čo ťa trápi? Skús sa tu vyžalovať, možno sa ti trošku uľaví

Presne tak napíš čo ťa trápi sem....a určite sa ti uľaví...ja mám tiež teraz strašné depky ale asi len z počasia..... :*-(

Mam na figu mamu, svokru - obe na dochodku a ani jedna nepomoze s malym... Kamaratky su bezdetne, o com s nimi rozpravat - prerusil sa osobny kontakt. A kedze som cloviecik, ktory sam od seba sa nikomu neprihovori, novych priatelstiev nepribuda. Ach jaj........ Najradsej by som plakala tiez. Len kde, ked byvame v garzonke. Maly by sa vydesil.... A tak tisko trpim. A manzel, kedze to vsetko vidi, sa trapi tiez. Povedzte, ako sa nad to vsetko povzniest?......................

Nepises, kolko ma maly rokov, ale z vlastnej skusenosti viem, ze deti na ihrisku rodicom najdu novych kamaratov - maminy ich kamaratov. Kazdopadne mas dobry zaklad - manzela, ktory ta ma rad. Je jasne, ze sa nemozes vyplakat doma, ked tam mas maleho - deti su barometer nalad a bol by z toho rozruseny. Ale ak sa potrebujes vyplakat, tak posli cez vikend manzela s malym, pusti si nejaku hudbu - mne to zvycajne pomaha (aj ked mam kusok iny dovod na vyplakanie sa).

 ahoj, maš to velmi ťažké, plakať ti síce v tejto situácie môže trošku uľaviť ale z dlhodobého hladiska ti to velmi nepomože

tvoj problem je samota a izolácia a z toho musíš von, inak ťa to prevalcuje a možeš upadnúť do ozajstných psychických problémov či depresií.

Ja som tiež typ človeka, ktorý sa neprihovorí len tak niekomu ... presťahovali sme sa do iného mesta, kde som síce mala nejaké spolužiačky zo strednej školy, ale tie mali už svoje rodiny a svoje problemy, deti v inom veku, proste som s nimi nemala velmi o čom rozprávať. Manžel tiež odišiel z rodnej obce a jeho kamaráti boli poväčšine ešte slobodní. No postupne sme si našli pár rodinných priateľov a ja som si našla kamarátky v Materskom klube a cez toto forum - niektoré len virtuálne, niektoré ale poznám aj osobne a pravidelne sa stretávame.

S manželom mam super vzťah, ale  je v robote cele dni, takže cez den som počas materskej dovolenky bývala sama. Postupne som sa cez internetové forum zoznámila s maminkou tu z mesta s rovnako starým dieťaťom a začali sme sa najskor prechádzať len vonku, potom navštevovať a teraz sme už ozajstné kamošky, pomáhame si aj so strážením detí, ak treba :tup: Bývame blízko rodičov, ale oni pracuju a s deťmi nam tiež velmi nepomáhajú. A pravdu povediac, ani tu pomoc velmi nechcem, mala som dieťa dobrovolne  a myslím, že zdravá mama a otec sa musia vedieť o svoje deti postarať aj sami. 

 

a odkiaľ si????

hlavu hore, buď rada, že máš synčeka, a určite sa snaž nájsť si najakú kamarátku, najlepšie mamičku, čo je na md,...pokecáte, budete chodiť s deťmi von, a hneď  ti bude lepšie...uvidíš...ak máš niekde po ruke materské centrum, tak sa tam bež pozrieť, možno tam niekoho spoznáš, alebo skús aj cez mamu...možno tu sú maminy z tvojho okolia....smelo do toho.... ;-)

myslím, že sa nemusíte báť osloviť nejakú inu sympatickú maminu s deťmi vonku na ihrisku alebo v parku. Väčšina je totiž na tom tak isto - same doma s deťmi cele dni a su radi, ked si možu aspon chvílku s niekym pokecať. Nemusí to byť hned priatelstvo na celý život, možno len spestrenie dňa. A možno sa časom z toho niečo vyvinie...

základ je pomenovať problém. Ty si ho už našla, si osamelá, trápiš sa, ale nevieš si aktívne nájsť možno kamarátku novú...tak ich nechaj, nech si ony náj´du teba. Ve*´d tu napíš odkiaľ si a akam chodíš na peiskovisko s malým a hotovo.

Ja som už staršia mladá mamička ( po 40 -ke. a malý 1,5 roč.)  a po presťahovaní k našim som zistila, že moji vrstovníci sú už starými rodičmi, takže sa "kamarátim" s ich deťmi,ktorí majú dokoncaj staršie det.i ako je ten môj. Nemáme spoločné nič, vlastne  predsa áno, tie naše bábetká, :-) ale prekonala som sa, a chodím tam s malým, lebo nemôžem sedieť doma sama aj malý potrebuje kamarátov.

prekonaj sa, nei je dobré sa uzatvárať do seba, neurobíš dobrú službu sebe ani malému. A tiež by si si mala porozprávať s babičkami, možno len čakajú od teba že poprosíš o pomoc.

Veľa šťastia. Vyplač sa, vraj to osviežuje, ale potom už konaj.

Drž sa!

ZUZ

Ahoj ja som na tom podobne teraz mam toho strasne vela a rada by som si poplakala mamu nemam svokra je fajn ale aj ta ma svoje muchy a momentalne ma ryacie obdobie...manzel je bude stale v praci alebo v nasom byte ktory rekonstrujeme a ja doma na materskej s malym sidlom ktore vyzaduje pozornost okrem toho kazdy den nieco balim pretoze sa coskoro budeme stahovat a este som aj tehotna :( mam pocit ze kazdy den je horsi a horsi a narocnejsi tiez nemam kamaratky odkial si???ninus

Ahojte baby, ste strasne zlate, tak prijemne sa vase rady citaju... Povodne som z vychodu, potom som ale odisla ako Aupair do Nemecka a nakoniec som sa vydala do Bratislavy. Az kym som neostala na materskej, nedostatok kamaratok som vlastne nemala. Nikdy ich nebolo vela, ale zato fajn. Bolo s kym ist do posilovne, na kavu, na vinko.... V praci som si stale nasla nejaku spriaznenu dusu. Ked som ostala doma, situacia sa ale rapidne zmenila. Po veceroch som bola prilis unavena, aby som niekam sla, cez vikend som este ako tehotna tiez nevydrzala chodit cely den po nakupoch, no a na vinko? Bary su väcsinou zafajcene, to som mojmu este nenarodenemu spravit nechcela. No a ked sa maly narodil......... Bol (a stale je) velmi narocne babätko a tak niekam ist na dlhsie ako pol hodku bolo nemozne. Teraz ma takmer dva roky, ale ako som zistila, s kamoskami maximalne prehodime par slov na Facebooku. Inak zijeme v uplne odlisnych svetoch. Uz nechodim von skvele upravena, postava uz tiez nie je "in", po chlapoch nepozeram.... A temy na rozhorovy sa diametralne rozlisuju. Ja nemam co povedat k ich temam, ony zasa k mojim....

Na ihrisku obcas prehodim par slov s maminami, ale pravdupovediac, meno viem len jednej. Moj maly malokedy vydrzi na ihrisku dlhsie ako 10 minut (väcsinou sa chce prehanat na motorke) a to mi situaciu velmi neulahcuje. Do materskeho centra uz nechodime, lebo tam sarapati nejaky virus, ktory nam nerobi dobre. Zakazdym, ked tam prideme (a v zime sme tam boli castejsie), maly ochorie. Naposledy bol tri tyzdne chory a to som si povedala, ze sme tam boli poslednykrat, hoci tam boli naozaj mile maminy.

Paradoxne si neviem najst kamosku na najväcsom sidlisku na Slovensku.....

hm... toto sa stáva často ... životný štýl mladých bezdetných ludí je ovela iný, ako tých s deťmi. Vysedávať po baroch a chodenie po nákupoch sa považuje za prijatelný spôsob trávania volného času, lenže s malými deťmi to nejde. Ani zo zdravotného hladiska, ani z finančného, ved kto by bral an to peniaze na materskej, aby ste mohli mínať na kávičky a vinko, ked každy cent je dobrý...

cloveku sa s narodením dieťaťa uplne zmenia priority a žial, príde o priatelov, lebo bezdetná kamoška sotva pochopí, že vaše dieťa sa o siedmej kupe a o osmej ma byť v posteli, ked ona vtedy ešte len začína "žiť". Sotva bude mať náladu počúvať o kašičkách a plienkach a prvom zúbku. Niekedy ma človek šťastie, že kamošky sa v približne rovnakom čase  vydajú a porodia ... no často stačí polročný rozdiel medzi deťmi a už sa nezladíte. Ja mam tiež kamarátku, čo porodila rok po mne, tešila som sa, ako budeme spolu kočíkovať ... no jej dieťa mala uplne iný spankový režim ako moje, nechcelo sedieť v kočíku a moja mala obdobie, ked ostatné deti nechcela ani vidieť ... a bolo po spolu-kočíkovaní :-(  A ked deti podrástli, obidve sme šli do roboty a zasa sme sa nevideli.

Mame spústu kamarátov a známych, ale ked sme chceli ísť s niekym na spoločnú dovolenku, nemohol ísť nikto - jedným nevyhovuje termín, dalším cena, dalším ubytovanie a iným spôsob dopravy.

Taký je ten dnešný svet bláznivo uponáhlaný:roll:  Ale zasa treba to brať tak, že toto, čo prežívate je len prechodné obdobie. 2-3 roky prejdú, deti pojdu do školy a vy do práce a zasa budete viac medzi luďmi. Len sa za tie 2-3 roky doma "nezblázniť";-)

 

 

Ahoj, ja som na tom tiež podobne ako Ty - autorka, ale mne nerobí až taký problém vyplakať sa. My sme sa presťahovali na inú dedinu, býva tu síce môj svokor a švagriná, ale sú úplne z iného cesta, takže návštevy sme vypustili. Najprv som si tu začala hľadať kamarátky, ale akosi som sa sklamala. Jedna mamina dvoch dievčatiek, ktoré sú o čosi staršie ako moja dcéra, ktorá má 2,5 roka - začali sme sa trošku kamarátiť, ale po čase sme zistili, že sme úplne iné typy, jej dcéry sa mi zdali byť aj dosť agresívne, v dôsledku čoho aj moja dcéra začala byť agresívna, takže stretávanie sme museli ukončiť. Tiež nie som typ, ktorý je nejako veľmi komunikatívny alebo skôr som typ, ktorý ťažko niekoho ku sebe pustí. Ale popri dcérke a domácnosti sa venujem svojim záujmom (v rámci možností), chodíme na výlety s manželom, na víkendy chodíme k mojim rodičom, sem-tam nás navštívia moje sestry, sem-tam stretneme nejakú maminu a aspoň trošku pokecám. No chýba mi taká blízka osoba, s ktorou by som sa mohla podeliť o každodenné starosti a radosti, takže asi to chce len trpezlivosť a hľadať ďálej, aj keď je to niekedy ťažké a sklameme sa. Musíme to prekonať a ísť ďalej, taký je život. Musíme sa pohnúť vpred a nie stále myslieť na to čo bolo, tešiť sa aj z maličkostí, nemať prehnané nároky na seba a svoje okolie. Odo mňa si toľko...:) :) :)

Ahoj, tu je zakladatelka temy, ani som netušila, že sa trafím aj do tvojho problému...temu som založila večer a až teraz mam chvilku kludu, ked dieta spi, tak reku pozriem si, ci dakto napisal a...ejha...ktosi si moj problem privlastnil...jasne, chapem, vzniklo to nechtiac, nenapisla si jasne, ze nie si autorka temy a baby chceli poradit, tak reagovali na to, čo tu bolo...


Čo je na tom celom pozitivne? Pobavilo ma to...a zase sa moja potreba vyplakat sa oddiali...

Len tak poznámka na okraj: aj toto je jedno z rizík anonymnej diskusie, niekto vam moze "ukradnut problem" :)


Na rady žienok asi reagovat nebudem, kedže neboli určené mne...

Pardon, to nebol zamer, az po precitani Tvojho (Vasho) prispevku som si uvedomila, ze som dostatocne jasne neoddelila svoj prispevok, nadpis v tomto pripade nestacil... Myslim ale, ze poplakat si este stale mozes (mozete). Rada si o tom precitam tiez.