Skutočný príbeh: Život sa musí žiť, nie plánovať

Skutočný príbeh: Život sa musí žiť, nie plánovať
20.11.2016 v kategórii Mama, autor Gabina Weissová, foto: istockphoto.com

Majka bola práve vo veku, kedy ani veľmi na dieťatko nemyslela. Keď otehotnela, mala tesne pred osemnástkou. Plány na školu a ďalšie príležitosti, ktoré dostávajú väčšinou mladí a ľudia bez záväzkov, sa náhle rozplynuli. Ale Majka sa už vtedy riadila heslom, že život sa nemá plánovať, ale žiť.

Najťažšia pre ňu bola predstava, ako oznámi túto novinu svojim rodičom a ostatnej rodine. Nevedela, ako prijmú fakt, že sa bude musieť onedlho starať o malého človiečika a prechádzať po meste s kočiarikom. A namiesto knihám sa venovať bábätku...

O prerušení tehotenstva neuvažovala ani na kratučkú sekundu

Tehotenstvo prebehlo celkom v pohode, bez komplikácií a bez najmenších problémov. Majka spolu so svojimi blízkymi chystala všetko potrebné, aby malo dieťatko doma pohodlie a aby ho privítali tak, ako sa patrí. Ako každá mamička, ktorá prežíva svoje prvé tehotenstvo, ani Majka nenechala nič na náhodu a do pôrodnice odchádzala pokojná a vyrovnaná. Pôrod prebehol bez problémov, ale ako vravela samotná Majka, predstavovala si, že to bude o 100 % ľahšie. No vydržala.

V polovici decembra sa narodil malý a zdravý Tomáško. Vážil síce 2 300 gramov a meral 50 cm, ale všetko bolo v najlepšom poriadku. Majka sa ako-tak spamätávala z pôrodu, keď odrazu, na tretí deň po narodení, začal Tomáško odmietať mliečko. Majke sa zdalo, že akosi inak dýcha a tušila, že nie je všetko tak, ako doteraz. Upozornila na to aj lekárov, ale tí iba skonštatovali, že je to normálne a báť sa nemusí. Poslali ju dokonca viackrát späť na izbu.

Tomáško však začal modrieť – a ešte v ten deň zomrel

Neviem si predstaviť, akú strašnú bolesť musí prežívať matka, ktorá deväť mesiacov nosí v sebe niečo také úžasné, ako je dieťa, no po kratučkej chvíli šťastia po jeho narodení jej ho smrť zoberie. Samozrejme, že podávanie liekov bolo asi nevyhnutné a Majka si na okamihy krátko po tragédii pamätá iba ako vo sne. Veľmi trpela, veľmi veľa plakala a takmer sa zbláznila. Dôvod, prečo jej synček zomrel, sa nikdy nedozvedela a je zmierená s tým, že sa ho už ani nedozvie. Siedmy deň po narodení Tomáška čakal na Majku a jej blízkych pohreb malého človiečika.

Tu Majku na chvíľku preruším a kladiem otázku, ako sa vôbec dá prežiť niečo také, kto jej vtedy najviac pomohol? Odpoveď je jednoduchá: Je to veľmi, veľmi ťažké a pomohla, samozrejme, rodina. Po roku, ktorý prežívala v slzavom údolí, bola nútená premýšľať o tom, či chce takto prežívať aj naďalej, alebo sa pozbiera a pokúsi sa o normálny život.

Preplakané dni a noci medzi štyrmi stenami zamenila za „obyčajný“ život pracujúcej ženy, snažila sa myslieť na iné, každodenné povinnosti a hlavne prácou sa snažila prehlušiť bolesť. Pri zmienke o Tomáškovi sa však vždy rozplakala, boli to ešte stále priveľmi bolestné spomienky. Rozprávaniu o ňom sa Majka radšej vyhýbala...

Keď sa spýtam, komu vyčítala, komu dávala za príčinu, že sa stalo také nešťastie, odpovedá, že asi najviac sebe. Ale preto, že málo nástojila na tom, aby sa Tomáškovi venovali, keď tušila, že je s ním zle. Že sa neohradila voči poznámke, že je všetko, ako má byť. Že nevidela dôvod neveriť lekárom. Že...

Spomenieme aj manžela, Tomáškovho otecka. Musím sa spýtať, ako také veci prežívajú chlapi, lebo oni sa takisto musia pobiť so silnou emóciou, akou je smútok. U chlapa sa ale čaká, že bude silný... Majka vraví: „Prežíval to veľmi zle, možno ešte ťažšie vo chvíľach, keď ho nikto nevidel. On však akosi musel byť ten silnejší, lebo ja som bola z nás dvoch určite tá slabšia.“ O druhé dieťatko sa pokúšali takmer okamžite. Nedarilo sa však presne podľa predstáv a lekári Majke povedali, že je to spôsobené stresom, pretože po druhom bábätku priveľmi túži, priveľmi ho chce. A dá sa jej to vôbec vyčítať? Myslím, že prázdne miesto v srdiečku po stratenom dieťatku najlepšie vyplní iba ďalšie dieťatko.

Druhé tehotenstvo prišlo v období, kedy sa Majka prestala sústrediť na minulosť

Aj keď, zabudnúť sa nedalo... Bolo to v období,  kedy si opäť našla čas na priateľky, na seba a na to, čo ju aj predtým dokázalo potešiť. Jednoducho vtedy, keď už to najmenej čakala. Tehotenstvo prebehlo opäť v poriadku, hoci malý rozdiel oproti prvému tu bol. Tým rozdielom bol obrovský strach. Strach o bábätko a o to, či to všetko dobre dopadne. S každou maličkosťou utekala Majka radšej za lekárom, aby sa uistila, že ide všetko podľa plánu. Prežívala mesiace plné strachu a otázok.

Lekár sa však o ňu staral úžasne a rovnako úžasne sa tentoraz správali aj v pôrodnici. Majka ihneď pocítila rozdiel v prístupe zo strany lekárov a sestričiek. Možno to bolo tým, že vedeli, čo sa jej kedysi prihodilo, v každom prípade mala Majka tentoraz väčšiu istotu a dôveru v personál nemocnice.

Narodilo sa jej krásne a zdravé dieťatko, ktoré si odniesla z pôrodnice domov, k manželovi a starým rodičom. Dcérka Katarínka im rástla pred očami zo dňa na deň, no Majka sa zo začiatku bála byť šťastná. Postupne sa však strach vytrácal a ona sa mohla aj s manželom tešiť z krásneho dievčatka.

Prirodzene, nasleduje moja otázka, či ešte plánujú aj ďalšie dieťatko. Ale Majka sa zamyslí a odpovedá: „Obidva pôrody som mala veľmi ťažké, maličká dosť vážila a na tú bolesť si ešte stále pamätám. Možno časom, keď sa mi podarí zabudnúť, veď, samozrejme, pôrod sa prežiť dá... Akosi som však veľmi ustráchaná, o maličkú sa bojím, stále ju sledujem a nepustím ju z očí... Áno, som teraz asi priveľmi úzkostlivá. Tehotenstvo trvá deväť mesiacov a ja by som sa zase len bála, či bude všetko v poriadku. Zatiaľ asi zostaneme pri jednom.“

Čo sa dá poradiť mamám, ktorým sa čosi podobné práve prihodilo?

Ako sa dostať z najhoršieho a neprísť pritom o zdravý rozum, ako sa s takým voľačím vyrovnať?

„Najdôležitejšie je, čo najskôr o tom začať hovoriť s blízkymi. Hovoriť, koľko sa dá a nedusiť ten obrovský smútok v sebe. Nevadí, že sa to aj tak vždy skončí plačom... Aj rodina a blízki môžu prispieť tým, že pomôžu žene prísť na iné myšlienky, sú v jej blízkosti, aby neostávala sama, aby nemyslela na prázdnu postieľku, nepozerala vonku so slzami v očiach na detské kočiariky...To obdobie a ten zážitok sa nedá len tak preskočiť. Len čas môže všetky rany pofúkať, a netvrdím, že ich aj zahojí. Chce to veľmi, veľmi dlhý čas...“

Lúčim sa s Majkou a stále nechápem, ako je možné nájsť v sebe toľko sily na to, aby ste prežili vlastné dieťatko. Majke, jej rodine a ženám s podobným osudom veľmi držím palce.

Prečítajte si aj ďalšie skutočné príbehy:
Skutočný príbeh: Lekári vraveli, že deti mať nebudem. V hre je endometrióza.

Skutočný príbeh snažilky: Môže za to „mrcha“ cysta?
Skutočný príbeh: 5 mesiacov utajovaný zázrak