Práve bicyklovanie je teraz témou č. 1 u nášho 5 ročného syna. Ale podarilo sa...som na neho patrične hrdá, zlatko moje snaživé. Presne ako píšu baby vyššie, išli sme na to postupne s vekom: odrážadlá, bicykel s pomocnými kolieskami, nedávno kolobežka, ktorá mu veľmi pomohla s udržiavaním rovnováhy. Skúšali sme mu zložiť pom.kolieska v jeseni, ale nechcel za ten svet bez nich ani skúsiť, strašne sa bál. Tak sme to nechali tak. Nedávno sme skúsili znova a tiež sa mu do toho nechcelo, ale nakoniec zvíťazila túžba po bicyklovaní s deťmi - susedmi a už ho prestalo túžobne sa len pozerať na odstavený bike v garáži - bez koliesok sa ho ani nechytil, prípadne ho aj zobral ale iba si ho tlačil a kráčal vedľa. Asi týždeň však už jazdí sám a parádne. Tu je zaujímavý aj odlišný prístup manžela a mňa . Keď som s ním ja vonku, tak bežím vedľa neho, mám strach že spadne a ublíži si. Zatiaľ čo manžel sa iba postaví na cestu a synátora nechá nech si chodí sám. Keď som protestovala, že predsa musí mu byť po ruke, keby padal, musí ho predsa zachytiť nech si neublíži, tak manžel nie, vraj musí aj spadnúť, aby pochopil, že musí byť opatrný, že pri bicyklovaní si môže aj ublížiť. A v podstate má manžel pravdu. Aj v živote je to tak, kým si človek neotrieska hlavu , nepochopí o čom ten život vlastne je.... Držím palce, neboj, sa naučí sa , len ho treba správne motivovať a skúšať to s ním. hlavne ho netreba kritizovať, aby ste ho neodradili. Musí hlavne sám chcieť a pôjde to.