Budme si butlave vrby navzajom :-)

Ahojte, zakladám túto diskusiu pre všetky zeny, ktoré sa potrebujú vysťažovať sa, vyrozprávať sa, proste vyliať si dušu, ale nemajú kómy buď preto, že nechcú obťažovať, otravovať alebo sa boja, že by sa ich problémy mohli zdať malicherne. Jednoducho povedané poďte a smelo sa vyrozpravajte, anonymné, bez hanby a bez pocitu, že váš vysmeju.
Začnem rovno ja. Mám 29 rokov, po desaťročnom vzťahu sme sa pred pol rokom s manželom vzali a máme krásneho a zdravého syna. Momentálne som na materskej a všetko by mohlo byť ideálne keby...keby som nebola taká aká som. Nemám žiadne kaliský, žiadne ambície, žiadne sny a moja obľúbená činnosť je samolutost a depresia. Po skončení materskej čo bude nabuduci rok sa nemám kam vrátiť do zamestnania a namiesto toho aby som si nejak zvyšovala vzdelanie alebo sa snažila inak uplatniť sa len lutujem. Ale toto netrvá len teraz to sa so mnou uz dlhšie ťahá akurát doteraz som mala dobre platenú prácu. Teraz nemám nič. Ani sebavedomie na to aby som si povedala názor alebo si mohla myslieť že aj ja môžem mať sny. Manžel sa mi snaží pomáhať a naliať do mňa pozitívnej energie a dušu, dokonca sa snaží rozbiehať aj podnikanie, ktoré by som mohla robiť a tympadom sa uživiť sama. Ale ja nejak nedokážem v sebe prebudiť ženu ktorou som bývala. Netuším kedy som prestala žiť, ale hľadám spôsob ako sa znova nakopnuť, hľadám si kamošky a verím, že sa dokážem zmeniť lebo inak prídem o manžela, lebo ani jeden z nas momentalne nie je šťastný :-( 
Ale chcem a budem bojovať, už len pre ten pocit, aby som mohla byť znova pyšná na seba.