Moja 13-ročná dcéra musela sedieť doma na zadku, až kým sa nezačala kamarátiť s dievčatami, ktoré majú iné hodnoty, než mali jej "akože kamarátky", kvôli ktorým musela fajčiť, aby zapadla do partie....
Môže za to neplánované pranie vetrovky, keď som jej náhodou našla cigarety....a to pár mesiacov po tom, čo som jej vysvetlila, že jej dovolím s nimi chodiť von len dovtedy, kým sa niečo nedozviem, že vyviedla... Pretože z tých dievčat "nic dobrého nekoukalo", ale ona ma presviedčala, že má svoj rozum predsa.... a tak... Dobre, dôvera je krehká vec!
Rozbila sa vo chvíli, keď som držala tie prekliate cigarety v ruke. Skonštatovala som len toľko: "Toto si chcela ty! Ja som ti šancu dala! Vidím, že si veci nedomyslela, tak teraz budeš mať veeeeľmi veľa času rozmýšľať. Budeš sedieť doma, kým si nenájdeš iné kamarátky." Mlčala.
Komentovať začala až na druhý deň, asi posilnená kamarátskym povzbudením v škole. Povedala: "Zaujímavé, že ani jedna mama z toho nerobí vedu, len ty!" Facka od vlastného dieťaťa.
Veď práve preto, že ani jedna mama z toho nerobí vedu,som ju musela zatvoriť doma, nemalo zmysel, ísť sa sťažovať ani jednej matke..keď im je to jedno... Mne nie je, vypiplala som zdravé, krásne dieťa a nemôžem sa pozerať, ako sa zničí, len aby bola "in". Aspoň kým za ňu zodpovedám, zatiaľ sa to pokúsim ovplyvniť....
Neviem s čím všetkým sa ešte budem musieť stretnúť počas jej puberty, zatiaľ to vyzerá byť na dobrej ceste, ale som v strehu. Dôvera je krehká vec!
O tom sa mi nechce rozširovať, ako mi dcéra na oplátku ubližovala, ignorovala, ako mnou očividne pohŕdala... Tieto pocity zúfalstva pochopí aj tak iba ten, kto si to odžil.... Najviac ma trápi to, že kvôli tomuto trápeniu, strachu a bezmocnosti (každý mi radil vydržať, ešte 2-3 roky a bude dobre), som si neužila prvých 6 mesiacov tehotenstva. Ale sľúbila som si, že za tie zvyšné 3 mesiace to sebe a synčekovi vynahradím...
