Moja dcérka sa narodila "až" na začiatku 37.TT a keď som ju priniesla z pôrodnice, mala "až" 2.400g, ale môžem Ti zodpovedne povedať, že v pohode to rozhodne nebolo. Nevedela poriadne piť mliečko, nevedela zaspinkať, takže celé hodiny mi preplakala v náručí, kým na pár minút doslova neodpadla, trpela na koliky... kto nezažil, nepochopí. A do toho tie "roztomilé" návštevy s ich zaručenými radami typu "daj jej trochu koňaku" a samozrejme so všetečnou otázočkou "A kedy budete mať druhé?" (najlepšie samozrejme by vraj bolo hneď jedno po druhom). Zaujímavé, že najviac podobných odporučení som si vypočula od ľudí, ktorí buď ešte žiadne deti nemajú, alebo sa o svoje deti vlastne nikdy poriadne nestarali. Nevedela som, či mám od zúfalstva plakať, alebo vraždiť.
Neskôr som v jednej knihe (s dcérkou sme si často ľahli a čítavali si) natrafila na veľmi zaujímavý názor, ktorý ma upokojil - niečo v tom zmysle, že ľudia často rozprávajú proste preto, aby rozprávali, je to akýsi prastarý spôsob, ako sa uisťujú, že sú ešte nažive. Vôbec pritom neuvažujú nad tým, čo vlastne rozprávajú a už vôbec ich netrápi, aký budú mať ich slová dopad na ostatných.
Podľa mňa najlepšie urobíš, keď dáš na svoje vnútorné pocity. Keď Ti Tvoj materinský inštinkt hovorí, že na súrodenca je ešte priskoro, asi na tom niečo bude. Neboj sa, ľudská psychika je veľmi plastická a má lepšiu schopnosť regenerácie, než si často vieme pripustiť. Po čase sa z tohto stresujúceho obdobia zotavíš a ktovie - možno to nebude len druhé, ale i tretie dieťatko, z ktorého sa budeš tešiť.