Spoveď jednej osudom skúšanej matky
Milé maminky ani neviem ako nazvať túto tému asi sa potrebujem niekomu vyrozprávať,všetko čo ma ťaží na duši.Za rok som zistila,že som tehotná,čakali sme jednovaječné rizikové dvojčatá,ktoré sa narodili po prevoze do BA v 27.týždni jeden mal 866g a druhý 980g.Bolo ťažké sledovať tieto maličké deti cez sklo inkubátora,veľa hadičiek....Najskôr bol na tom horšie ten menší mal problémy s obličkami,následne dostal infekciu a hrozila mu amputácia prštekov na nožkách.Medzi tým väčší synček mal krvácanie do mozgu.neskôr dostal infekciu.Menšieho som prví krát klokankovala keď mal niečo cez mesiac.Bol to nádherný pocit držať svoje dieťa na rukách a nevedela som sa dočkať,kedy si budem môcť popestovať aj druhého synčeka popestov :P ať.Žiaľ to sa už nikdy nestalo pár dní po pestovaní prvého synčeka nám zomrel.....Nikto nevie čo neprežil aké je to ťažké stratiť svoje milované dieťa.Nepomohli nám modlitby,ani omša nič.......Tá strašná bolesť sa nedá opísať i teraz keď píšem títo riadky sami klepú ruky...Na jednej strane cítim,že keby sa mal nejako trápiť,lepšie sa mu stalo,na druhej strane keby bol hocijaký bol by tu a ja by som sa o neho starala.Máme v nebíčku anjelika a doma druhého.Aj keď má za sebou operáciu očka,často chodíme po lekároch,robí nám veľkú radosť.Veľa nás toho čaká,veľa máme za sebou,ale dúfam,že bude všetko v poriadku . . .Nakoľko bývame na paneláku nemám tu žiadne kamarátky,priateľky,nemám sa komu vyrozprávať ako sa cítim sama teda s malým,manžel je v práci a my celý deň doma,niekedy by som do všetkého najradšej kopla,ale stačí mi pozrieť na malého /má15 mes./ a keď vidím jeho pokroky,jeho krásny úsmev zabudnem na všetko zlé :P :P