Mám jednoduchý život a ÁNO, stačí mi to

Marika Koscelníková | 3. Jun 2019
Mám jednoduchý život a ÁNO, stačí mi to

Sú dni, keď ani neviem, ako sa začali. Rána sú vždy rovnaké, povinnosti a zhon, ktoré pozná každá mama dvoch malých detí. Niekedy sa pristihnem pri myšlienke, je to dosť? Malo by mi stačiť, to, čo mám?

Keď sa moje malé dievčatko zobudí o 4.00 ráno, lebo počuje, ako ide ocko do práce, mám chuť nadávať, strčiť si hlavu pod vankúš a plakať.

Sú dni, keď sa chcem schovať pod perinu a plakať

Namiesto toho si ju pritúlim a spievam uspávanku, pri ktorej si zdriemne (verím, že aspoň do 7.00). Z polospánku nás vyruší syn. Vbehne do spálne so širokým úsmevom a kričí: Dobré rááááno. Je 6.15. Snažím sa otvoriť oči a utíšiť Veroniku, aby jej krik nezobudil susedov.

Jakubka namiesto hnevu objímem, lebo to odzbrojí aj mňa. Jeho spánkom spotené vlasy a energia, s ktorou ma chcel privítať do nového dňa. On to nevie. Nevie, koľkokrát sa Veronika zobudila v noci na dojčenie, koľkokrát sa mrvila a mrnčala, nevie, že od 4.00 ráno ju držím na rukách. On len chcel pozdraviť svoju mamu a sestričku.

Matka dvoch malých detí zvláda uragán v domácnosti. MUSÍ

Jakubko netuší, koľko síl ma stojí nezdupkať a zúfalo mu nevytrieskať na zadok, keď nechce jesť raňajky z červenej, ale z modrej misky. Keď jahody v kaši nechce mať pokrájané, ale celé. Že cikať nebude do nočníka, ale tiež chce, ako Veronika, skúsiť do plienky.

S Veronikou na prsníku (našťastie si ešte nemôže vyberať) sa na neho dívam, ako neopatrne nalieva mlieko do pohárika. Je na zemi. Mlieko, aj Jakub. Nekričí, ja áno.

Ráno je u nás vždy uragán. Emócií, únavy, kriku, a snaha zachovať sa ako dospelá mi robí problémy. Najradšej by som sa schovala pod perinu a vyšla z pod nej zajtra. Alebo pozajtra.

Jakubko zoberie loptičku a Veronike s ňou máva pred očami. Smejú sa obaja. Ja sa na nich dívam a nečakane ma zaleje pocit spokojnosti. Taký náhly až ma samú prekvapil. Ten pocit prichádza párkrát do dňa. Je to moment, záblesk, chvíľa. Na nej staviam svoje ťažké dni. Nikdy ma nesklame a vždy sa objaví, keď zúfalo hľadám únik.  

Rozmýšľam, či mi toto stačí. Či tento pocit, veľmi malý, ale silný pocit spokojnosti mi stačí. Či mi má stačiť, že moje deti sú zdravé, milujú ma, usmievajú sa a dokážu ma objať tak, ako nikto na svete.

Stačí mi to?

Áno. Uvedomujem si, že cez všetky tie kopy bielizne, varenia, prebdených nocí, sĺz, kriku a všetkého, čo so sebou materstvo prináša, stačí. Stačí mi to, ženy.

Možno je pre nás ťažké to prijať a v ťažkých chvíľach premýšľame, ako by to bolo, keby sme tie deti nemali. Prečo necestujeme, nemáme dobrodružný život, nerobíme TOP kariéru, nie sme super truper úspešné a krásne matky, s manželom sa sotva bavíme o deťoch nie ešte o nás...

Stačí mi to. Môj jednoduchý život

Ale tento jednoduchý život má pevný základ. Láska k mojej rodine. Najnáročnejšia a zároveň najúžasnejšia láska k mojim deťom.

Ps. Jakubko s Veronikou zaspali na obed v mojej posteli. Ja s nimi. Zobudila som sa na to, ako mi Jakubko po troch hodinách spánku šepká: "Mami, pocikal som ti perinu".  Veronika otvára oči a usmieva sa. Je dobre. Ešte chvíľku si poležíme v posteli. Len tak. Spolu.

Zdroj: mother.ly

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: