panika

dobry den,poprosila by som o radu ,mame 2 rocnu dcerku a zacela sa velmi bat njprv burky--to jej vysvetlujeme ako sa oblaciky nahanaju a robia baran buc,teraz zacala chaosit v detskej izbe tam sa chvilu pokojne hra vacsinou jej postame radio aby nemala ziadne zvuky z vonku ale ked nahodou pozabudneme a je tam staci ze len zapocuje auto z ulice z krikom vyleti ku schodom dupe nohami strach v ociach a skace z nich dolu,ja vzdy priletim a chytam ju,ona by snad skocila sipku.zas jej vysvetlujem situaciu ze sa doma nemusi bat ale stale sa to opakuje uz som vybuchla tak som aj nakricala ci sa chce z tych schodou zabit,neviem ci je lepsie riesit situaciu po dobrom alebo nakricat aby sa spamatala,jasne ze ked sa ukludnila tak som jej v klude situaciu vysvetlila.boji sa uz aj suchych listockov na zemi ,zacne pistat ,pytat sa na ruky,nechce spravit krok ked ju donutim ze tam nic nieje len suchy listok tak place.doma pukne konvica alebo plastove okno zase panika neviem co sa s nou deje,nikdy sme ju neplasili vela citam na internete tak sa vyhybam tomu co sa nema.doma s manzelom sa nehadame ,nekricime.prosim poradte dakujem

Dobrý deň, naša trojročná dcérka bola vždy na mňa dosť naviazaná, no postupne sa to zlepšovalo, dokázala mi zakývať keď som odchádzala a ona ostávala s babkou. Raz ostávala u babky, boli sme s manželom preč niekoľko hodín a vtedy prežila u svokrovcov šok, keď sa zľakla toho, ako svokor kýchol. Vraj to bol taký hluk, že dcérka sa roztriasla a nebolo ju možné utíšiť, lapala po dychu. a ja som pri nej nebola (je citlivá na krik detí, pišťanie, hluk, vždy zneistí a rozplače sa). Keď plače, volá na mňa. Odvtedy sa všetko doslova zo dňa na deň zmenilo, jednak to, že ku svokrovcom ísť nechce, prípadne tam ideme na návštevu s plačom, na svokra nemôže ani pozrieť, hneď sa panicky rozplače. a už vôbec nehrozí, aby niekde bola bezo mňa, stačí, že idem do inej miestnosti, ona je s manželom a vzápätí spustí plač, ale mne to pripadá ako úplná panika, až sa trasie. Rozmýšľam, že aj osobne zájdem za nejakým psychológom, ale nechcem sa unáhliť, preto Vás chcem požiadať o radu, ako postupovať. Takisto som ju dávnejšie začala pripravovať na škôlku, hovorila som o nej a keď mala niekde ostať sama a začala plakať, pýtala som sa jej, ako potom pôjde do škôlky, veď ja tam nebudem môcť byť s ňou, že je už veľké dievčatko atď, no mám pocit, že som ju tým skôr vyľakala, pretože odmieta chodiť do materského centra, kde chodíme pol roka, sama nevie, čo chce, plače, že nechce ísť ku babke, plače, že nechce ísť do MC a plače aj keď ideme domov, že nechce ísť domov...Neviem si predstaviť, čo sa o pol roka zmení, keď má nastúpiť do škôlky, začínam uvažovať, že ostane ešte doma, hoci bude mať 3,5 roka. Ale ako by som tomu pomohla, nebolo by to ešte horšie? nezmenila by ju trocha práve tá škôlka? Ten panický strach a plač keď niekde idem je pre mňa veľmi ťažké zvládať. Nedokáže ostať ani s tatikom, hoci keď je v robote, stále sa pýta, kedy príde. S babkami chodila na prechádzky, teraz, akoby mala blok, je oblečená, odchádzajú s babkou a zrazu vo dverách spustí zas ten svoj plač, chce ísť, no vyžaduje, aby som išla aj ja. Nikto si už netrúfa ju vôbec niekde brať, vždy keď sa rozplače, zo všetkého upustíme, ani ja už nemám síl ju niekde s niekým nechávať. chodíme spolu úplne všade, aj po byte chodí všade za mnou....Čítala som, že radíte dieťa postupne privykať, ale chcem sa opýtať, čo v tomto prípade a taktiež, to postupné privykanie spočíva v tom, že ju mám s niekým nechať, hoci strašne plače? neupne sa ešte viac? ešte mi napadlo, raz mi dcérka rozprávala, ako sa zľakla u dedka, keď si kýchol a povedala tiež, že bola sama, že sme s tatikom boli v obchode. tým mi dala najavo, čo ju trápi, že som nebola pri nej, keď ma potrebovala...ďakujem veľmi pekne za radu.

Dobrý deň,potrebovala by som poradiť ako sa mám zachovať. Môj syn má 21 mesiacov a je veľmi plachý. Doma a v prostredí kde to pozná je úplne normálny, ale akonáhle sa ocitneme medzi deťmi je nesvoj. Na ihrisku sa pekne sám zahrá a všetko je v poriadku až kým nepríde do jeho blízkosti nejaké dieťa, vtedy doslova chytá paniku a zuteká. Ak náhodou vylezie na šmýkalku a zbadá, že sa blíži dalšie dieťa k nemu hore, spanikári a keďže nemôže už cuvnúť späť, tak sa rozplače až sa zajakáva. Akoby mal strach alebo čo. Mamičky sa ma neustále na ihrisku pýtajú, prečo plače, či mu ich dieťatko ublížilo, ale on plače už len preto, že niekto vošiel na pieskovisko, kde sa hrá on. Buď odíde a najde si inú zábavu, ale ak odíst nestihne tak sa rozplače. Ukľudní sa iba na mojich rukách čo je problém č. 2, že sa hneď na ruky pýta a aj tak plače ešte 10 min. a doslova krčovito sa ma drží okolo krku schovaný tvárou do môjho pleca. Dala som na radu viacerých, že s ním mám viac chodit medzi deti,ale mám pocit, že čím viac medzi deti chodíme tým vačšiu traumu z toho má. Ako mám správne reagova´t v takejto situácii? On je najšťastnejší, ked sa prechádzame na pešo a ideme tade kade chce on, sami dvaja, ale ak náhodou zastaneme v kruhu mamičiek s deťmi je úplne nesvoj. Mám sa mu podriaďovať a byt s ním doslova izolovaná od detí?

Dobry den,
chcela by som vas poprosit o radu. Moja dcerka ma onedlho 15 mesiacov a velmi sa boji lekarov. Myslim si, ze ako polrocna si zapamatala bolest z ockovania a odvtedy hrozne panikari pri navsteve akehokolvek lekara, ale aj pri navsteve kancelarii na uradoch, jednoducho ma strach z novych priestorov - hlavne mensich miestnosti (napr. nakupne centrum alebo obchod jej nevadi). Len co prideme do cakarne zacne panikarit, plakat ako o zivot a strasne silno sa ku mne pritisne a neprestane plakat kym neodideme. Problem je hlavne v tom, ze musime chodit na kontroly na kardiologiu, kde ju placucu pani dokotrka nemoze riadne vysetrit a skontrolovat to, co treba. mohli by ste mi prosim poradit ako s dcerkou tento strach zvladnut? dakujem velmi pekne.

Vážená pani doktorka, ďakujem pekne za odpoveď. Ani neviete, ako ste ma potešili. Ja síce stále myslím na to, že je to stále dieťa a je proste asi "taký". Ale keď počúvam, že je to nevychované dieťa a že nás vykorisťuje a robí mu dobre, že sa trápime a preto plače a robí problémy keď má niekam ísť, tak začínam niekedy pochybovať. Viete, často som za "nesprávnu mamu" za to, že ho nebijem a skôr dohováram. Ono to je asi ťažšie, než dieťa zbiť, ale mne to príde lepšie do budúcna (teda vzťah k nám k rodičom až vyrastie a tak). Viete, s plačom šiel k môjmu otcovi, ku ktorému šiel teraz prvý krát sám a vypisuje mi maile, ako mu je dobre. Teda myslím si, že je to vždy problém okamihu - "teraz mám odísť" a príde mu ľúto a chce byť so mnou a deťmi doma. Popravde, takto nacvičovať ho musím, pretože na rok už nebudem na RD a cez prázdniny niekam musí ísť, my toľko dovolenky dvaja nemáme. Ale na druhej strane ma trápi, ako ho zhodnotia negatívne za to, že je podľa mňa veľmi citlivý. A samozrejme, mám oň aj strach - nechcem byť extrémista, ale ak ho nechajú samého a nepovedia mu, čo ak by spanikáril, vybehol na cestu alebo ja neviem, vyzeral ich z okna a vypadol ... a potom mám strach, keď sa vráti a je taký ustráchaný... Teda mám ho nechať aj prebiehať v noci k nám? Alebo ako to riešiť? V noci sa moc nedá dohovárať, on by sa asi rozplakal a mne to nejako zatiaľ nevadí, myslím, že ho to tak za rok prejde aj samého. Proste ak má potrebu byť s nami, napr. že sa bojí byť sám, mám mu to teda dovoliť?
Ešte raz veliká vďaka. Naďa