a este nieco, ako dlho ste museli brat lieky? a opakovali sa tieto stavy aj po dalsom / dalsich porodoch?

Neviem poradiť, pretože som na vlastnej koži nezažila. Len viem, že poporodná depresia nemusí mať jasný a logický spúšťač. Je to chémia, predispozícia.. Mám susedu, ktorej nič nechýbalo, na bábo sa tešili, všetko bolo ok, a keď sa narodilo, vyše roka sme cez stenu počúvali, ako ona ide skočiť z balkóna, ako už nevládze, s každým sa hádala, stále plakala.. Ona sama nechápala, prečo je to tak. Teraz má jej dieťa skoro 5 rokov a už dlho je z nej opäť vyrovnaná sebavedomá žena aká bola predtým.

Prajem ti, nech ti lieky pomôžu... A najmä- prajem ti podporu a pochopenie okolia..

ja som sice poporodnou depresiou netrpela ale liecila som sa na depresiu pred tehotenstvom a rovnako aj pocas tehotenstva som brala lieky. asi aj preto sa  u mna poporodna depresia neprejavila, aj ked som sa toho obávala a nielen ja ale aj moja pani doktorka.
Z mojej vlastnej skusenosti mozem povedat, ze depresia ti neprejde sama od seba a rovnako tvoja liecba nesuvisi s tvojou volou riesit tuto situaciu, ja som mala obrovsku volu, ale moja depresia dosiahla take romery, ze ma "tlacila k podlahe" a ja som nebola schopna vobec nic. nastastie som vtedy bola bez mojho maleho drobca.
Takze sa vobec nad nicim netrap a chod rovno k lekarovi, pretoze ja nikdy nezabudnem, ked po 3 rokoch bez liecby mi 10 dni po nasadeni liekov tieto zabrali, bol to super pocit a mala som pocit, ze som sa po 3 rokoch opat nadychla.
liecba je dlhodoba, niekedy celozivotna, ja som sa po 2 rokoch dostala z najhorsieho a teraz som bez liekov a v pohode.
u mna boli spustacom depresie (aspon podla mna) lebo moja lekarka po tomto nepatrala, pocit, ze urcitu svoju zivotnu situaciu neviem ovplyvnit a nemozem s nou nic robit. ale v podstate som sa velmi nezaoberala tym, co to spustilo, ja som sa len v tej chvili chcela citit dobre a bez problemov.
Asi ma viacere dievcata odsudia, ale aj ked sa dojcenie prezentuje ako to najlepsie pre dietatko, co ja absolutne nespochybnujem, tak ak ti lekarka zakaze kojit, tak nekoj, pretoze v tomto stave je najdolezitejsie aby si sa vobec o seba a svoje dietatko vedela a mohla postarat. moje babatko nebolo kojene ani jeden den, pretoze sa nedalo, a aj napriek tomu je z nej zdrave a krasne dievcatko, ktore nam robi len radost.
ponasadeni liecby som nepribrala, ale poznam dievcata, ktore pribrali velmi, je to velmi individualne.

drzim palce na zvladnutie tejto tazkej zivotnej skusky.

velmi pravdivo a dobre napisane :tup: :clap:
urcite chod k dr. a ked ti da lieky, ber ich ozaj poctivo. drzim palce :therethere:

Tak ja som si tým tiež prešla. Tak, ako píšeš ty. Najviac som sa bála vlastných myšlienok, ktoré sa mi vtierali do hlavy, nevedela som sa ich zbaviť. Boli to myšlienky, ktoré keby som v tom čase niekom porozprávala, asi ma zatvoria do blázinca alebo skôr rovno do basy. Nikomu som o nich nikdy nerozprávala... Stále sa mi preháňalo myslou, že chcem ublížiť môjmu dieťaťu... :*-( :*-( :*-( Hotová cvokáreň. Nakoniec som skončila u psychiatričky. Liečila som sa rok. Brala som Serlift, no kojiť som neprestala. Nechcela som i keď ma odhovárali. Bolo to ťažké obdobie. Všetko sa to však postupne zmenilo až keď som prestala úplne kojiť. 1,5 roka som sa takto viac-menej trápila. Dnes máme druhé dieťa, kojím aj to a situácia je úplne iná. Síce neviem, kde mi hlava stojí, všetko je doma hore nohami, nič nestíham..., napriek tomu som OK. Je to podľa mňa vo veľkej miere o tom, čo očakávaš od materstva. Pri prvom dieťati som chcela mať všetko urobené, uvarené, o dieťa postarané. Po nociach som bdela, cez deň robila. Služba 24 hodín denne. Nakoniec to na mňa doľahlo. A pravda je, že som to dlho neriešila, takže sa problém prehlboval stále viac. Dnes ma netrápi neumytý riad, nevyžehlené veci, obed navarím za pochodu v priebehu dňa, niekedy veru aj sáčková polievka (ako dnes :whistle: ). Venujem sa deťom a všetko ostatné počká. Spať chodím o deviatej, žiadne ponocovanie, veľa chodím von, vyhľadávam kontakty. Proste ani nemám čas myslieť na hlúposti. Jednoznačne ti radím, obráť sa za psychiatrom čím skôr. Lieky ťa posunú ďalej, no musíš aj ty chcieť. Ono sa to časom poddá. Neboj, vrátiš sa do normálu, len sa nad ničím netráp. Malinkej si užívaj. A neboj, je ešte moc malá na to, aby vnímala tvoje pocity. Hlavne si nerob hlavu z toho, že nie si dobrá matka. Také skutočné materstvo a výchova ťa ešte len čaká. Budeš mať na to kopu času. Teraz sa jej venuj ako vieš. Pomojkajte sa, ľúbkajte, užívaj si kojenie, choď s ňou na prechádzky, stretávaj sa s mamičkami, vyrozprávaj sa niekomu, komu dôveruješ. Neboj, všetko bude OK. Držím palčeky!!! :therethere:

Tu autorka... a nemozu ma zavriet na psychiatrii? strasne sa toho bojim, ze pojdem k psychiatrovi a nebude to riesit liekmi alebo psychoterapeutickymi posedeniami, ale ze ma rovno zavru do liecebne... ja nechcem aby moje babo vyrastalo bez mamy... :*-(

Ked nechces aby vyrastalo bez mamy tak sa vzhop, na zaciatku staci ked si vyberete na nakup, potom na ihrisko, potom postupne budes venovat aj domacnosti. Nechcem byt velmi zla ale ked zvladas pozerat tv, tak by si vladala aj chodit von. Poporodna depresia je hned po porode nie o tri mesiace, ja si myslim ze si leniva, aj ja mam dve dcery a ked nemam chut nieco robit okolo domacnosti, tak urcite nezapnem TV ale chytim deti a urobim s nimi prechadzku alebo nejaky program. Vela stastia

na psychiatriu ta urcite nikto nezavrie, tam su urcene miesta pre ovela, ovela tazsie pripady. ide len o to, aby ti tvoj doktor spravne nastavil liecbu. takze sa neboj.

neda mi nereagovat na prispevok z 20,55 hod. to nie je o vzchopeni sa alebo o lenivosti, to je o tom, ze sa vzchopit nevladzes a nemozes. s lenivostou to absolutne nesuvisi.  pisatelka predchadzajuceho prispevku zrejme nikdy takymto vaznym problemom netrpela.  nie je to o tom, ze nechces ist na nakup, na ihrisko alebo ze sa nechces venovat domacnosti, je to o tom, ze nemozes ist na nakup, na ihrisko, ani sa venovat domacnosti  to je ten velky, velikansky rozdiel medzi lenivostou a depresiou.

Súhlasím s poslednou autorkou. Sama som tým prešla, nevládala som vstať z postele, ísť na Wc, cítila som sa ako smrteľne chorá, hoci som bola absolútne zdravá, čo dokazovali aj krvné výsledky. Nevládala som sa starať o deti, manžel mi bol veľkou oporou. Netreba mať predsudky, mne psychiatrička veľmi pomohla a po dvoch týždňoch lieky tak zabrali, že môžem povedať, nikdy som sa necítila lepšie. Určite to rieš a neodkladaj, uvidíš, ako sa Ti uľaví. Depresia je ochorenie, ako každé iné a neboj sa, že by Ťa zatvorili. Hlavne o svojich pocitoch hovor, mne to veľmi pomohlo.

Chcem tiež zareagovať na príspevok o 20.55.
Depresia je ochorenie ako každé iné, takže to nie je o lenivosti alebo o nechuti niečo robiť. A chorý, depresívny človek mnohé veci nedokáže tak ako zdravý človek. Tiež som si ňou pri prvom synovi prešla. Bolo to veľmi ťažké obdobie. U mňa išlo hlavne o sociálnu izolovanosť. Som  veľmi spoločenský človek a kontakt s ľuďmi mi chýbal, keďže som učiteľka a dosť naučená byť s ľuďmi a stále niečo riešiť.No a také babo toho  veľa nenahovorí.  Ako som ostala doma, tak mi ľudia chýbali a to, okrem iného, bolo u mňa hlavným spúšťačom depresie. Mne pomohol nástup do práce na polovičný úväzok, keď mal syn 1,5 roka. Teraz som na materskej s druhým synom a našťastie sa u mňa depresia nerozvinula. Ale to aj preto, že vďaka prvému som donútená stále niečo riešiť a nemám čas sa zaoberať sama sebou a svojimi myšlienkami. Doktora Ti ale určite odporúčam. Určite Ti pomôže. Držím  palce

Nie je vobec pravda, ze poporodna depresia musi byt bezprostredne po porode, ako pise autorka v prispevku z 20:55. To je to takzvane baby blues, ktore je vyvolane nahlymi zmenami hladin hormonov a nastupom laktacie. Poporodna depresia sa moze prejavit az o niekolko mesiacov po porode az do jedneho roka.

Po dalsich porodoch moze byt situacia horsia, ale aj lepsia, ako tu pisu.

Na psychiatriu Ta nikto bez tvojho suhlasu "zavriet" nemoze, hospitalizaciu Ti mozu iba odporucit. Vacsinou sa to riesi ambulantne. Urcite ber lieky, ak ti nezaberu v priebehu tyzdna-dvoch, chod tam znovu, ako sa pride v jednom z prispevkov, je to o spravnom nastaveni liecby.

A hlavne sa neboj, zvladnes to. Daj vediet co a ako, budeme cakat a odpiseme ti, drz sa.

Tu autorka. dievcata, velmi vam dakujem za podporu. k tomu psychiatrovi som uz objednana a urcite tam pojdem. podporu a pochopenie mam aj v manzelovi, tak spolu to urcite zvladneme. dakujem za povzbudenia aj vsetkym Vam a tiez za "priznanie sa" k depresiam, co ste si prezili... potom sa ozvem o cas, ako sa dari... zatial sa majte a nech taketo utrpenia maminky zdaleka obchadza, lebo nikto iny nepotrebuje byt viac stastny a spokojny ako maminky - nie kvoli sebe, ale kvoli detickam, ktore taketo maminky potrebuju ako sol :therethere:

Popôrodná depresia nie je hneˇd po pôrode!!! Mýliš si pojmy s dojmami. To je baby blues. Trochu iná káva. Depresia sa objavuje neskôr. Viem o čom hovorím!!! Ty si si tým prešla??? Sú to stavy, keĎ ozaj sa ozaj na viac nezmôžeš, len na pozeranie TV. Máš pravdu, treba sa premôcť, no nie je to také ľahké. Kto nezažil, nikdy nepochopí!!!

Ja som pisala ten prispevok a ano presla som s tym pri prvej dcere, mal som take stavy ze chytila som vankus a chcela som ju zadusit len aby bola ticho, aj som to dala k tvari a az potom mi nieco cvaklo ze co robim, vtedy som sa pochopila ze sa musim pozbierat, ist von ano medzi ludi nie doma pozerat TV, alebo v posteli, a pri druhej uz nic take som nezazila chvala bohu.

Mile poslusne konzumentky liekov, precitajte si nasledujuce stranky:

http://www.cchr.sk/virapen/
http://blog.martinus.sk/2010/11/john-virapen-rozhovor
http://www.mojevideo.sk/video/f69f/john_virapen_na_ct24_o_farmaceutickom_priemysle.html
http://dolezite.sk/John_Virapen_byvaly_generalny_riaditel_pre_farmafirmu_E_157.html

...a najdete aj vela dalsich veci.

...nebojte sa, lekari by si sami lieky, ktore vam predpisuju urcite nevzali.
Depka je stav psychiky, na tu lieky nemaju, pretoze lieciva zasahuju len telo!

..pouvazujte...