Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 19.08.2010 08:11

Platonická láska

Stalo sa to niekedy aj vám? Donedávna som si myslela, že to je možné len vo filme... Mám šťastné manželstvo, sme spolu vyše 6 rokov a od začiatku ako jedno telo a jedna duša. Čakáme tretie dieťatko, nič nám teda nechýba. No ja som sa vám platonicky zaľúbila! Asi pred dvoma rokmi. Nie je v tom nič telesné, ani to nie je nič vážne, skôr také milé. Možno spestrenie všednách dní... Je to jeden mladý muž, ktorý študuje v zahraničí a na prázdniny príde vždy domov. Aj na Vianoce či Veľkú Noc... často o seba "zakopávame" a keď sa stretneme, on je asi viac v rozpakoch ako ja... Má v sebe úžasnú charizmu a to ma asi dostalo... a teda sa potajomky teším na každé prázdniny či sviatky... Napíšte mi, či máte podobnú skúsenosť. Ďakujem. Vierka

 

  • anonym
    19.08.2010, 09:11

    ano, stáva sa to, aj mne...presne ako ty píšeš, tá charizma ma dostala, aj keď nikdy by som sa nedokázala telesne s ním zblížiť, moje manželstvo je od toho mimo a toto ho určite neohrozí.

  • anonym
    19.08.2010, 10:06

    pripajam sa, stalo sa to aj mne. aj ked sme sa uz niekolko rokov nevideli, ja o nom viem aj to, ze je zenaty, ma deti... on o mne nic. a viem, ze urcite nehrozi nic mojmu manzelstvu kvoli platonickej laske. a nechcem na tom nic menit...

  • anonym
    19.08.2010, 10:17

    Ahojte, ja mám takú lásku už 6 rokov, sedem rokov som vydatá a mám 4-ročného syna. Sem tam si napíšeme, niekedy za mňou príde, má neuveriteľnú charizmu, takého človeka stretneme len raz za život. On je ženatý. Na rovinu sme si povedali, že sme sa stretli proste v zlú chvíľu, ak by to bolo inak, tak sme určite spolu. Je to veľmi silné. Sme zo seba úplne hotoví, je to niečo čo je len moje, drží ma to nad vodou, je to niečo mimo reality a všedného dňa, a ako on hovorí "something out from the normal way". Nerobíme nič zlé, možno je chyba aj v našich chlapoch, keby nám venovali trochu pozornosti, trochu nás sem tam obletovali. Lenže už nás majú isté, tak načo by sa snažili, aspoň ja mám ten pocit. Nikdy som svojho manžela nepodviedla, a ani to nemám v pláne. on je len proste moja spriaznená duša. A som rada, že nie som sama

  • anonym
    19.08.2010, 10:47

    Ja myslim ze je to uplne prirodzene. To ze si sa vydala nezmenilo tvoju podstatu cloveka. Clovek ma emocie, patri to k nemu.
    Ja osobne, kym som bola plna emocii z narodenych deti, tak som o ineho chlapa ani pohladom nezavadila. Jednoducho bol moj zivot naplneny niecim inym. Teraz ked deti podrastli a uz tie emocie nie su v takej intenzite, resp. su ine, otvoril sa priestor pre dalsie emocie.

    Druha vec je, co s nimi spravis. Emocie zrejme velmi neovplyvnis, tie proste su. Co mozes spravit je strazit si telo 8)  Nevyhladavat prilezitosti, lebo prilezitost robi zlodeja.

    Povedala by som, ze platonicka laska moze poriadne zamotat kazdy vztah (manzelstvo), preto je lepsie ju nechat odist. Nemyslim si, ze je dobre, ked je v nasom zivote. Mozno chvilkove osviezenie, ale nie dlhodoba zalezitost. Potom je to vacsinou otazka casu, ked v krize padnete do narucia ineho muza.
    Takze moja rada: Prijmite platonicku lasku ako nieco bezne, co sa proste stava. Nie je to nic vynimocne, nie je to clovek, s ktorym jedinym by ste boli stastna. Po case by vam zovsednel ako vas terajsi partner. Doprajte si motyle v bruchu ale nerobte z toho nieco vynimocne, jedinecne.... Je to prchave a moze vam to prevratit zivot naruby. ked sa na to upnete.

  • anonym
    19.08.2010, 10:54

    no babenky, ako tak citam, nie som v tom ani ja sama, taktiez mam taku lasku, a ako pisete aj on ma charizmu, este sme sa sice nestretli , len si piseme, ale kebys a dalo uz ho aj navstivim..narozdiel od vas ja take stastne partnerstvo uz nemam..moznoaj preto ho chcem spoznat aj nazivo...ale je to taky prijemny pocit toto...a rada ho zazivama dost casto, no nie? vsak zijeme len raz...:P

  • anonym
    19.08.2010, 10:55

    Nechajte ju plynut, odist... vratte sa nohami na zem. To je moja rada. Rada tej, ktora dlhorocnej platonike nakoniec podlahla a opustila manzela. Keby bolo to manzelstvo pevne, vraj by sa to nestalo. Neviem...

    Bude ti vrtat v hlave a bude ta nahlodavat. Akokolvek dlho. Nezbavis sa toho, pokial sama nebudes chciet. A ja som presvedcena, ze ju treba poslat prec a nezivit to v sebe. Zamerat sa na lasku manzela a z tej cerpat...

  • anonym
    19.08.2010, 11:21


    pekny, triezvy nazor...Ale ludia sa radsej ucia na vlastnych chybach, zial.
    Baby nebudte hlupe,nerozbijajte si rodiny. (Ono ziadna na zaciatku nechce rozbit rodinu, ani ist s chlapom do postele,vsetky chceme len romantiku, pohladit sebavedomie,motyle v bruchu....).Zobudte sa,kym je cas.

  • anonym
    19.08.2010, 12:39

    oba nazory su dobre...niekedy je to fajn , hlavne , ked o vas partner nejavi taky zaujem aky by mal, alebo ked vam s nicim nepomaha a len sedi pred PC a vy sa mozete ist roztrhat, tak preco si potom nedopriat taky pekny pocit, hm?

  • anonym
    19.08.2010, 13:12

    Keď platonická láska je a zostane naozaj len platonickou, nemusí zákonite znamenať rozvrat funkčného manželstva a rodiny. Naopak, podľa mojej skúsenosti je platonická láska zdravá, veľmi príjemná, inšpirujúca a pre náš emocionálny život prospešná záležitosť. Keď nikomu neubližuje, nevidím dôvod sa jej vzdávať.

  • anonym
    19.08.2010, 13:36

    Neverim, ze moze byt stastne manzelstvo, ked nosis DLHODOBO v hlave niekoho ineho. Statisticky je dokazane, ze paradoxne pary, ktore povazuju svoje manzelstvo za stastne a su spolu az do staroby, si neboli cely cas verni. To ze chvilkovo zblbnes sa podla mna skor da prekonat (alebo ututlat) ako dlhodobo byt zamilovana do ineho a zit s inym.
    Dolezite je zivit lasku k manzelovi a to sa ako da, ked myslis na ineho?

  • anonym
    19.08.2010, 13:47

    o dobré manželstvo je treba bojovať, nevzdať sa hneď pri prvej kríze.

  • anonym
    19.08.2010, 14:30

    Teraz ma možno väčšina odsúdi......ja som vydatá 3roky, ale sme spolu 6rokov.Máme dvojročné dieťatko.
    Ale prestali sme si nejak rozumieť.
    Strašne sa do nás starali svokrovci..ponižovali ma..nech som sa snažila akokoľvek.Varím, upratujem každý deň..vypekám.Starám sa o malého, venujem sa mu.Proste povedala by som si ukážková mamina, pretože som nikam nechodila ani s kamarátkami, ked nepočítam detské ihrisko, ale myslím tak, že ani kávička v meste, ako niektoré.
    V podstate by som povedala, že mi ani nemajú čo vytknúť.Ale oni si aj tak stále niečo našli.Manžel vždy sklopil uši.Svokre ma ohovárala po celej rodine...a muž si ma vôbec nezastal.Príde mi to ako strašné psychické šikanovanie a to teda je na psychiku riadne bremeno.
    Keď som čakala od muža aby si ma zastal, lebo vedel že tie svokrine výmysli su klamstvá, tak mi povedal, že pred mamou má rešpekt.A ja som bola ako taká chudera.
    Až som si raz povedala dosť a keď si to muž nevie vážiť už tak to je dôvod na to, aby som sa zamyslela nad tým ako si vážim samu seba ja.
    Začala som si viacej dôverovať, svokrovcom som rázne zakázala vstup k nám do bytu,mužovi som vysvetlila situáciu, že ak sa zopakuje niektorá situácia z predošlých odchádzam a nastáva rozvod.
    Ale sme sa veľmi odcudzili..mne sa veľmi sprotivil.
    Začala som si písať s jedným známym...bol chápavý,vždy ma podporil,podržal..a toľko sme spolu písali až sa do mňa zaľúbil...ja so neho nie, lebo furt si uvedomujem že mám manžela, ale už to nie je láska.A asi nikdy ani nebude.
    Známy sa stiahol, lebo nechce mi manželstvo rozbiť, keď sú v tom už city,ale aj tak manželstvo sa už nedá dokopy.Pretože opora môjho známeho mi otvorila oči.a záleží mi na ňom...lenže ukončiť manželstvo nedokážem, pretože oči sa otvorili aj mužovi a začal sa chovať odmerane k vlastnej matke,konečne mu došlo, že nám ničí život.Ale čo teraz ? keď ja už cítim náklonnosť k niekomu inému








  • anonym
    19.08.2010, 18:06



    Som autorkou toho "triezveho" nazoru, ktora sa, zial, poucila na vlastnej skusenosti...a z tej plynie moja rada: Co teraz? Nepozeraj sa na ZLE, snaz sa vidiet len to dobre. Tiez som citila nenavist, tiez sa mi moj muz sprotivil. Az po mesiacoch odlucenia a po rozvode som bola schopna vidiet to, preco som si ho kedysi vzala a dala mu dieta. O to bolestnejsie to teraz cele je. Ublizila som jemu, synovi, sebe. Nam vsetkym. Rovnaky problem ako u vas nas odcudzil: svokrovci. Presne to iste co opisujes.

    A dnes, s tymto rozumom a tymito skusenostami by som neodisla. Preco? Lebo vidim to, pre co som ho lubila. A to zle mi je lahostajne. Jeho rodicov mam vies kde... ale zasli sme pridaleko a cesta naspat nie je mozna.
    Deti su puto, ktore nikdy nezmazes. A pre ne sa oplati o rodinu bojovat.

    Je krasne mat motyle v bruchu... ale je ovela krajsie mat stastnu fungujucu rodinu a stastne vysmiate deti.... ktore nevidia svojho tatina len kazdy druhy vikend a obcas uprostred tyzdna...

  • anonym
    19.08.2010, 21:01

    Keby tu bol smajlík so spadnutou sánkou, tak ho tu dám. ;-) Tvoj názor na vec ma veľmi milo prekvapuje. :tup: :tup: :tup: Už som začínala mať dojem, že ľudia s takými názormi ako máš ty, vymreli, ale teším sa, že sa ešte takí ako si ty nájdu. Aspoň nie som sama, čo sa rovnako pozerá na veci.

  • anonym
    19.08.2010, 21:17



    Dakujem... Trpka skusenost :) Snad ma posilni do dalsieho zivota. Keby sa dalo, vsetkym ktore obcas takto ulietaju a podcenuju nebezpecenstvo tychto stavov, by som porozpravala, ako sa mozu potom citit :)

+ -
Príspevkov: 37