Diskusie

Vytvoriť diskusiu

Bútľavá vŕba

anonym, 02.10.2009 11:21

Sú vnúčatá na ťarchu?

Ani neviem kde mám začať,no potrebujem to dostať zo seba von,lebo ma to trápi a veľmi.Možno robím niekde chybu a chcela by som vedieť akú,lebo môj roblém s rodičmi sa začal vtedy keď sa nám narodili deti.Najprv jedno,potom druhé.Veľmi sme sa na nich tešili,veď sme čakali dlho a oni tiež.Moja predstava o tom ako sa budú starí rodičia starať o svoje vnúčatká sa všask diametrálne odlišuje od reality. Neviem možno je to dnešný trend a tí starí rodičia( konkrétne moji u ktorých som trávili toľko času,a dávali mi neskutočne veľa lásky) sa už nikdy nevrátia.Ja viem že je tažká doba a aj moji rodičia obaja ešte pracujú,no faktom je to že stále počúvam, dookola ako nič nestíhajú a k vnúčatkám sa dostanú len na poslednú chvíľu.Napr.situácia zo včera ma totálne naštvala,stará mama išla s nami do obchodu s tým že celé popoludie bude u nás( jasné ža po práci - deti sa veľmi tešili),no vybavila v obchode čo potrebovala a potom zavolal dedko,ktorý mal svoj program,lebo treba ešte kopu vecí povybavovať .že budú naspäť o pol hodiny,( videli pri tom že sa trepem s dvomi deťmi na rokách do obchodu- potrebovali sme nakúpiť).Aj sme nakúpili,aj sme sa vytrepali s nákupom domov, aj sme sa hrali,aj okúpali a babky nikde- prišla už keď som im čítala rozpávku, s tým že museli ísť kúpiť to a hento a tamto.No proste to sa  opakuje zakaždým- nehovoriac o tom ,že sa sľúbila k nám ako pomoc- kedže tatko je na služobnej ceste.No ja neviem sú to moji rodičia ( nie svokrovci-vo väčšine prípadov sa vraví že problém je tam),ale tie vžťahy sú už otrasné. Jasná vec ,že keď sa to snažím riešiť,tak mám vyhodené na očiach,že som podráždená,že som stále nerovózna a že má byť môj manžel viac doma a viac s deťmi. Faktom je to ,že ja som už podráždená z nich,keď vidím ako teraz musia riešiť kariéru-prácu,kaderníctvo,kamarátov, a ja si mám poradiť sama resp.s manželom ktorý je tiež od rána - do večera v robote- veď som už 3 roky na matersekj tak to niekto ťahať musí.No ich reakcie ma udivujú a prekvapujú.Niekdy mám pocit, že sme im na ťarchu.Niekdy aj ja by som potrebovala,aby mi len tak zobrali deti a hrali sa s nimi,no to ešte aj keď prídeme k nim na záhradu očakávajú,že sa im budeme venovať( obaja s manželom) a oni si budú robiť to čo potrebujú-Tak načo tám mám chodiť,veď k babke sa chodí preto,že deti môžu byť s babkou a dedkom?( hoci ten veľký záujem nemá).S mamkou a tatkom môžu byť aj doma.Potom sú z toho zybtočné osočovania a hádky,lebo všetko sa hádže na môjho manžela,koľko má byť s nimi a nie je a ako sa ja chudera musím s nimi natrápiť.Také falošné ľutovanie,ak by im to bolo ozaj ľúto tak by tá pomoc vyzerala ináč. Neviem možno to vnímam zle,ale predtým sme mali parádny vzťah a hovorila som s nimi- presnejšie s mamou takmer o všetkom.teraz mám pocit , že jej už nemôžem povedať vôbec nič. Tak poraďte prosím, ak má niekto taký istý problém.Všade sa píše, že po narodení detí sa vzťahy s rodičmi výrazne zlepšia, no u nás je to naopak.Bohužiaľ.Rada by som urobila nápravu a bojím sa , že kým detí vyrastú tak sa to skončí úplným ochladnutím:)

  • anonym
    02.10.2009, 19:49

    [QUOTE] anonym napísal:
     Ty beries ako samozrejmost, ze by ti mali s detmi pomahat a venovat sa im. Myslim, ze to tak nie je. Tvoja mama ma pravdu, ze v prvom rade by sa detom mali venovat rodicia - obaja. To, ze je tvoj muz dlho v praci, nie je argument. Mal by sa im venovat aj on. Myslim, ze nemas pravo vycitat rodicom, ze ti nepomahaju. Si dospela a mas svoju rodinu. Nie je to ich povinnost, iba dobra vola.

    Nie neberiem to ako samozrejmosť.Ale vzhľadom k tomu,ako si poznám rodičov a vedela ako im s nami pomáhali ich rodičia( kedže môj  otec väčšinou nebol doma, lebo bol v práci - lekár),tak som očakávala že bude väčšie pochopenie z ich strany a nebudem musieť to nijako zlásť riešiť.Nič iné som tým nechcela povedať.Samozrejme ,že som schopná sa postarať o svoje deti a beriem Tvoje argumenty,no pevne verím,že keď ja raz budem babkou tak sa budem snažiť riešiť to ináč.Dúfam že sa mi to podarí.

  • anonym
    02.10.2009, 19:57

    Ja mam taky pocit ze oni sa na tie vnucence asi netesili.


    U nas doma to bolo podobe- otehotnela som ked som mala 20, s chlapom s ktorym sme sa rozisli ked dcerka mala 3 mes. Moja starka lamentovala a chytala sa za hlavu ze aku STRAAAAAAAASNU chybu som urobila a aka som sprosta ze som tehotna, a ake je to strasne....toto rozpravala po celom panelaku, rodine, kamaratkach, doktorke...... (???????)

    Moja mama chcela aby som isla na potrat.

    Teraz ma mala rok a j tyzden a ked chcem ist do mesta si nieco vybavit, na nakup (co sa nie vzdy da s dietatom) tak mi povie ze je unavena, nechce sa jej, alebo (jej oblubenu vetu:"Ked si chcela to dieta tak sa on staraj") :shock: :shock: :shock:


    Myslim si ze tvojim rodicom sa uz neche tak byvat s vnucatami.

  • anonym
    02.10.2009, 20:18



    a tvoji starkí ešte pracovali, ked rodičom pomáhali? Lebo tvoji rodičia pracujú ... a ja neviem, ale ked ja idem niekedy z roboty, som rada, že som. Doma ma čakajú 2 deti a teda su dni,  ked fungujem vyslovene na zotrvačník. Robím, čo musím, ale tak - no bez radosti... Neviem, ked budem mať po päťdesiatke, to bude asi ešte horšie...

    Tiež si myslím, že budem chcieť s vnúčatkami pomáhať, ak moja pomoc bude možná a vítaná. Uvidíme, hlavne aby som bola zdravá.

    Pomáhaš aj ty svojej mame, ked niečo potrebuje? Prídeš tam len tak, poumývať jej okná, požehliť, pomôcť v záhrade a podobne? Pomoc by mala byť vzájomná. Porozprávala si sa s mamou, ako to cíti ona a čo ty očakávaš? Možno ani netuší, že ťa to trápi...

    A sú tvoje deti jediné vnúčatá, alebo maju aj dalšie? Venujú sa im rovnako, alebo jedny preferujú na úkor iných? To je podla mna horšie.

     

  • anonym
    02.10.2009, 20:27



    no maš to ťažké... ale aj rodičia to maju ťažké. Asi sa ešte stále nezmierili s tvojím tehotenstvom, prežívaju to ako hambu, ako tvoju zradu... Otehotnela si (podla nich) príliš mladá, navyše s chalpom, ktorý sa o teba nepostaral. Neviem, či by také niečo strávili moji rodičia... asi sotva. Tvoja mama ma pravdu, bohužial, ak si sa pred otehotnením nechránila, dieťa si si nechala napriek ich nevôli (za čo ťa chválim:D ) a neosamostatnila si sa, musíš za to znášať následky.

    Ja by som sa na nich vykašlala, ked nechcú... čo už s nimi. A práve im ukázala, že to dokážeš aj sama! Na nutné záležitosti, ked potrebuješ niečo vybaviť radšej popros nejakú kamarátku - mamičku s tým, že aj ty jej na oplátku niekedy dieťa postrážiš. Dieťa je možné na chvílu nechať aj v materskom centre, ak máte v okolí. Dieťatko podrastie, budeš môcť ísť všade s ním. Potom daš do školky, nájdeš si prácu, bude lepšie:wink:  Na tvojom mieste robím všetko pre to, aby som sa od rodičov odsťahovala, a to čo najskor!

  • anonym
    02.10.2009, 22:31



    Ahoj, nečítala som ostatné reakcie, ale odo mňa asi toľko. Myslím si, že Tvoji rodičia si konečne začali užívať svoj život. Povedzme si otvorene, kým sú deti malé a nám nemá kto pomôcť, absolútne nemáme čas na seba, nie to ešte na nejaké spoločné záľuby. Takisto chýba čas na spoločné chvíle len s partnerom bez detí, preto si myslím, že rodičia sa snažia dobehnúť zameškané. Na druhej strane si myslím, že je  celkom prirodzené, že pokiaľ si na deti sama, s manželom sú málo a ak Ti nikto iný nepomáha, ide Ti to trošku na nervy a samozrejme, že aj Ty potrebuješ vypnúť, oddýchnuť si. Potom by možno stálo za to, požiadať rodičov cielene o to, aby prišli v tom a tom čase a pohrali sa s deťmi, zatiaľ čo Ty si pôjdeš niečo vybaviť alebo jednoducho sa pôjdeš vyvetrať, pôjdeš na zmrzku alebo s kamoškou na kávu, do fitka alebo ku kaderníčke. Je to len na Tebe, ako sa rozhodneš a ako sa viete s rodičmi dohodnúť. Ak by to nešlo s Tvojimi rodičmi, viem, že je to smutné, ale potom by zrejme stálo za to, keby si sa začala stretávať napr. so svokrovcami alebo s niekým iným, kto by Ti s deťmi pomohol, napr. s kamoškou, ktorá má podobný problém, tak by ste si jedna druhej pomohli a aj vlk by bol sýta a ovca celá. Tak to skús len vyskúšať a daj vedieť, ako sa Ti darí. Dúfam, že som aspoň trošku pomohla.:-)

  • anonym
    02.10.2009, 22:43

    Ja si myslim,ze tvoji rodicia su uplne v poriadku.Ja viem,ze by to malo vypadat tak,ze by cely svoj volny cas sa venovali vnucencom,ale zase ked si to zoberies z druhej strany-dnesna doba je tak uponahlana,ze clovek je rad ked pride domov z prace(zvlast starsi clovek),ze si moze oddychnut,aj oni maju svoje povinnosti,svojich kamaratov......   ,nemozes sa vzdy spoliehat na rodicovsku pomoc .

  • anonym
    02.10.2009, 23:35

    neboj detičky podrastu, a potom ked budu samostatnejšie, aj rodičia budu s nimi radšej a viac

    ak ozaj chceš, aby boli tvoji rodičia na špagátiku, musiš niečo aj obetovať, skus sa zamyslieť aj nad sebou- porozprávaj sa s rodičmi bez hnevu, o svojich a ich predstavách a potom zájdi k mame, a kým ti varuje deti, poumývaj jej okná, poutieraj nábytok v obývačke....

    ale skor si myslim , že si inak zorganizuj svoj čas a hlavne ZAPRIAHNI MANŽELA!!!!!!!!! 

  • anonym
    03.10.2009, 14:56

    Ahoj, necitala som vsetky reakcie, len tak zbezne, ale myslim, ze baby maju pravdu. Nieje povinnostou starkych starat sa o vnucatka a uz vobec nie byt "na spagatiku". A ze sa nevedia hrat s detmi, to vidim aj u nas. Napr. ja som jedinacka a mam 2 deticky. Moja mama sa sla zblaznit od radosti, ked sa narodil starsi, chodili ho s otcom kocikovat ked mali cas (obidvaja su este zamestnani, ale ten cas si akosi vedeli najst), kupovala mu kopec darcekov - vacsinou zbytocnosti, ale to sa jej ani nedalo vycitat, lebo sa mu velmi tesila. Ked mal 3 roky, narodil sa jeho bracek a to uz bolo uuuuuplne o inom. Akoze navonok sa tesili, ale NIKDY, opakujem NIKDY ho nekocikovali, zacali mi bravat starsieho na cely den. aby som mala cas na mensieho. Ked som ich prosila, aby pokocikovali maleho, ved by pospal aj 2-3 hodinky aby som sa mohla v klude povenovat starsiemu len ja sama, stale uz mali cosi ovela dolezitejsie a vzdy to skoncilo tak, ze ukecali starsieho aby siel k nim a on samozrejme chcel. Tak to trvalo kym mal maly 2,5 roka a sam sa zakazdym rozplakal, ze preco bracek moze ist a ja nie? Ako som mu mala vysvetlit, ze ho babka s dedkom proste nechcu? Bolo zvyknuti mat doma iba jedno dieta. Citila som sa hrozne, lutovala som maleho a nasim som vysvetlila, ze si neprajem, aby mi robili taketo rozdiely medzi detmi. Aj teraz, ked chlapci povyrastli, stale uprednostnuju toho starsieho, aj ked tvrdia, ze oboch lubia rovnak. Co sa tyka darcekov su spravodlivi, ale k malemu memaju skoro ziaden vztah. Zoberu ich uz obidvoch naraz,ale len na max 2 noci, lebo viac nezvladaju. A ja od nich necakam ziadnu velku pomoc, deti idu k starkim vtedy, ked si ich oni vypytaju na vikend, ale to je tak raz za 2 mesiace. Rano ich do skoly a skolky odprevadzam sama a poobede po nich chodim takisto sama. Vsetko sa da zvladnut, drzim palce.

  • anonym
    03.10.2009, 16:14

    Ja som tiež jedináčik a bolo to u nás dosť podobné... Na 1. dieťa sa tešili, mama sa o malú od narodenia starala, ja som šla do práce, takže fakt intenzívne boli spolu. Mala k nej až materský vzťah...boli chvíle, že som mala pocit, že si v nej nahrádza druhé dieťa, ktoré už sama nemala. ja som sa často dostávala do pozície staršej sestry, čo mi aj dosť vadilo :(  . Druhé dieťa sa narodilo s väčším odstupom a hned som videla, že už nie su ním takí nadšení. Navonok sa tvárili, že sa tešia, ale nebolo to také od srdca. Materiálne rozdiely nerobia, ale druhého už NIKDY nekočíkovali, nebrali si ho tak často. No teraz už povyrástol a sám sa začal k nim ťahať. A pomaly si starkích omotal okolo svojho malého pršteka. Chcelo to len čas... Ako si aj ty písala, boli zvyknutí na jedno dieťa a lúbiť dve naraz a rovnako bolo pre nich asi dosť ťažké... No stále maju k staršiemu súrodencovi bližší vzťah.

    Pri prvom dieťati mi naši pomáhali vela, aj preto, že som bola neskúsená a pomoc som potrebovala. Aj preto, že som šla po roku do práce. No pomáhali mi len nutný čas, nemožem predsa žiadať od starkej, čo baví vnuča pol dna, aby ju vzala ešte aj na noc, na víkend, lebo ja potrebujem zrelaxovť. Moj život vyzeral asi tak, že som ráno vstala, nachystala rodinku, dcerku zaviezla k stakím, potom bežala do práce, z práce rovno pre dcerku a do večera okolo nej a domácnosti. Ešte aj v noci zle spávala... skutočne vyčerpávajuce obdobie, fyzicky j psychicky. Vydýchla sm si až ked bola v školke a tam už mohla byť aj dlhšie, mohla som si konečne zájsť na kávu, alebo ku kaderníčke, nie sa vždy len ponáhlať domov.

    Pri druhom dieťati mi už rodičia nepomáhali s dieťaťom, ani s domácnosťou. Nepotrebovala som to a vlastne ani nechcela. Naši su už starší, som dospelá, mam rodinu, musím to zvládnuť sama ... je čas pomáhať skor im, ako oni mne...

  • anonym
    03.10.2009, 20:07

    neviem možno je to terajšou dobou ale mne sa viac páčilo keď sa starí rodičia chovali ako starí rodičia a nedávali nikomu najavo ako sú im tie vnúčata na príťaž...ja som mala super starého otca možno to bolo tým že sme bývali pri ňom lebo naši sa rozviedli ale nemenila by som za nič na svete a keď zomrel tak som plakala ako by som stratila skutočného otca a doteraz si na neho spomínam a môžem povedať že to šťastie majú aj moje deti že majú super starkú a samozrejme aj babku s dedkom i keď tam im ten čas nedovoľuje byť s nimi toľko...naša starká pokočíkuje postráži aby som si ja mohla porobiť svoje veci jasné zvládla by som to aj sama po večeroch ale predsa len je to super šťastie mať ju  a hlavne som za názor že starí rodičia sú nato aby dieťa zobrali trebars aj na víkend pomojkali a sem tam rozmáznavali v rámci normy a nie tvárili sa že taká je doba a oni chcú cestovať a tváriť sa akí sú ešte mladí na vnúčata

  • anonym
    04.10.2009, 15:38

    Je pravda, ze stari rodicia chcu aj cas pre seba, ale ani moji nejavia zaujem o vnucata. Ked sa narodila prva dcera, tak bola mama u nas kazdu chvilku, stale jej nieco kupovala, stale ma "poucovala" - co mi liezlo az na nervy, lebo "ja som ta neskusena a ona vychovala 2 deti". No aspon prisla. Ale ako dcera rastla, tak prestali k nam chodit tak casto, ja som tiez nastupila do roboty a kedze je medzi nami 250km tak sa teraz vidame asi 3X rocne. Nie je kedy. Ked sa narodila druha dcera, tak mi len zatelefonovala. Deti sme k nim davali aspon na tyzden cez prazdniny, nech si ich stari rodicia uziju - po dohovore, kedy oni maju cas, takze som ja musela prisposobit cely nas letny program im, hoci su obaja dochodcovia. Ale uz ani moje deti k nim nechcu ist. Ono, stari rodicia uz nie su taki, akych sme zazili my - ci aspon ja, kedy sa moja starka so mnou rozpravala, piekla, varila, sila, starky s nami chodil do lesa a vtipkoval, kupali sme sa na dvore v starej vani namiesto na kupalisku a opalovali na koberci na zahrade, vytrhavali burinu v zahradke aj s mrkvou, co tam mala ostat - a vsetko bolo v pohode a mozne, mali furu trpezlivosti, a aj ked sme ich nahnevali, tak to bolo take - pohodove. Ja na svoje detstvo spominam hlavne v spolocnosti starkych, ktori, aj ked chodili do roboty, neboli taky ulietani a neskutocne vela mi dali. Az mi je luto, ze moje deti nemaju takych starych rodicov. Ja viem, ze dnesni stari rodicia si chcu oddychnut, lebo su takisto vytazeni, ako my, ale kde sa podela vsetka ta trpezlivost a ten pokoj, ktory som ja vzdy citila? Moja mama je nervozna, ked sa jej deti dotknu skrinky, lebo tam ostanu prsty, hracky si musia hned odlozit - aj ked len na chvilku odbehli, takze aj ked sa rozohrali, tak vsetko musia podkladat, nic si nesmu od nej vziat k sebe domov - lebo tie hracky maju u babky - ani knizky!, vobec sa im nevenuje, ked su u nej - nechava starsiu strazit mladsiu... Tak naco ich mam teda k nim posielat? len preto, aby sa s nimi ukazala v meste na prechadzke pred znamymi, ze ma vnucata a inac su jej fakt len na tarchu? Ja pevne verim, ze NIKDY nebudem takou starou mamou, ako je teraz moje mama mojim detom.

  • anonym
    04.10.2009, 20:28

    No, ja suhlasim, ze nie je povinnostou starych rodicov starat sa o vnucata, lenze autorka pise o tom, ze oni pomoc SLUBIA a nechaju ju v stichu. Pravdu povediac, to by ma vytocilo aj od cudzieho, nieto este od starych rodicov. Ak sa nemozu/nechcu starat, je ich plne pravo povedat nie. Ale tahat niekoho za nos a slubovat cosi, co vobec nemienim dodrzat su sposoby hulvatov a nie starych rodicov.

  • anonym
    29.02.2016, 20:01

    mládež,
    prečo sa sťažujete? nie je chyba aj vo Vás? nad tým ste sa nezamysleli? Vy tiež nie ste ideálnymi deťmi svojich rodičov čo poviete? Prečo ich odsudzujete že chcú mať čas pre seba, veď celý život Vám obetovali a vychovávali Vás, trávili čas s Vami a teraz je rad na Vás, je to kolobeh. Mnohí z Vás sú veľmi upätí na svoje deti. 
    Mám deti, ktorým som hovorila že nič mi nie sú dlžní za nič čo som im dala, iba to, že očakávam že oni to isté odovzdajú svojim deťom teda aj čas, hry, učenie, ... Neodsudzujte rodičov aby ste neboli Vy súdení    

  • anonym
    23.04.2020, 00:43

    ⁣S pomocou lorda Zakuzu som bol schopný získať späť môjho bývalého milenca. WhatsApp ho teraz na +1 740-573-9483, aby ste sa dostali späť.

  • anonym
    17.04.2021, 01:31

    uplne ta chapem. mam tieto otazky aj ja, resp. mojim problemom nie je zeby nepomahali, ale ze ked pridu, tak moj manzel ocakava, ze sa postaram ako o nastevu.
    Prisposobila som sa, ale v hlave mi ide, ze co by som stihla urobit. Sme spolu casto, hlavne so svokrovcami. Som im vzdy veeeelmi vdacna a neberem to ako samozrejmost.
    Svokrovci sa aj pohraju, rodicia skor nie, lebo byvaju v dome. Dokonca nam moj otec povedal, ze ci pri dietati musime byt dvaja. A teda tiez mi pride divne, ze sa citim previnilo ak je niekto s malou, ci by som si nemohla povysavat.
    V podstate sa doma sama ocitnem len vynimocne. Uz som aj manzelovi povedala, ze musi byt on s nou, ze chcem upratovat. Niekedy to funguje, niekedy nie. Tiez sa s nou neviem moc hrat, lebo mam v hlave povinosti - snazim sa ju priucat, no nie vzdy mam trpezlivost.

+ -
Príspevkov: 30