Kedy už OTEHOTNIEŠ? Dajte mi všetci pokoj!
Odkaz od (ex)snažilky všetkým ne-snažilkám.
Už pár mesiacov som hrdou čitateľkou vášho časopisu. Bola to prvá vec, ktorú som si zadovážila potom, ako som sa dozvedela, že naše takmer 3-ročné snažilkovanie bolo konečne úspešné. Pre niekoho sú moje 3 roky snaženia sa málo, pre niekoho strašne veľa, a ja som so svojou maximálnou netrpezlivosťou patrila do tej druhej skupiny ľudí.
I napriek tomu, že som vedela o tom, že hneď na prvýkrát nemusíme počať, bola som presvedčená, že nám sa to takto podarí a opäť bude všetko tak, ako si naplánujem. Opak bol však pravdou.
Žena doma: Pár riadkov k Adele
V snahe o bábätko sme vyskúšali všetko možné i nemožné
Môj odkaz všetkým ne-snažilkám však nie je o našej ceste k vytúženému cieľu. Myslím si, že každá dlhoročná snažilka si vie predstaviť, že sme vyskúšali naozaj, ale naozaj všetko možné i nemožné, a aj tak sme otehotneli vďaka tomu, čo sme od začiatku úplne vylúčili – umelému oplodneniu.
Ten odkaz s tým však, samozrejme, úzko súvisí a celý ten čas som mala takú veľkú chuť vykričať ho celému svetu!!! Pravdaže, nenabrala som odvahu povedať ho ani len jedinej osobe...
Ide o TÚ otázku a TIE reči hneď po nej... Vo väčšine prípadov nemusí byť stále rovnako formulovaná, no význam ostáva úplne jasný: „Kedy otehotnieš?“
Kedy otehotnieš? Dajte mi všetci pokoj
Pochopiteľne, otázku kladú zväčša ženy. Milé dámy, rovnako ako vy, tak i ja si myslím, že ide o bežnú otázku, ktorá je svojím spôsobom pochopiteľná, nakoľko dieťa je prirodzenou súčasťou života ľudí. Tak, ako sa pýtame svojich priateľov a známych na svadbu, nové bývanie, tak sa pýtame i na dieťa. Avšak je potrebné, priam nutné, uvedomiť si istú mieru slušnosti a hlavne zdržanlivosti pri jej kladení.
Skutočný príbeh: Mamou vďaka MEDICÍNE
Obzvlášť, ak otázku chceme položiť páru, ktorý má už nejaký ten vek, zázemie i nejaké tie spoločné roky strávené vo vzťahu, prípadne v manželstve. Aby som sa vyhla krivde, tak musím rozdeliť tieto pýtajúce sa ženy do dvoch skupín.
Prvá skupina žien ju položí tak raz, maximálne dvakrát jednej žene (resp. páru), akceptuje odpoveď a zdvorilo prejde na inú tému. Či si v tom momente uvedomí, že je táto téma tou bolestivou alebo len jednoducho akceptuje súkromie, neviem, ale opýtanú snažilku vtedy zaujíma iba jedno – téma sa nerozoberá a koniec.
Do druhej skupiny žien patria ženy, ktoré by si mali tento môj príspevok vytlačiť, nalepiť na zrkadlo, zakaždým ho čítať a šíriť mu patričnú osvetu. Naozaj neviem, aký pocit potom majú... Či sa cítia ako šíriteľky overene dobrých rád do života, alebo sa chcú len vyvyšovať, chváliť, alebo majú naozaj za cieľ snažilke ublížiť, či si, jednoducho, neuvedomujú, že toto naozaj nie je vhodné rozoberať.
Kedy budem mať dieťa je moja vec
Len málokedy má snažilka potrebu hovoriť o svojom súkromí (priam intimite) iným, nechce na svoju nenaplnenú túžbu stále myslieť, trápiť sa tým. Práve naopak – aspoň v spoločnosti chce prísť na iné myšlienky.
Je preto pochopiteľné, že jej odpoveď bude podobná odpovedi: „Keď to príde, tak to príde“, prípadne „Uvidíme, nebránime sa tomu“ a pod. Žiaľ, druhá skupina žien nie je z hľadiska mojej skúsenosti natoľko taktná a počutá odpoveď ju akoby naštartuje a začne...
A teraz by sa mohli ozvať všetky snažilky a spísať všetky TIE reči, reči „zaručene pravdivé, overené a nespochybniteľné“. Spomeniem aspoň zopár z nich: „...to ja v tvojom veku som už mala 2 deti, na čo tak dlho čakáš...“, „...no len, aby už nebolo neskoro...“, „...a čo keď neotehotnieš potom už vôbec...“, „...kariéra, kariéra, peniaze, peniaze – aby si potom neplakala...“ a iné.
Po takejto reakcii sa zväčša snažilka zdvorilo usmeje, umlčí alebo opäť vyhýbavo odpovie s nádejou, že vydrží neplakať až do odchodu tejto „milej spytovateľky“. No pre ňu sa debata zďaleka nekončí a pokračuje, a tentoraz začne snažilke dávať „zaručené“ rady, ako otehotnieť. Napr. „keď nevieš, ako sa to robí, ukážem ti?“, „...určite to príde vtedy, keď na to nebudeš myslieť...“ a tak ďalej.
Nechajte si svoje rady, ako otehotnieť, pre seba. Ďakujem.
Dámy, ruku na srdce, naozaj si myslíte, že toto snažilkám pomôže? Vrcholom, no žiaľ, takmer samozrejmosťou, je fakt, že téma počatia dieťaťa sa stane pre pýtajúcu sa dámu tou obľúbenou a pri každej príležitosti obšťastní snažilku otázkami typu: „Tak čo, už?“ a verte či nie, toto naozaj nie je príjemné.
Prakticky už medzi snažilky nepatrím, no keď si na to čo i len spomeniem, pichne ma pri srdci... Spomeniem si na tie nádeje a sklamania, na zúfalstvo v očiach môjho manžela, na všetky tie noci, ktoré som v tichosti a osamote preplakala, na ten neuveriteľný strach, beznádej a zúfalstvo. A nie, ja nepatrím k tým vyvoleným, ktoré odvrátením myšlienok od dieťaťa otehotneli. Touto cestou chcem vyzvať dámy (z pracovne nazvanej skupiny číslo 2), aby sa zamysleli, ako možno nevedomky ubližujú snažilkám. Nech sú trpezlivé, taktné a nech rešpektujú súkromie zatiaľ bezdetného páru.
Priznám sa, že i ja som patrila k ľuďom, čo si mysleli, že žena, ktorá otehotnie po 30-tke dieťa skôr nechcela, riešila prv kariéru, finančné zabezpečenie a antikoncepciu. Teraz už viem, že takto to v mnohých prípadoch nie je a že je v našom okolí mnoho párov s problémom neplodnosti. Možno aj toto uvedomenie si bolo dôvodom môjho takmer trojročného čakania...
Vaša čitateľka Majka
Anketa MAMA a ja
Na základe Majkinho príspevku sme oslovili zopár našich čitateliek, snažiliek, aby tiež pridali svoje skúsenosti:
Eva, 29: „Majka mi hovorí z duše. U nás je takouto „dopytovateľkou“ a šíriteľkou dobrých rád moja svokra. Doviedla ich tak ďaleko, že mi do bytu „nasáčkovala“ šarlatána, ktorý mal moju neplodnosť vyliečiť. Poslala som ho kade ľahšie a so svokrou som sa mesiac nebavila.“
Lucia, 34: „Prečo by otázka môjho ne-potomstva nemohla byť super témou na diskusiu v autobuse, uprostred trhoviska či v obchode? To si zrejme povedala jedna moja známa, ktorá to so mnou pravidelne riešila kedykoľvek sme sa stretli. Až moje absolútne strohé odpovede jej (po niekoľkých razoch) zrejme našepkali, že fakt nechcem počuť o tom, že aj Halle Berry mala dieťa po 40-ke, navyše s cukrovkou (!), takže mám ešte kopu času. To ma fakt nepovzbudzuje a prekáža mi to. Je to predsa výsostne moja a manželova záležitosť...“
Pavlína, 35: „O dieťa sa snažíme už takmer 9 rokov, čiže som už absolvovala množstvo vyšetrení, terapií, zákrokov a podobne. Pred gynekológmi nemám absolútne žiaden ostych. Čo ma však dokáže zraziť na kolená sú otázky. Veľa ľudí vie, že chodíme do centra asistovanej reprodukcie, takže sa ma pravidelne pýtajú, či „to vyšlo“ alebo, ešte horšie, či „to KONEČNE vyšlo“. Po mojej odpovedi nastane trápne ticho, len ja cítim obrovskú bolesť pri srdci. Toto sú chvíle, ktoré nenávidím. S Majkiným vyznaním sa plne stotožňujem.“
