Môj malý bol vytúžený, za každú cenu a bez otecka. A tak som sa vo veku 43 ocitla u rodičoch (mimoriadne mladistvých, aktívnych, odolných, kritizujúcich, tvrdohlavých, svojhlavých... a obetavých..)
. Vrátila som sa k rodičom po 10 rokoch bývania vo vlastnom byte, ..predtým až na malé prestávky som od 15 rokov mimo domova. Teraz som u nich tretí rok a už mi rohy rastú. Po roku materskej som sa vrátila do práce a odvtedy sa na rozdiel od mojich kolegov teším na pondelok a desím víkendov a sviatkov. Vianoce bola mora. Mám sa však kam vrátiť, takže v kalendári si vyznačujem počet mesiacov, kedy sa vrátim do svojho a malý pôjde do škôlky.
Prvý mesiac doma snašimi bol najhorší. Malý reval, ja som revala. Strácala som nervy a matku by som bola zahlušila. Už druhú noc doma mi v noci zobrali malého, aby som sa vraj vyspala. Naši všetko vedeli lepšie, neustále mi radili, vylepšovali a vlastne zasahovali do všetkého bez toho, že by ich zaujímal môj názor. S úľavou sa vrátila do práce, kde ma rešpektujú a môj šéf si váži môj názor a nikdy nekritizuje.
Teraz už viaceré veci bereim športovo (väčšinou) preberiem to s kamoškami, ukludním sa, kúpim si niečo pre radosť( čo matka skomentuje slovami, zase máš neičo nové, ako ti je u nás dobre...!)
Na druhej strane sú obetaví. Bez ich pomoci by som možno mnohé veci nezvládla, určite finančne nie. Len keby mali mieru.
