Takýto problém som mala na intráku na VŠ so spolubývajúcou. Keď som sa po dlhom dni v škole a následne v práci vrátila na izbu a musela som ešte kopec vecí načítať, robiť referáty, vypisovať poznámky....tak ona robila presne toto isté. So svojim súkromím sa nezverím hocikomu a nedokážem a nechcem vykecávať s hocikým a toto ma umáralo, rušilo a unavovalo. Je ľahké poradiť, že: Slušne povedz, ona to musí pochopiť... Takéto veci v pohode pochopí len človek na úrovni, človek, ktorý nie je vzťahovačný, urážlivý a citlivý na seba. Aj moja spolubývajúca sa urazila. Myslela som si, že od nej bude aspoň pokoj, ale nie! Ju to o par dní prešlo a začalo to znova. :roll: Tak som jej to zopakovala a prestala som na ňu reagovať. Úplne. Ako keby tam nebola. To prirodzene vyústilo do nepriateľskej atmosféry na izbe a ja som sa nakoniec (našťastie) odsťahovala na inú izbu. Čiže som to absolútne nezvládla a túto situáciu som nedokázala primerane riešiť a vyriešiť. Vybrala som si únik, čo asi v prípade autorky nie je možné.
Myslím si že riešenie do veľkej miery závisí od povahy kolegyne. Za pokus nič nedáš.. Za hocijaký pokus... :D