nikto tu nie je "najskusenejší", ale sama musíš uznať, že si toho čo sa týka detí ešte vela nepreskákala. Maš 33 rokov, prve dieťa, to ma iba rok, ale myslíš si, že všetko vieš a tvoj prístup je najsprávnejší. Nad takýmito rečami sa zvyčajne pousmejem ... lebo aj ja som bola takáto mudra ako rádio, ked som mala prve dieťa a myslela som si, že všetky rady okolia su mi zbytočné. Lenže musím priznať, vo výchove staršieho dieťaťa som narobila vela chýb a keby sa veci dali vrátiť späť, urobila by som to inak. Lenže u dieťaťa sa nedá nič vrátiť späť ani len tak lahko napraviť. My sme s dieťaťom nakoniec skončili až u psychologa - vysledok bol, že dieťa je OK, ale ja mam zmeniť prístup ... vela som prehodnotila, musela som začať sama od seba.
To radím aj tebe a vlastne aj autorke tejto diskusie, vedome bojovať proti vlastným chybám, aj ked to znamená niekedy obrovské premáhanie sa a sebazeprenie. Naučiť sa trpezlivosti, lebo dieťa nie je stroj, že raz poviem a hned poslúchne. Ale tiež treba stanoviť hranice a budovať si vlastný priestor. Dieťa musí vedieť, že mama je tiež človek, tiež ma svoje potreby a potrebuje svoj priestor. Nerobte zo seba supermamy, ktoré všetko podriadia dieťaťu, travia s ním cely deň a pritom sú vyčerpané a vyšťavené, potom je jasné, že psychický stres sa odzrkadlí v nervozite a vybuchujete ako sopky už aj pre hlúposti.
Píšeš, že je až zaujímavé, aké maš zlaté dieťa, tak načo ho potom potrebuješ biť?