Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 07.11.2010 21:07

sklamala kamarátka

mám pocit,že som prekliata.už som sa sklamala vo dvoch "najlepších" kamarátkach.teda ja som myslela,že sú najlepšie.a najhoršie to nesmiem s tou poslednou,už sú to dva mesiace a neviem sa cez to preniesť.myslela som,že je to za mnou,ale nie je a bolí to.neublížila len mne,ale celej mojej rodine.a je mi jasné,že už nebudem dôverovať nikomu.určite nie v takej miere,ako som verila.

čo sa stalo nechcem rozpisovať,len som chcela povedať,že som hrozne sklamaná.a ani to nemám komu povedať,pretože ona bola vlastne moja jediná super kamarátka.mám aj iné,ale s nimi to rozoberať nechcem a ani nebudem.

tak som sa trošku vyrozprávala,možno sa z toho raz dostanem

  • anonym
    07.11.2010, 21:15

    myslím, že by si sa nemala upnúť tak silno na jednu osobu, potom je sklamanie o to väčšie

    nepíšeš, čo ti vyviedla, ale možno práve preto, že si ju mala ako jedinú kamošku, vzala si to citlivo

    ja fungujem asi tak, že mam viac kamarátok a žiadnej nehovorím všetko. Zatial som sa v nikom nesklamala, vlastne ani vážne nepohádala, kedže sa s nimi rozprávam skor nezáväzne o nie príliš vážnych veciach. Skutočne vážne rodinne veci musa zostať v rodine. 

  • anonym
    07.11.2010, 22:20

    od nej viac ako ti mohla dat. Nebud sklamana, je to tvoja chyba. pripisala si jej vlastnosti, ktore nemala. nebud smutna

  • anonym
    08.11.2010, 07:42

    ved sa vypíš čo sa stalo..ked si začala...mpožno sa ti ulaví, ked to nemáš komu povedať
    a sral ju pes. sprepáčením....

  • anonym
    08.11.2010, 08:01

    Ja som si takym tiez presla a viac krat a i tak stale tajne dufam, ze sa "niekto" najde, kto bude moja spriaznena zenska dusa (nech su chlapi aky chcu - vynimkou su gayovia -su super - tak oni predsa nevedia tak pocuvat ako zeny). X krat som si povedala, ze to je moja chyba, ze ja som jednoducho od nich cakala nieco co mi nemozu dat. Ale nie kazdy je taky sebestacny clovek, my zeny - niektore viac, niektore menej - potrebujeme osobu, ktorej by sme sa vedeli zverit  s banalnymi problemami, ktore nasich muzov otravuju a s ktorymi sa chceme iba postazovat (chlapi predsa len zacnu "taketo nase problemy" riesit a to niekedy netreba). Bohuzial ja tiez patrim medzi osoby, ktore "si same nestacia", nie som dravec ani v praci ani vo vzťahoch. Asi aj preto, lebo som mala kedysi dlhy cas priatelku, ktora mala super vlastnost, s ktorou som sa nestretla u nikoho a nikdy (ani u rodicov a blizkych). Ze nech sa stalo hocico - ja alebo suhra okolnosti, automaticky brala to, ze sa to nedialo so zlym umyslom a podrzala z akazdych okolnosti a davala to aj na javo. Potom sa zmenou prostredia, prace, vydajom, stahovanim - a hlavne "podnikatelstvom" - zmenila. Presny opak a ako ostatny - ako sa to javi, tak to je - takze zle. A svoje "javiace sa zle skutky" neriesi, lebo na to nema cas ani energiu. Niekedy si zufam, ze skoda, ze nie som ako ona. je to niekedy take tazke.

    A prejde cas a opat pride obdobie, kedy sa mi dari a uvedomujem si, ze mam krasneho syna a jedneho z lepsich ;-) chlapov, hoci zle podmienky na okolo. Ale pre tieto chvilky sa to oplati vydrzat.

    Ved preto sme ludia, kazdy iny, a ked je najhorsie, tak ako Doris v Nemovi : Just keep swimming.

    Drzim nam sklamanym palceky, dobre ze take nieco citime, aspon viem ze nie sme bezcitne.

  • anonym
    08.11.2010, 09:19

    ja som sa tiež v mojej "najlepšej kamoške" sklamala. a to už dávno, odvtedy už žiadnu kamošku takto neprivilegujem, mám viac super kamošiek a to stačí.

    U nás (ako u tých najlepších kamošiek) to bolo o tom, že ona už do SŠ, keď si niekoho našla - priateľa, tak okamžite zabudla, že existujem, našla si čas iba vtedy, keď mali s frajerom problém, alebo keď sa rozišli. Tak som sa zariadila inak, nechcela som byť stále na ňu tak upnutá, "rozdelila som sa" medzi viac iných kamarátok, a doteraz mám s nimi super vzťah. A aj s tou "najlepšou", lebo predsa len mám ju rada. Teraz, keď už sme obe maminy, ona slobodná, ja šťastne vydatá, je to už o niečom inom ako keď sme boli pubošky.

  • anonym
    09.11.2010, 15:26

    Priatelstva prichadzju a odchadzaju tak, ako sa nam meni rodinna ci ina situacia. To som pochopila uz davno a nejako ma prestalo trapit, ze som "zase" stratila najlepsiu kamosku. Takto som mala najlepsiu na SŠ, na VŠ, potom ked som mala 1. dceru a bola som na MD a RD, potom druhu dceru a zase MDa RD a tie kamosky nejako sami prichadzali a odchadzali. Urcity cas sme boli "kvazi" najlepsie, ale ako som sa zamestnala, ona sa zamestnala, prisli ine povinnosti a my sme nemali cas sa stretavat - a nase stretnutia zo zaciatku sa obmedzili na 1X tyzdenne, potom aj 3 mesiace sme sa nevideli a teraz sa nase deti uz ani nepoznaju a my ked sa stretneme ( mozno na ulici raz za polrok) tak prehodime spolu par slov a to je vsetko. Kedysi sme si rozpravali vela a vedeli o sebe vela, ale casom, ako sme zmenili kolektivy v praci, deti nam isli do inych skolok aj my mame "ine naj kamosky, ktorym mozno rozpravame veci, co by som mozno uz tejto nepovedala, lebo sa viac a viac vzdialujeme od seba.
    Najvac a asi najdlhsie ma trapilo priatelstvo z VŠ ( bola som naivna a verila, ze nam to vydrzi cele roky)  a dost dlho ma to vnutorne "zozieralo", ze ja som tej kamoske z casu na cas zavolala, ale ona sa nikdy neozvala sama od seba pripadne mi povedala, ze stratila moje cislo - co je v sucasnosti blbost, ked si ho ulozi do mobilu, ale uz aj to som prestala riesit. Mozno raz rocne jej zavolam k narodeninam a to je vsetko.
    Takze to nechaj tak, vykasli sa na nu, najdes si inu. Ja som tiez typ, co sa potrebuje vyrozpravat a preto stale riesim s kym a kto ma je ochotny pocuvat :-) A zatial sa vzdy nejaka spriaznena dusa nasla. :lol:

+ -
Príspevkov: 6