Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 30.03.2010 21:20

Presťahovanie - omyl???

Ahojte, chcela by som Vás poprosiť o radu, vlastne sa hlavne potrebujem vyrozprávať :(
Pred štyrmi rokmi sme sa presťahovali. Rodinu mám vzdialenú cca 150 km. Sem sme sa presťahovali preto, lebo manžel tu má starú mamu a keď sme chodili ku nej cez leto, tak sa nám tu veľmi páčilo, domy tu boli veľmi lacné  a jeden malý  vysnívaný domček sme si tu preto kúpili. Všetko bolo fajn, ale cca posledný rok ide všetko dolu vodou. Dnes s odstupom času som presvedčená o tom, že to, že sme sa sem presťahovali bol jeden veľký omyl. A prečo? Akosi mám pocit, že som si tu za ten čas ešte nezvykla. Nemám tu žiadnu kamarátku, nie je tu detské ihrisko, kde by som sa stretávala s nejakými maminkami. CÍTIM SA STRAŠNE SAMA, manžel chodí na týždňovky, takže som sama úplne - bez manžela, bez kamarátky, bez rodiny. S malým mi nemá kto pomôcť, pretože ako som spomínala, maminu a sestru mám ďaleko. Manželom máme pekný vzťah - teda mali sme, všetci nám vždy hovoria, že sme ukážkový pár, čo sa týka spolužitia - ono to aj bola pravda, ale poslednú dobu je to na nevydržanie ... začíname sa hádať s manželom - proste tú depresiu a smútok, akosi prenášam do rodiny. Napr. dnes som bola unavená - malý je chorý, takže posledné noci som toho veľa nenaspala, tak som si popoludní trošku zdriemla. Nestihla som upratať izbu a preto sme sa pohádali - vraj ako to robia iné ženy, ktoré majú aj dve deti a stihnú všetko :cry:  že zajtra určite spať nebudem, aby som to upratala ... a podobné veci :cry:  Manžel je mrzutý  z toho, že mu často hovorím to, že si myslím, že sme mali asi ostať bývať v našom rodnom meste - hovorí, že jemu tu je dobre, že mu tu nič nechýba, že sa mu tu páči a že u mňa je to len zvyk - ale za 4.roky som si predsa už mohla zvyknúť, nie? On to tak neprežíva, ako ja pretože ako som spomínala, chodí do práce - medzi ľudí a nie je zavretý doma ako ja. Vrátiť sa späť nie je možné, pretože keby sme predali dom a vyplatili hypotéku, za peniaze, ktoré nám ostanú si v našom meste nekúpime nič a bývať v trojizbovom byte s rodičmi a sestrou = 6 ľudí + pes je strašná predstava ... a podnájom??? Drahá záležitosť. Som zúfalá a nešťastná. Naozaj neviem čo ďalej. :cry: Prepáčte mi, možno Vám toto všetko nedáva zmysel, ale mám tak zmiešané myšlienky a pocity, že chcem povedať všetko naraz.

  • anonym
    30.03.2010, 21:47

    1. manžel ti nemá čo vyčítať, že si neupratala ... ty si neni stroj, ani slúžka, ani jeho zamestnanec, aby ti takéto niečo vyčítal. Moj by si teda toto nedovoli, pokial by šlo len o nejaký bežný neporiadok - rozhádzane, veci, hračky. Dokonca strávi aj kopu neožehleného šatstva alebo neuvarený obed. V podstate máme čisto, ale občas nestíham...

    2.  Niektoré miesta su krásne na trávanie dovolenky. Ale bývať tam je niečo úplne iné. Asi ste to fakt úplne nedomysleli. Manželovi to nedochádza ... on je celý týžden v práci, s kolegami, kamarátmi, má čo robiť. Ty si zatvorená doma, bez kamarátov, rodiny a známych. Nečudujem sa, že si tam nešťastná. Skús si s manželom o tom pohovoriť, ale v klude. Nemohol by si manžel nájsť prácu tam, kde bývate, aby nemusel chodiť na týždnovky? Myslím, že by sa tým mnohé vyriešilo. Hlavne tvoja samota a frustrácia. Mohol by ti po večeroch aspon trošku pomôcť aj s malým.

     

  • anonym
    30.03.2010, 22:30

    Mna po precitani napadlo, posli manzela na exkurziu k nam, ako to vyzera v rodine s 2 detmi. Sice si kazdy den mame co obliect, aj zjest mame co, ale o poriadku sa u nas ani zdaleka hovorit neda. a navyse ked byvate v domceku, tam je o nieco viac roboty nez v byte. My sme zostali byvat v nasom rodnom meste, teda mam tu rodicov, svokru, svagrovcov, obcas mi pomozu ked treba, ale tiez sa citim hrozne sama, chybaju mi kamaratky.

    Usudzujem, ze ste sa tam stahovali este bezdetni. Neviem ake velke mas dieta ani ako daleko mas do najblizsieho mesta, ale mozno by stalo za to hoci aj sadnut na bus a preskumat, ake su tam moznosti, mam na mysli detske ihriska, pripadne materske centrum, tam sa mamicky stretavaju a ver mi, kazda jedna tak ako ty potrebuje ten obycajny kontakt s ludmi, urcite si najdes spriaznenu dusu. Cez zimu sme boli zrejme viac zatvoreni doma, vecer bola skoro tma, ale teraz zacina super obdobie na vychadzky aj podvecer. Dalsia vec - urcite by som si aj v klude pohovorila s manzelom o tom, ako sa citis a najdete spolu nejake riesenie, pripadne mu navrhni, aby zostal doma s dietatom aspon jeden den, popritom samozrejme navaril a upratal a ty sa vyberies niekam na nakupy, ku kadernicke  alebo podobne. Drzim palce.

  • anonym
    31.03.2010, 10:29

    ahoj,

    presne...ako napísala pisateľka predo mnou..nájdi si kamarátku...skús treba aj na týchto stránkach...napíš odkiaľ si a možno je tu tiež nejaká mamina, ktorá trávi skoro celý deň sama...ver mi, chce to spoločnosť...viac komunikuj s manželom...a nenechaj si od neho kydať...keď mu vadí bordel, nech si ho uprace... ;-)

  • anonym
    31.03.2010, 11:03

    v podstate sa zas len krutime okolo problemu socialnej izolovanosti matiek na materskej dovolenke. aj u nas je večny kameň urazu, ked dačo nestihnem, nevladzem upratať. ja proste (keďže som na materskej DOVOLENKE) nemám právo a nárok byť unavena, lebo predsa nič nerobim cely deň. (akurat prší, už mam vyglancovaný cely rodinny dom, tak som si sadla k netu). ale zato moj muž ked dojde z roboty, to už aby som od neho nechcela ani to, aby prebalil či nakrmil syna :evil: lebo predsa on bol v praci. no končím s mojim vylevom.

    naštastie mam tu aspon mamu a dedka, tak mam ku komu chodit na hodinku na dve na kavu. ale napr. ked sme u svokrovcov na dlhšie (byvaju daleko, preto zvyknem so synom na týžden ist k nim, aby si vnuka užili), tak tam ma ide od nešťastia rozhodiť. nemam tam žiadnu kamaratku ani len znamu, som uplne vydana napospas mojej svokre, s ktorou sa nie vždy da. preto aj ja ti radim, daj si sem do mamy alebo aj inych mamičkovských diskusii, odkial si, že si hladaš kamošku na kočikovanie. cez net sa oťukate a date stretnutie. a ešte by som skusila aj možnosti v meste (v pripade že je vzdialene tak do 20 km)

  • anonym
    31.03.2010, 11:10

    ahoj, ja som sa prestahovala k manzelovi, ked som sa vydala a takisto som v tom meste nikoho nepoznala, najhorsie bolo, ze som hned zostala na materskej, cize moznost vytvorit si vlastne zazemie bola prakticky nulova, pamatam si ako som sa citila strasne sama, maly podrastol, nastupil do skolky a ja do zamestnania a mozem povedat, ze teraz je to v pohode :)

  • anonym
    31.03.2010, 11:24

    Ahoj, my sme sa tiež presťahovali z Košíc, od mojej rodiny do dediny v okr. Komárno. V januári boli 4 roky, čo tu bývame. Tiež som tu nikoho nepoznala a navyše, naša obec je čiste maďarská a ja po maďarsky neviem. doteraz. Kamarátka nehrozila, kedže sme sa nevedeli dorozumieť a navyše tu nemajú radi Slovákov. Všetko sa začalo obracať k lepšiemu, keď som pred rokom dala deti do škôlky. Do susednej dediny, ktorá je čisto Slovenská. Chodila som tam každý deň voziť deti a postupne som začala chodiť aj s tou najmenšou na prechádzky do ich detského parku, boli tam ja iné maminy, slovenky, slovo dalo slovo a sú z nás teraz kamošky, síce len také ihriskové, ale mne to na teraz úplne stačí, necítim sa sama v cudzom "svete", všetko je hneď krajšie. Mám 4 deti, takže o poriadku u nás sa dá hovoriť tiež len výnimočne, ale zase manžel je v tomto iný ak tvoj a vidí, čo naše deti dokážu, takže ho nerozhádže, keď je niečo rozhádzané... :D Skús aj ty vybehnúť do susednej dediny, prípadne do mesta v okolí. Mne keď bolo najhoršie, naložila som kočiar do auta a išla som "rabovať" s malou obchody v meste, odreagovala sa a nemyslela na to, že som sama. Musíš spraviť ty prvý krok, aj k tým kamarátkam, aj celkovo k tomu, aby si nebola sama. Lebo 4 roky je dlhááá doba.

  • anonym
    31.03.2010, 14:12

    nam stahovanie velmi prospelo, bolo to sice za inych okolnosti a do inej lokality na rozdiel od autorky. ale o to nejde. skor o to, ze sme s manzelom naladeni na rovnaku vlnovu dlzku. mame rovnake predstavy o zivote, byvani hodnotach, o tom, akych chceme mat kamaratov a pod.

    tiez bola u mna aj ista izolacia, nikoho som nepoznala, nie som extrovertny typ a neviem sa bezproblemov zoznamovat. ale s manzelom sme si za 3 roky vybudovali krasne vztahy s ludmi, ktori byvaju v blizkom okoli. pomohol mi aj manzel, on nema problem len tak zacat konverzaciu aj s clovekom s ktorym sa nepozna a uz bolo len na mne dalej pokracovat.... takto sme sa zblizovali s rodinami s detmi. a teraz sa snazim robit nieco podobne, ked sa k nam prida nova mamina, tak sa snazim sa s nou co najviac spoznat, aby nemala pocit, ze je u nas sama, ale stale to  nie je lahke pre mna, ale snazim sa....

  • anonym
    31.03.2010, 17:49

    Ja len podotknem, že manžela treba haltovať hneď a zaraz, keď príde s nasprostastými frázami typu: "Čo si robila celý deň?" Keď nevie, nech si pár dní s dieťaťom (sám) doma zostane, či stihne navariť, upratať, zabaviť dieťa a s úsmevom počkať, kým sa z práce unavená ženuška vráti domov a sfúkne ho, čo do frasa celý deň vyvádzal, keď nie je všetko vyglancované. Kamarátka (alebo aspoň známa) sa dá nájsť aj cez internet, nejaké spojenie so svetom bude aj v tej najzastrčenejšej dedinke, len sa netreba dať udupať.

  • anonym
    03.04.2010, 21:39

    Myslím si, že je úplne jedno, či sa prestahuješ na dedinu, či do mesta, vždy sa budeš cítiť sama... Aj aj žijem v meste, cudzom mestem svokra je 300 km, mama 70, takže som tiež an dve deti sama, manžel sa tiež nepretrhne, aby pomohol....

    Tiež sa veľakrát pohádame, že nei je to a nie je ono potobené... Niekedy som len sklopila oči, ale teraz s ním narobím krik, že keby mi pomohol, tak je spravené aj to, aj ono....

    Mne veľmi pomohol internet... Už len v tom, že sa pochválim, čo som napiekla, alebo sa vyžalujem, z krivdy...

    Určite je v Tvojom okolí mamička, čo sa cíti rovnako sama, ako ty, eln treba hľadať...

    A určite medzi nás ešte príď..

  • anonym
    03.04.2010, 21:56

    ja bývam v meste, kde som chodila do školy. Mamu ma kúsok, svokrovcov pár kilometrov ... ale spolužiačky sa mi povydávali a maju svoje rodinky, deti v inom veku, svoje záujmy, rozišli sme sa ... už to nie su priateľky, len známe. Ak sa náhodou stretneme, pokecáme, ale to je všetko. Mama pracuje celý deň. K svokre chodíme len občas. So švagrovcami sa velmi nenavštevujeme, len ked náhodou u svokry. Ja súrodencov nemám.

    Mne tiež pomohol internet ... nie som typ, ktorý sa len tak vie prihovoriť niekomu na ulici. Ale tu na fore som si začala písať s kočkami z nášho mesta a okolia, internetové písanie prerástlo v priateľstvo, navštevujeme sa, stretávame dosť pravidelne a je to super. Ja som už v práci, takže som zasa viac medzi luďmi ... ale som rada, ked nam vyjde stretnutie aspon na hodinku, alebo si zavoláme. A tu na fore sa vyžalujeme aj pochválime. Človek sa necíti potom tak sám ...

+ -
Príspevkov: 10