - i keď dovtedy sa možno veľa zmení, ale aj tak sa bojím, že tam bude mať problémy kvôli svojej nesmelosti.
Myslíte si, že by bolo vhodné navštíviť detského psychológa? Alebo z toho syn vyrastie?
Ďakujem za odpoveď!

Dobrý deň,

mám ročného synčeka a vždy ked niekto pri ňom spustí krik- nejaké dieťa alebo osoba, tak sa rozplače. Nemusí to byť zrovna krik na neho ale ked niekto pri ňom kričí.
My na neho nekričíme a neviem či to má z toho že niekto na neho nakričal alebo z čoho.
Chcem sa spýtať, či z toho vyrastie alebo s tým treba niečo robiť, a ak treba tak čo?

Ďakujem veľmi pekne.

Dobrý večer.
Potrebovali by sme poradiť, máme 6-ročného syna, predškoláka, ktorý začal intenzívne mrkať asi tak pred 2-3 týždňami. Najskôr sme hľadali príčinu mrkania v pozeraní televízie a sme sa ho stále pýtali, prečo mrká, či ho bolia očká ... No mne napadlo, že príčina je psychická, lebo sme naňho aj s manželom boli dosť prísny, vyžadovali sme od neho veľa vecí a veľa vecí sme riešili krikom. Potrebovali by sme od Vás radu, či si to mrkanie máme všímať, či ho máme nato stále upozorňovať, či to prejde samo ... Syn je dosť citlivý a keďže máme malú 10 mes. dcérku, má pocit, že ho menej ľúbime ...
Prosím, poraďte nám, nechcem ho vláčiť po lekároch, aby som mu nejako ešte viacej neublížila.
Za odpoveď veľmi pekne ďakujeme.
Ingrid Hercegová