Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 17.04.2010 14:15

Bulímia

Máte niekto problem s bulímiou? Ja s nou bojujem niekolko rokov, niekedy mam dobre obdobia, niekdy vyslovene zle :-( Mam výčitky svedomia, ale ked nevraciam, priberám :*-(   a tak do toho sklznem zas. Čo mam robiť? K psychologovi ma neposielajte, nepojdem tam.

  • anonym
    17.04.2010, 14:19

    sama vies aky mas problem a myslim, ze vies, ze ti pomoze len psycholog. toto je diagnoza, ktora sa neda vyriesit na fore. takze darmo, chod k psychologovi! mali sme v rodine skusenost.

  • anonym
    17.04.2010, 15:02

    ak chodíš pravidelne k zubárovi alebo inému lekárovi,prečo by si nemohla ísť k psychologovi ,alebo psychiatrovi?sú tu preto,aby nám pomáhali a Tebe pomôže len odborník.Dobré je,že si uvedomuješ problém.Držím palce.

  • anonym
    17.04.2010, 15:05

    preco nechces ist k psychologovi??? vsetko ma svoju pricinu a  aj tvoja choroba tiez. Lernze sama na nu neprides... sama pises, ze bojujes niekolko rokov. Bola si uz niekde a mas negativnu skusenost? Alebo si len myslis, ze nie si na tom tak zle, qaby si musela ist k "cvokarovi" ? to je len taka nasa predstava, mytus, ze je to hanba ist tam... V zahranici ma kazdy svojho teraeuta a je to normalne...
    trapis seba a urcite aj svojich blizkych... Skus nabrat odvahu a riesit to tam, kde ti budu vediet pomoct ;)drzim palce ;)

  • anonym
    17.04.2010, 15:20

    neboj sa, choď k psychológovi, moja mama dlhé roky trpela depresiami a úzkosťami, bála sa, že by musela k psychiatrovi  a keď bola v koncoch, tak ju z toho dostal práve on. Aj jej lekárka jej povedala, že to nie je hanba, to by sme sa museli hanbiť chodiť k doktorovi aj s chrípkou:ups: , neboj, bude dobré,len sa źver do správnych rúk. Držím moc moc palce!!!!

  • anonym
    17.04.2010, 19:45

    ....no tak musis chciet.....donut sa cvicit a jest velakrat ,ale malo.........inak skoncis mooooc zle.......tak som si ja uhnala ,alebo vlastne vyplavala na povrch geneticka mutacia ktoru som mala ale nijako sa neprejavovala,neohrozovala ma az ta bulimia to vsetko spustila...........a to som skoncila na rok na tabletkach a injekcijach....teraz nou netrpim len musim byt pod pravidelnou kontrolou hematologa. :green: .......tak pevnu volu :!: :!: :!:

  • anonym
    17.04.2010, 20:27

    Ak priberas ked nezvracias, tak jec pomali, malo, neprejedaj sa a vela ovocia a vody. Priberat by si nemala, a ak aj budes tak len zo zaciatku. Telo si musi nazbierat latky, ktore nemalo moznost prijat pri zvracani. Cvic cviky na posilnenie a spevnenie svalstva. (pilates, joga). Nik ta nemoze donutit ist ku psychologovi ak sa na to necitis. Nepises kolko mas rokov a kolko vazis! MOzno si v norme a nieje to az take strasne!

  • anonym
    18.04.2010, 10:47

    To, ze si uvedomujes, ze mas bulimiu je pozitivne. No len horsie uz je, ako sa z toho dostat co? Tak ja skusenost s bulimiou nemam, ale mala som spoluziacku, ktora ju mala. No ona uz bola na tom dost zle. Zacala sa liecit, co jej podla mojho nazoru velmi pomohlo. Vyzerala konecne ako clovek. Nebola vyziabnuta, (aj kracat mohla normalne- ona bola velmi vysoka a k tomu ta jej "stihlost") Vsetko to u nej zacalo, ked jej priatel povedal, ze je tucna. U mna by mal ten chlapec momentalne dvere otvorene a mohol by ist kade-lahsie. Ak ma ten clovek miluje, tak mu je jedno, ako vyzeram. No ale to je nadlho. Ide o to, ze ju to potom uz nielen fyzicky, ale aj psychicky nicilo. Ale podla sprav, co som mala naposledy, tak sa rozhodla bojovat proti tomu a bolo jej jedno, ci to bude psycholog, psychiater, ci nejaky ludovy liecitel.

    Moj nazor na tuto chorobu je jasny a jednoznacny. Nechcem nikoho teraz mojimi slovami urazit, to urcite nie, ale ked si pomyslim, aka je dnes doba, ze vsade okolo na nas ciha bieda, tak si dva krat premyslim, co si pocnem so svojim zivotom. A to, aby som ja robila ako debil a kupovala si jedlo, nasledne ho vyvracala a k tomu este aby som sa dostala do zdravotnych komlikacii, a potom si este platila lekara, aby ma z toho vyhrabal tak to urcite nie. Prosim vas, len to neberte osobne, to je len moj nazor na to.

    A mila autorka, ja ti len drzim palce, aby si sa z toho dostala cim skor. Skus vyhladat nejaku osobu, ktora ma uz s tymto nejaku skusenost  alebo nieko, kto by ti pomohol zdolat tuto zataz. Ale cim skor sa pustis do boja, tym skor mozes vyjst ako vitaz :) :D

     

  • anonym
    18.04.2010, 14:26

    ak nevyhladaš pomoc psychiatra a ak sa sama nerozhodneš, že s tym definitvne skoncuješ, zomrieš pomalou smrťou z vyčerpania a z rozvratu vnutorného prostredia tvojho mladého, na  život pripraveného  organizmu.... nečaká ťa nič iné len trápenie a bolesť , a nielen teba ale aj tvojich blízkych

    či tých pár kíl stojí za to - podla mna nie

  • anonym
    18.04.2010, 18:30

    dakujem, že reagujete

    ja nepotrebujem žiadne moralizovanie ani strašenie, ani katastrofické scenáre, čo sa stane ked... toto v mojej situácii skutočne nepotrebujem. Potrebujem radu od niekoho, kto tým prešiel. K psychlogovi nepojdem, lebo si nemyslím, že je to v mojom prípade neriešitelné ináč a navyše, nepoznám žiadneho, ktoremu by som doverovala.

    mam 170cm a cez 90kíl, takže nie som ani žiadna vychrtlina, čo vracia, lebo ma problemy sama so sebou alebo s okolím. Manžel ma miluje takú ako som, nikdy mi nič nevyčítal

    nie je to ani tak, že plýtvam jedlom v tom zmysle, že by som si nakúpila a skonzumovala nejaké neskutočné množstvo potravín, už dopredu so zámerom, že to vyvraciam

    skor je to tak, že sa snažím schudnúť, mam po chorobe zlý metabolizmus, takže nejem vôbec vela, síce trochu nezdravo, ale zasa to ani nepreháňam, nejem ani slaniny ani tony čokolády. Napriek tomu som po 2 deťoch postupne pribrala na takúto váhu. Ani predtým som nebola nikdy štíhla, ale mavala som o 20kg menej ako dnes. Potrebujem to dať dolu v každom prípade - a je mi jasné, že vracanie nie je cesta.

    Moja bulimia sa prejavuje asi tak, že ked zjem niečo viac kalorické, mam z toho zlé svedomie a často mi príde aj fyzicky zle z toho a ide to von. Nie je to po každom jedle, ani každý deň. Potom si nadávam, že som to radšej nemala jesť, ale viete ako to je ... všetci si daju na oslave a ja nie? :ups: :ups: :ups:

     

  • anonym
    18.04.2010, 19:25

    podla mna problém rozhodne máš.... spočiatku to má totiž každá pod kontrolou... a nie je mi jasné čo vlastne chceš počuť- že neškodné vracanie z času na čas je v poriadku???? a kedy je podla teba hranica na navštívenie psychologa?- ked budeš vracať 1x za týžden, alebo 3x denne? 

    možeš si to pred sebou vysvetlovať ako chceš, ale ked už si po konzumácii jedla vracala pre výčitky svedomia viac ako raz , si nádejný adept byť bulimičkou, pre ktoré ani zoštihlujuce zrkadlo nebude nikdy dosť dobré

    a ked sa nechceš "prevracať" až k hospitalizácii na internom so zlyhávaním niektorého orgánu, na chirurgii s krvácajucim vredom, na psychiatrii s komplet vyčerpaním- prepáč za katastrofický scenár- tak zmen sposob života

    pri chudnutí od nepamati platí jednoduchá nerovnica: PRIJEM musi byť MENŠI ako výdaj

    1. delená strava, malé porcie jedla, často, bez sladkostí, bez bieleho pečiva

    2. pohyb- denne 30minut na rotopede,eliptikale alebo 20kolečiek okolo školského ihriska niekde v okolí na schudnutie + kalanetika na vyformovanie

    3. skonči s výčitkami svedomia- ak sa z času načas nadlabneš až po krk, nič sa nedeje

    nič iné nefunguje, ani debaty s bulimičkami ti nepomožu, ak nezmeníš svoje zmyšlanie a sposob života, hlavne bud  naladená aj so svojimi 90kilami POZITIVNE

  • anonym
    18.04.2010, 20:13




    vyborne napisane :tup: :tup: :tup:
    moja neter ma anorexiu. Nikdy nevracala. Zacala chudnut. Stale tvrdila, ze na tom nie je tak zle, ked nevracia. Az zacali zdravotne problemy. Podarilo sa mi presvfedcit svagrinu, ze musia zajst k psychologicke. Stav sa jej prechodne upravil, ale neskor zhorsil a musela absolvovat liecbu v Bratislave. Anorexia a bulimia idu ruka vruke. Ak mas teraz pocit, ze este nie si na tom tak zle, aby si isla na niekolkotyzdnovy liecebny pobbyt, vyhladaj aspon PSYCHOLOGA. Problem je v tvjej hlave. Dobry psycholog ti pomoze porozumiet vlastnym pocitom, mozno odhalis skutocnosti, ktore ti pomozu. Nemas co stratit, mozes len ziskat. Ziskat cloveka, ktory bude objektivny a moze ti pomoct aj v inych oblastiach.
    moja neter je teraz rok po liecbe. Ma lepsie aj horsie dni, lieci sa aj na depresiu, ktora bola spustacom. Stale chodi ku psychologicke, ktora jej pomaha, ked jej je tazko. A tym pomaha aj celej rodine, lebo zakonite trpi vzdy cela rodina, ked trpi jeden clen. A to si neviem ani predstavit, ako musi trpiet ta tvoja... :*-(
    nie je to hanba, psychologa nemusis vyhladat az vtedy, ked uz je veli zle :!: :!: :!:  psycholog ti pomoze vyhnut sa najhorsiemu...
    kedze je to tu anonymne, nemusis napisat odkial si. Ale urcite sa vzdy da najst clovek, ktory ti bude sympaticky...
    drz sa ;-)

  • anonym
    19.04.2010, 11:58

    Ahoj, tiez som si presla bulimiou, takze viem, o com hovoris. Takisto som nikdy nejedla tony jedla, neprezierala som sa a predsa som zvracala. Viem, ze ak sa to raz spusti, veelmi tazko sa prestava. Skusala som aj svojpomocne prirucky, ale nepomahali. Takto som bola asi 2 roky, uplne zufala zo seba samej, kym som nenazberala vsetku potrebnu odvahu a nesla za psychologickou. Tá ma poslala aj za psychiatrom, aby mi predpisal lieky. Velmi som sa nalakala, ved predsa az taky cvok niesom. Ale kedze som sa jej chcela NAOZAJ zbavit, sla som aj tam. Pol roka som brala antidepresiva a sucastne som dochadzala 1x tyzdenne ku psychologicke na psychoterapiu. A pomohlo to. Okrem bulimie som si dala doporiadku aj moj ostatny zivot. Teraz je to uz 8 rokov, co nezvraciam. Myslim, ze zijem plnohodnotnejsie a spokojnejsie ako predtym. U psychologa ani psychiatra som odvtedy nebola...

  • anonym
    19.04.2010, 16:01

    Ja som si pocas vysky presla obdobim anorexie aj bulimie. Bud som nejedla nic - na den mi stacila jedna !preglejka" ( vid dietny chlieb) a cista voda. Ked som sa nahodou musela najest, tak som pre kazdy pripad isla zvraciat. Nikoho to netrklo, ze mi nieco je. trvalo to 3 roky. Nikdy predtym som nebola extra chuda, takze ked som zacala chudnut, kazdy ma chvalil, ako dobre vyzeram a mna to len pohanalo dalej Nakoniec som pri mojej vyske 160 cm mala dokoca aj 36kg - normalne som sa pohybovala okolo 42kg z povodnych 68 ( nikdy predtym som nebola chuda). Len ma mrzi, ze ani moja mama mi vtedy nepovedala, ze dost, ze uz som fakt strasne vychudnuta, ale praveze ma chvalila, ako super vyzeram - ako modelka. Zvracala som potom pravidelne, ked som sa nahodu najedla. Znicila som si zubnu sklovinu a moje krasne zdrave zuby utrpeli poriadny zasah - dnes mam mostiky.
    K psychologovi som nikdy nedosla - v tom case sa o anorexii a bulimii ani nerozpravalo. Nejako som to po 3 rokoch ukoncila sama vydajom a tym,z e som sa s manzelom odstahovala z mesta, kde ma kazdy poznal a rozhodla som sa, ze chcem mat dieta. Odvtedy som sa "pekne zagulatila", uz mam aj nadvahu, ale neriesim to. Ani mojim detom som este neukazala fotky z toho obdobia, ked som vyzerala ako radiator. Ja som si vtedy myslela, ze som krasna ( oblecenie som si kupovala v detskych velkostiach), ale s odstupom casu ( je tomu uz 15 rokov) si uvedomujem, ze som vyzerala strasne. Riedke vlasy, kozou obtiahnute nohy a trciace jablcka na kolene... Mozno som bola jedna z tych, ktore to zvladli same, mozno mi k tomu pomohlo aj to, ze som skoncila skolu, zmenila miesto posobenia a odisli sme s manzelom byvat inde. Zacala som jest po malych davkach - ale uz si nepamatam, ci som mala nejake vycitky svedomia, ci nie. Som rada,z e toto obdobie je uz za mnou a urcite by som nechcela, aby si tym presla moja dcera, ktora ma teraz 13. Takze si davam velky pozor na to, aby som jej nahodou nepovedala, ze je tucna, co som ja doma pocuvala od detstva.

  • anonym
    20.04.2010, 00:03

    mas moj obdiv.... :tup: :tup: :tup:  ja som presla inou destrukcnou chorobou a tiez trvalo dlho, kym som prestala a do dnesneho dna mam znamky na tele a dufam, ze moje deti nikdy nebudu take ako ja. ale jedno je iste, ze ja tie priznaky uvidim, moji rodicia boli predtym slepi. skor si myslim,ze to nechceli vidiet akoby to nevideli.

  • anonym
    20.04.2010, 09:06



    :tup: :tup: :tup:
    mas aj moj obdiv!!! je to zazrak, ze si presla tym vsetkym sama. u nas v rodine sa to stalo a to tak, ze obaja rodicia su lekari a nevsimli si, co sa s ich dcerou deje. samozrejme, ze aj tam to bolo zo strany otca, ze aky mas velky zadok a pod. a dievca bolo tak pekne, ze uz v 13 rokoch sa po nej chlapci s obdivom pozerali. to co z nej ostalo...no skoda reci, hroza :*-(  teraz sa slecna zamerala na plastiky a pod. ale to je uz o inom.
    takze, naozaj treba davat pozor na tieto zdanlivo neskodne reci a vsimat si. ale ja som jednoznacne za psychologa, nie je to hanba a hlavne sa nemusi clovek trapit sam.

+ -
Príspevkov: 19