ja som detom vsetko normalne vysvetlila, tak ako to bolo, teda preco ich dedko zomrel, co sa stane z telom a pod. sme veriaci, ale neodvazila som sa im povedat, ze dedko sa na nas pozera z nebicka. totiz ja sa snazim od zaciatku detom hovorit pravdu. pravdu ohladne uplne vsetkeho, ale primerane veku. nechcem, aby raz prestali mat doveru, ked zistia, ze nieco som im zatajila, alebo nespravne podala. takze ohladne viery vedia, ze my sme krestania, je to nas zivotny postoj, zalezi nam na urcitych hodnotach, v com verime a pod. (vedia, ze existuju aj ine nabozenstva). a ohladne smrti, ze verime, ze telo okrem fyzickej schranky ma aj dusu, ale nevieme kde sa nachadza, nevidime ju, ale verime, ze smrtou sa zivot nekonci, zomrie telo, ale dusa opusti telo a ide k Bohu. a zaroven som im povedala, ze neviem ako to tam vyzera, co tam dusa robi, ze je vela tajomstiev zivota, ktore bezny ludsky mozog v tomto nasom svete nevie pochopit...
deti to zobrali uplne v pohode, mali este strasne vela otazok, pohreb nebol pre nich traumatizujuci, chodievame na cintorin, bezne vidia babku plakat a je to velmi mile, ked vidim ako sa ju snazia utesit este takym detskym "nemotornym" sposobom. z tohto pochopili, ze ludia zomieraju, ze to kazdeho caka aj mna ako mamu, ale neboja sa... vedia, ze som teraz zdrava a snazime sa zit tak, aby sme zdravi zostali co najdlhsie ako to pojde. vedia, co je kolobeh zivota.
pre mna toto vo vztahu k detom bolo velmi dolezite, nakolko ja mam z detstva velky strach zo smrti a smrti blizkych, a teraz vidim, ze ake je dolezite o tom s detmi hovorit, hovorit tak, aby to pre nich nebolo strasidelne.