Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 23.06.2011 12:10

Stále vybuchujem!

Ahojte dievčatá, ani neviem kde začať. Je mi zle samej zo seba. Mám doma zdravého 5 ročného chlapca a naozaj skvelého partnera. Napriek tomu sústavne vybuchujem, som nervózna a poslednú dobu strašne odporná na malého. Štve ma, že ma nepočúva, ako keby bol hluchý, odvráva a pod. Chcem ho naučiť pre mňa bežné veci, ale nejde to. Neviem či mám na neho vysoké nároky, či som nenormálna, či mi preskakuje, ja si len prajem aby z neho vyrástol slušný chlap, ktorý sa bude vedieť o seba postarať. Zatiaľ to však stále končí krikom a mojou podráždenosťou... Stokrát m opakujem dookola niektoré veci a on ich aj tak nerešpektuje... Začínam byť zúfala... Prosím poraďte mi... Ďakujem.

  • anonym
    23.06.2011, 12:23

    Tvoje pocity sú normálne, takéto obdobia máva každá matka, len to máloktorá otvorene prizná. Narýchlo 2 rady:

    1/ začni sa viac orientovať na seba - hlavne by som Ti doporučila šport ako najlepší prostriedok na odreagovanie a vyplavenie hormónov šťastia - aj 20min prechádzka so psom svižným krokom alebo 12 brušákov dokáže zázraky

    2/ dnes je taký trend, že dieťa nevychovávame príkazmi/ zákazmi, ale hlavne mu poskytneme pocit lásky a bezpečného zázemia a necháme ho učiť sa od nás - na našom (podľa možnosti dobrom) príklade - napodobňovaním, ktoré je pre každé dieťa prirodzené. Čiže možno radšej menej sekírovať a viac sa s nadhľadom smiať...

  • anonym
    23.06.2011, 13:05

    Jéj, teda asi neporadím, ale som rada, že nie som sama,

    ja mám doma 3-ročné dievčatko a v poslednej dobe si pripradám, že na ňu len stále kričím a dostane na zadok, už neviem  ako ďalej, vôbec neposlúcha, musím sa rozčúliť do červena aby ma poslúchla, tak baby raďte, tiež budem rada.

    Keď sa udeje niečo doma, pokúšam sa reagovať ešte podľa nejakých pravidiel, rátať do 10, odísť na chvíľu preč a pod. ale čo keď potrebujem niečo rýchlo riešiť na verejnosti a nemám čas na tieto metódy.

  • anonym
    23.06.2011, 13:09

    ach jaj,myslím,že nás takých bude viac ale čo už!Ja mám 11 mesačného,pri ktorom nič nestíham a hroznú pubertiačku čo má 12 rokov a tá si toho zlízne najviac,kedže ani ona nepočúva a odvráva,ked chcem niečo konečne urobit a aby s drobcom šla na prechádzku,tak to by ste mali vidiet aké je u nás čoro-moro!

  • anonym
    23.06.2011, 13:13

    Aspon ja som bola v detstve taká že viac som posluchla oca ktorý mi láskovo kľudne dohovoril ako mamu ktorá bola večne nervozna a kričala po nás.Ja svoje deti nebijem,nekričím,raz za čas sa stane že zvýšim hlas ale to už naozaj musí byť.A nezabudnem vždy pochváliť deti,snažím sa byť im príkladom.Zatiaľ sa mi darí,synovia maju 7 a 9,5 roka.A s mužom som si hneď na začiatku manželstva vydiskutovala že si neprajem aby sme svoje deti bili,maximálne nejaký trest.Skús syna niečim podnietiť aby ťa viac poslúchal,skus sa mu viac venovať,viac sa s ním hrať,viac sa smiať........

  • anonym
    23.06.2011, 13:17



    Viem ze tato diskusia je na inu temu, ale neda mi to neopytat sa: preco chces aby sa dieta staralo o dieta? Ked vidim u nas na sidlisku taketo deticky, ze vacsie sa staraju o mrnave babatka, az mi beha mraz po chrbte ked si predstavim co sa moze vsetko stat.

  • anonym
    23.06.2011, 13:58



    Presne tak :clap: :clap: :clap: . Pre všetky zúfalé žienky - opíšte si podstatu tejto rady a nalepte si ju na viaceré viditeľné miesta v byte (trebárs aj na chladničku, na poličku so zubnými kefkami, na fľašu s minerálkou,....) a premýšľajte o nej. Skúste to aspoň na pár dní. Zo všetkých síl sa jej snažte držať a uvidíte, že sa deti na oplátku začnú meniť k lepšiemu. Deti potrebujú dobrú mamku, nie hysterku, ktorá na nich kričí pre prkotinky (ja viem, že niekedy je toho na každého veľa).
    Spomienky z detstva budú vaše deti sprevádzať až do hrobu.

  • anonym
    23.06.2011, 14:47

    Vážim si tvoju radu, ďakujem, napriek tomu mám pocit, že sa malému venujem dostatočne. Do škôlky po neho chodím, hneď ako sa zobudia (cca o 14:00), celý čas až do večera trávime spolu, hráme sa, kúpeme v bazéne, kreslíme, modelujeme, učíme sa písať, počítať, ako odmeny sú u nás zavedené nálepky a za určitý počet nálepok je odmena ako divadlo, ZOO, kino a pod... Niekedy mám práve naopak pocit, že má až príliš veľa podnetov a neznesie keď sa mu jednu minútu nevenujem. Keď príde domov môj partner, tak nám stále skáče do reči, vymýšľa si veci, len aby sa moja pozornosť upriamila opäť na neho a podobne... Skúšala som to s ním niekoľkokrát preberať, vysvetliť mu, že aj keď zrovna netrávim čas s ním, že je to v poriadku a že ho obaja stále ľúbime.....

  • anonym
    23.06.2011, 14:50

    Práve som na tento príspevok reagovala - ja mám pocit, že malý mi robí napriek, len preto, že sa mu chvíľu nevenujem. Vynucuje si stále moju pozornosť a neznesie keď pre mňa nie je v danej chvíli stredobodom pozornosti. Čo robiť v takej situácií??

  • anonym
    23.06.2011, 15:08



    Dobrá správa znie - máš s dieťatkom nadviazaný krásny vzťah, je vidno, že pre malého si primárnou osobou práve ty. Je to dané aj jeho vekom  - je ešte predškolák, neboj časom sa bude postupne od teba odpútavať. Zlá správa znie - možno ide o tzv. náročné dieťa, ktoré si bude vyžadovať tvoju 100% pozornosť do vysokého veku. V takom prípade sa poraď s dobrým detským psychológom - poznajú také finty ako naučiť dieťatko a maminku konečne prestrihnúť pupočnú šnúru ;-) . Myslím, že ak by mal súrodencov, tak by veľmi rýchlo pochopil, že ťa nemôže mať len pre seba a nonstop. Takýto život "vo dvojici" by ťa mohol veľmi skoro vyšťaviť a potom budeš nervózna aj z toho, že dnes je štvrtok a nie nedeľa.
    Skutočne - vyhľadaj poradňu dobrého detského psychológa - všetkých vás to posunie dopredu.

  • anonym
    23.06.2011, 16:17

      

    Ak tomu,že strávi s malým hodinu na prechádzke vraviš,že -staralo- tak ok.Máš deti?Ak ano,tak možno si vieš lepšie zadelit čas.Ja stíham pri malom bežné veci ale 2x  do týždna vysávam a kedže sa malý bojí vysávača,tak  to robím iba vtedy,ked je vonku a nemyslím si,že robím niečo zlé alebo že zanedbávam svoje dieta a že využívam druhé dieta.

  • anonym
    23.06.2011, 16:22



    Ahoj, zdá sa mi to dosť nebezpečné - neustále vybuchovať. Hirošima vybuchla iba raz a aké to malo dôsledky :*-( .

  • anonym
    23.06.2011, 17:49

    Ja mam 1r dieta, a tiez vybuchnem, ked je zle. Aj jej plesknem obcas po zadku, ked neposlucha. Emocionalne jej to prospeje :lol: ked uvidí maminu aj nahnevanu. Nema ani problém tulkat sa somnou, napriek obcasnemu kriku. Vyrasta z nej samostatna slecna, hra sa sama, ked ja mam pracu, nie je chorobne naviazana na mna. Obcas by som si aj ja zasportovala, ako tu bolo poradene, ale nemam kam malu odlozit. Takze si musim inak nervy dobijat asi. Inak, ja nie som zastancom vychovy stylom, dieta sa same rozhodne, nech sa vyvija samo atd. Tak to potom vyzera, dnesna mladez. Katastrofa. :roll:

  • anonym
    23.06.2011, 18:18



    ja myswlím, že na seba vyvíjaš príliš velký tlak, snažíš sa byť super-mama a to sa stále nedá. Tvoje "vybuchovanie" je normálnym dôsledkom tohto stresu. Mala by si zvolniť, sama vidíš, že to nie je dobré ani pre teba a v konečnom dosledku ani pre syna, z ktorého ti rastie rozmaznanec, ktorý mamu využíva  a nevie sa prisposobiť a zahrať sa sám.

    Myslím, že by si si mala nájsť čas na seba,prečo po neho letíš na 14:00? Naš maly ma 4 roky, ja pre neho idem kludne až o 15:00 a stane sa aj neskor, ale maximálne tam je do štvrtej. Dieťa v tomto veku sa potrebuje hrať, najlepšie sa zahrá v školke s kamarátmi a je spokojný. Rano toho času na hranie vela nemajú, lebo maju olovrant, potom nejakú "výchovu", potom chvílka vonku, najedia sa a idú spať. Až popoludní maju čas na také volné hranie. Občas mu aj domov pozvem kamaráta a hrajú sa spolu v izbe.

    Ak aj je doma, nebehám mu stále za zadkom s pastelkami, spoločenskými hrami, ani nerobím nonstop program. Ja prídem z roboty tiež unavená, deti su zvyknuté hrať sa sami. My mame 2 deti, 4 a 10 rokov, spolu sa hrajú ale malokedy, maju každy svoje záujmy. On si napríklad skladá LEGO a nosí mi výtvory, alebo si sadne ku mne a niečo kreslí, ja ho pozorujem, aj treba aj niečo pomožem okomentujem, ale inak mu do toho nezasahujem. Von už takto po robote nechodíme, toto sa vybaví v školke, len cez víkendy a prázdniny ideme na výlet, na kupalisko.

    Okrem toho maju deti povinnosti, napríklad aj niečo upratať, ale nenechávam staršiu, aby sa starala o mladšieho, len ak sama chce, tak sa s ním zahrá.

    V podstate som tiež nervak a vybušný človek, ale deti mi dali za tých 10 rokov takú školu, že začínam mnohé veci prechádzať bez kriku a aj deti su potom kludnejšie. Občas samozrejme tiež vyletím, ale nie je to na dennom poriadku.

  • anonym
    23.06.2011, 19:03



    Ešte celkom nevieš, o čom je reč. Počkaj, až príde obdobie vzdoru a začne Ti tie plesknutia vracať... aby si nebola zaskočená viac, než autorka otázky.

  • anonym
    23.06.2011, 19:15

    Vážim si tvoju radu, ďakujem, napriek tomu mám pocit, že sa malému venujem dostatočne. Do škôlky po neho chodím, hneď ako sa zobudia (cca o 14:00), celý čas až do večera trávime spolu, hráme sa, kúpeme v bazéne, kreslíme, modelujeme, učíme sa písať, počítať, ako odmeny sú u nás zavedené nálepky a za určitý počet nálepok je odmena ako divadlo, ZOO, kino a pod... Niekedy mám práve naopak pocit, že má až príliš veľa podnetov a neznesie keď sa mu jednu minútu nevenujem. Keď príde domov môj partner, tak nám stále skáče do reči, vymýšľa si veci, len aby sa moja pozornosť upriamila opäť na neho a podobne... Skúšala som to s ním niekoľkokrát preberať, vysvetliť mu, že aj keď zrovna netrávim čas s ním, že je to v poriadku a že ho obaja stále ľúbime..... Mam pocit,ze citam o nasej dcerke. Stredobod pozornosti ona a nikto iny,ak nie je tak je zle. Skace do reci,vymysla si,krici,place....len aby sme si ju vsimli. Pritom ja som s nou doma,do skolky ide az v septembri a ked sa potrebujem porozpravat s manzelom alebo niekto vola....no to je des.Potom uz naozaj niekedy vybuchnem a tiez kricim ako tu uz bolo spominane od inych mamiciek.Deti cvicia nase nervy!

+ -
Príspevkov: 40