Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 12.01.2012 17:25

DCERA MA ZNICI

moja 7rocna dcera ma znici,alebo skoncim na psychiatrii.taku povahu ako ma ona ,to neje normalne topto.je impulzivna kopka nervov.tak ma vytaca ako este nikto.chcela som byt dobra matka avsetko sa otocilo proti mne.aj teraz ziapala po svojej mladsej sestre ,apotom ju pichla ceruzou.som sa neovladla a vylepila som jej.aona no hystericky zachvat ani po zadku ju nemozem zbyt bo ma uz pomaly 30kg asa neda.ja som zufala.....

  • anonym
    12.01.2012, 18:45



    no, pri čítaní ma napadlo, po kom to asi má ...

    pravdepodobne sa točíte v začarovanom kruhu a ak nezačneš niečo riešiť, asi na tej psychiatriii skončíte obidve! Začať ale musíš od seba, ona je malé dieťa, ma síce asi svoju komplikovanú povahu, lenže ty si rodič a ty ju musíš naučiť zvládať svoje emocie a chavať sa v rámci určitých hraníc. V prvom rade sa TY musíš ukludniť a naučiť sa byť dôsledna, nenechať sa zbytočne vytáčať a vedieť s dieťaťom komunikovať. Dieťa si musí uvedomiť, že ty si "šéf" a ty stanovuješ hranice.

    Ziape po mladšej sestre a robí jej zle? To je bežna surodenecka žiarlivosť ... vieš kolko sa naziapu po sebe moji? A za chvílku sa túlia a krásne hrajú. A su dni, ked musia od seba, lebo by sa asi prizabili. My sme museli rozdeliť detskú, lebo to bolo hrozne, čo robili. Odvtedy je to omnoho lepšie. Aj ked samozrejme, niekedy je to tiež na nervy a aj vyletím na nich. Ale kričíme omnoho menej, ako predtým.

    Skús detskeho psychologa ... ale neočakávaj, že ti povie, že tvoje decko je zle, protivné a nezvladnutelne... Skor ti zanalyzuje, čo dieťa prežíva a kde ste vy ako rodičia robili chyby a čo mate robiť dalej.

    Ak je dieťa v 7 rokoch takéto "zlé", často to byva len zúfalý výkrik, vyžadovanie si pozornosti, ktorá mu chýba.

     

  • anonym
    12.01.2012, 19:10

    No mala si vychovu usmerniť skor a nie až teraz ked ma 7 rokov.Ak sa jej budeš bať tak ťa ozaj znici.Urč si hranice a dodržuj ich.

  • anonym
    12.01.2012, 20:01

    ja viem az nedavno som zistila ,ze som spravila vo vychove obrovsku chybu.ja som totiz chcela matznej kamaradku.viem uvedomujem si to ateraz je uz asi neskoro.

  • anonym
    12.01.2012, 20:01

    ja viem az nedavno som zistila ,ze som spravila vo vychove obrovsku chybu.ja som totiz chcela matznej kamaradku.viem uvedomujem si to ateraz je uz asi neskoro.

  • anonym
    12.01.2012, 20:18

    Určite ešte neskoro nie je. Skús toho psychologa. Ak nechceš zobrať dcéru, skús ísť najprv ty. Ešte sa dá kadečo napraviť podľa mňa, len to bude chvíľu trvať. Držím palce... Dôležité je, že si uvedomuješ že niekde je chyba, tak to nevzdaj a hľadaj správne riešenie. Viem, že ľahšie sa radí ako koná. No možno ťa to povzbudí.

  • anonym
    12.01.2012, 21:21

    dakujem .za radu.no problem je ,ze nemozem ist ku psychologovi. mam este mladsiu dceru ktora moje odlucenie nezvlada dobre.nemozem ju nikomu nechat.chapete ale citim sa nanic tolko pre ne robim snazim sa byt matka ktorej mozu doverovat ktora bude stat vzdy pri nich .dam im vsetko.nema to ziaden zmysel len ma vyuziva.je to zbytocne lebo ma nepoznate aasi som zbytocne pisala.lebo by to bolo na dlho anebudem to rozpisovat.ale dakujem aspon za povzbudive slova. :-)

  • anonym
    12.01.2012, 21:33



    ja v tom nevidím problém.ja som bola u psychologičky aj s mladším synom.viac menej sa tam prehral,možno to nebolo úplne super,ale stále lepšie,ako vôbec.

    tu ide teraz o to,či to chceš riešiť,alebo len potrebuješ počuť od okolia,aká je tvoja dcére hnusná a aké to máš ty ťažké,alebo sa len potrebuješ vyrozprávať.

    pretože

    -ak to chceš riešiť,tak spôsob riešenia sa vždy nájde,len treba chcieť.

    -ak chceš počuť,aká je tvoja dcéra hnusná,tak neviem,či to budeš od nás počuť,ako si povedala,nepoznáme ťa,nepoznáme celú situáciu,len jednu konkr. a tá nestačí na hodnotenie,ale za správaním dieťaťa je najmä rodič

    -ak sa potrebuješ vyrozprávať,tak si na správnom mieste

  • anonym
    12.01.2012, 21:33



    ja v tom nevidím problém.ja som bola u psychologičky aj s mladším synom.viac menej sa tam prehral,možno to nebolo úplne super,ale stále lepšie,ako vôbec.

    tu ide teraz o to,či to chceš riešiť,alebo len potrebuješ počuť od okolia,aká je tvoja dcére hnusná a aké to máš ty ťažké,alebo sa len potrebuješ vyrozprávať.

    pretože

    -ak to chceš riešiť,tak spôsob riešenia sa vždy nájde,len treba chcieť.

    -ak chceš počuť,aká je tvoja dcéra hnusná,tak neviem,či to budeš od nás počuť,ako si povedala,nepoznáme ťa,nepoznáme celú situáciu,len jednu konkr. a tá nestačí na hodnotenie,ale za správaním dieťaťa je najmä rodič

    -ak sa potrebuješ vyrozprávať,tak si na správnom mieste

  • anonym
    12.01.2012, 21:40

    chcem ti len napisat ze nie si sama ktora ma takyto problem. syn ma 6 a pol roka, obdobie vzdoru bola katastrofa ale v troch rokoch sa ukludnil a bola pohoda. potom mu v piatich rokoch "preplo", zostala som tehotna, a teraz su stale problemy..je drzy, vsetko mu treba hovorit pat krat, kym nezacnem kricat neurobi nic co od neho chcem (nic narocne-nech sa oblecie, spravi si ulohy, ide jest...). jasne ze som potom uz rozladena...snazim sa mu venovat co najviac, ale myslim ze tam problem nie je. neziarli, sestricku zboznuje. asi ma proste taku povahu, je strasne nesustredeny, tvrdohlavy, vsetko mu ide jednym uchom dnu druhym hned von. a mne je to strasne luto, lebo ho lubim a neprejde den bez toho aby ma nevytocil a uz to proste nie je ono, neviem sa preniest cez tie jeho stavy..skus sa s dcerkou porozpravat, ze ju lubis, ze si smutna ked sa tak sprava, nech ti radsej s druhym dietatkom pomaha..u nas to zabera len tak pocas rozhovoru a chvilu potom, obcas su pekne dni. :( ale aspon pocuje ze ho lubim a ze ma to mrzi ked som nanho nahnevana a on je smutny. vela sil ti zelam! si urcite dobra mama, skus si k dcerke nejak najst cestu, treba urcite hranice, vysvetlovat do aleluja a nech citi ze ju lubis.

  • anonym
    12.01.2012, 21:40

    chcem ti len napisat ze nie si sama ktora ma takyto problem. syn ma 6 a pol roka, obdobie vzdoru bola katastrofa ale v troch rokoch sa ukludnil a bola pohoda. potom mu v piatich rokoch "preplo", zostala som tehotna, a teraz su stale problemy..je drzy, vsetko mu treba hovorit pat krat, kym nezacnem kricat neurobi nic co od neho chcem (nic narocne-nech sa oblecie, spravi si ulohy, ide jest...). jasne ze som potom uz rozladena...snazim sa mu venovat co najviac, ale myslim ze tam problem nie je. neziarli, sestricku zboznuje. asi ma proste taku povahu, je strasne nesustredeny, tvrdohlavy, vsetko mu ide jednym uchom dnu druhym hned von. a mne je to strasne luto, lebo ho lubim a neprejde den bez toho aby ma nevytocil a uz to proste nie je ono, neviem sa preniest cez tie jeho stavy..skus sa s dcerkou porozpravat, ze ju lubis, ze si smutna ked sa tak sprava, nech ti radsej s druhym dietatkom pomaha..u nas to zabera len tak pocas rozhovoru a chvilu potom, obcas su pekne dni. :( ale aspon pocuje ze ho lubim a ze ma to mrzi ked som nanho nahnevana a on je smutny. vela sil ti zelam! si urcite dobra mama, skus si k dcerke nejak najst cestu, treba urcite hranice, vysvetlovat do aleluja a nech citi ze ju lubis.

  • anonym
    12.01.2012, 22:04

    ked sa nepodari ten detsky psycholog, skus si aspon precitat knihu "jak mluvit, aby nas deti poslouchali". su v nej dobre tipy a aj ked nevyriesis vsetky poblemy, ktore mate, mozno ziskas iny pohlad na vec.

  • anonym
    12.01.2012, 22:04

    a este-popri tom co som ti napisala, strasne dolezite je chvalit. za vsetko, co urobi dobre. za to ze sa jej darilo v skole, ze si upratala, pohrala sa so sestrickou, pomohla ti doma... vsetko si vsimaj, po pripade ju naved na tu vec - nech sa pohraju, alebo si s nimi sadni ty, a potom ju vystiskaj ze si rada za to aka bola a ze ju lubis atd. na toho mojho to zabera, je vidiet ze to strasne vnima a snazi sa potom ovela viac. vela krat sam od seba nachysta pre vsetkych ranajky, uprace si detsku aj vsetko po malej, porobi kopec veci a potom pride za mnou, ze prekvapenie a ze dufa ze na seba v ten den nebudeme kricat..tieto dni zboznujem...zelam ti aby si aj ty mala takych co najviac!

  • anonym
    12.01.2012, 22:30

    tu autorka trosku sa posnazim priblizit situaciu.ked som sa vidala dostala som sa do zlej rodiny.manzel mal zle detstvo.chcela som mu vytvorit taku rodinu aku nepoznal plnu lasky.taku aku som mala ja.na prvu dcerku sme cakali 2roky .nemohla som otehotniet.vtej rodine som naozaj trpela.citila som sa hrozne sama.potom prisla dcerka moje vykupenie.uz som nebola samamala som ju.manzel pracoval dlho do noci.starala som sa onu sama.venovala som sa jej tak ako som vladala.ked mala 2roky velmi dobre som si snou rozumela.bola som prikladna mama.spoznavali sme spolu svet :D bolo to krasne obdobie.bola som snou 24hodin denne.potom prisla druha dcera tuzobne ocakavana.aasi je to ten kamen urazu.nemohla som sa jej tolko venovat.ziarlila velmi.ustali sme to aspon som si to myslela.nemyslim si ,ze jej nedavam na javo ako ju lubim :*-( snazim sa apotom pride den ako tento.mam pocit ,ze ked nieco robi tak len aby jej ztoho nieco kvaplo ,nie zlasky.ked jej nedam to co chce tak som ja ta zla vravi ze ju nelubim.manzel deti lubi ale neulozi ich spat,neporozprava rozpravku avpodstate som na nich sama.dohovaranie nepomaha.nema to zmysel.

  • anonym
    13.01.2012, 06:54

    Vek okolo 6-7 rokov sa nazýva aj obdobím "prvej puberty" a je to obdobie plne zmien (nástup do školy, novy kolektív, kamaráti, roidič viac vyžaduje - ved už je velká), s ktorými sa dieťa nievždy vie vyrovnať. Ak do toho vstúpi ešte aj mladší surodenec a žiarlivsť, je to o to ťažšie. Zažili sme si, viem o čom píšem :lol:  ...

    U nas okrem "kompletného programu" doma sme mali aj problemy v škole:s  a skončili sme tiež až zu školskej psychologičky, Nie je to žaidna hamba ak človek hlada pomoc ak si už nevie sam poradiť. Ved ani auto si nejdem opravovať sama, ak to neviem :idoh:

    Neviem, o čo autorke ide ... na jednej strane tu píše, ako sa ide pre deti obetovať, ako im chce dať všetko ... a na druhej stranbe si nevie nájsť sprosté 2 hodiny na posedenie u psychologa :roll:  Ja nehovorím, že psycholog ma zazračny prútik, ktorým mávne a veci su vyriešené. Každopádne pre mna zo bolo velmi povzbudzujúce, už len ten pocit, že v tom nie som sama. Toež mi vysvetlila, kde od dieťaťa očakávam príliš vela, čo ešte nie je schopná zvládnuť a prečo reaguje tak, ako reaguje. Aj dcere psychologička dohovorila, boli sme tam iba 1x, napriek tomu to dosť pomohlo!

    Byť s dieťaťom kamarátka je fajn ... ale treba stanoviť aj hranice!

    A ešte jedna poznámka, možno je v tom klúč k celemu problemu: nesnaž sa o dokonalosť ... pri tej tvojej horlivosti o to, aby bolo všetko perfektné si sa tam kdesi stratilaTY a TVOJ život. Nauč sa byť trošku sebecká a najdi si čas na seba, sebarealizáciu a relax! Inak nečudo, že ťa potom všetko vytáča a odnesie si to cela tvoja rodinka. Ty nie si tá, ktorá sa ma snažiť o perfektnú rodinu, snažiť sa musíte ovbaja, aj manžel. On by to v prom rade mal pomôcť veci riešiť. a nie ešte, aby si sa ešte aj o neho starala ako o malé decko.

  • anonym
    13.01.2012, 11:17

    ulohou mamy ani otca nie je byt detom kamarat, tych si najdu na ihrisku / v skolke... rodic ma byt pre deti autorita (pozor, nie diktator), niekto, kto vie, co je spravne a vie odkial pokial - len v takeho cloveka moze mat dieta doveru, pretoze vie, ze taky clovek vie, co je spravne a co sa ne/ma robit, aby bolo vsetko v poriadku a nic sa dietatu nestalo... deticky, ktore vyrastaju bez hranic sa citia ponechane sami na seba, rodicia im tym v dobrej viere, ze im davaju "slobodu" kladu na plecia svoj diel zodpovednosti a ten by mali niest rodicia... deti rodicov, ktori nevedia stanovit detom jasne hranice, su velmi neiste, nervozne, navonok sa prejavuju ako "mali certi", neskor mavaju problem so sebavedomim, zazila som niekolko takych deti a ak to rodic nezvladne v utlom veku, neskor su uz tieto deti fakt nezvladnutelne a neraz skoncia na dlhodobej terapii u psychologa, co je este ten lepsi pripad. vacsinou si to rodicia ani neuvedomuju, skratka si myslia, ze chudaci bez vlastneho pricinenia prisli k "zlemu" dietatu. takze mila autorka, je fajn, ze si svoju chybu uvedomujes, ale prosim Ta, ries to hned, nie zajtra, nie o tyzden... same sa to nezlepsi, bude to len a len horsie. radim Ti vyhladat detskeho psychologa, ist ku psychologovi nie je ziadna hanba, pomoze Tebe (da Ti triky a tipy ako sa k dcere chovat v konkretnych situaciach) a aj dcere (bude sa moct porozpravat s niekym uplne nestrannym, kto sa bude snazit pozriet na vec z jej strany). a daj nam vediet, ako si dopadla, drzime Ti palceky.

+ -
Príspevkov: 31