Ženy, čo vlastne chcete?!

Redakcia | 17. február 2017

Nebudem klamať: plakal som. Plakal som veľa, srdcervúco, dlho...

Erik a Silvia tvorili dokonalý pár. Spoločne prežili odlúčenie počas jeho vojenčiny, spoločne pracovali, bývali a tvorili si prvú domácnosť. Ako vraví Erik, "boli šťastní ako sa len dalo byť... " V roku 2002 sa vzali a narodila sa im prvá dcérka – Saška. Silvia si užívala materskú, popri nej si našla čas aj na prácu prekladateľky. Rodinke sa jednoducho darilo. Plánovali splniť si ešte jeden sen – opraviť si zdedený domček a čím skôr sa doň nasťahovať.

Dokonalé šťastie, žiaľ, netrvalo navždy a v rodine sa situácia pomaly, nenápadne menila, až kým neprišiel nezvratný zlom...

Rodinná idyla sa začala pomaly vytrácať

Po čase sa nám narodila druhá dcérka, Miška – teraz má 2,5 roka. Druhú, nadväzujúcu materskú však Silvia niesla ťažšie. Cítila sa izolovaná, hoci pracovala pomimo aj naďalej. Miška si vyžadovala (a stále vyžaduje) viac pozornosti a starostlivosti (jej i mojej) a ja som začal mať pocit, že ju deti a vôbec tento náš život obmedzujú.

Ale to bolo iba chvíľami a také myšlienky som zaháňal. Okrem toho, nachvíľu ju to akoby prešlo. Na druhej strane nikdy nebola nejako zvlášť komunikatívna, čo mi často chýbalo – a ak hovorila, napríklad o práci, tak iba fragmenty, ktoré som vytrhnuté z kontextu nemohol pochopiť, alebo mi hovorila už len výsledky, či rovno oznamovala alebo neoznamovala fakty.

Keď som prišiel o prácu a musel odísť za inou, na západné Slovensko, Silvia si našla miesto na zastupovanie v gymnáziu. I vtedy sme to akosi zvládali, hoci rekonštrukcia si vynútila naše presťahovanie sa k svokrovcom a vrazenie peňazí do domu.

Ešte koncom jari bolo všetko ako-tak v poriadku, hoci som videl, že je akási nepokojná, nevrlá, ochladnutá. Pripisoval som to odlúčeniu, starostiam s domom – práce finišovali, peňazí bolo treba stále veľa.

Navyše....akoby sme si prestávali rozumieť – na diaľku to ešte šlo, no cez víkendy! Jej práca ju nebavila, nenapĺňala, vyčerpávala. Nebolo to nič pre ňu, hlavne preto, že nezarobila toľko peňazí ako prekladmi či tlmočením pre cudzincov.

Ja som zasa odlúčenie od nej i od detí niesol ťažko a myslím, že napriek všetkému aj ona a deti. Preto, keď sa mi naskytla práca doma, vrátil som sa.

Prečítajte si: Krehké vzťahy na diaľku

Manželka začala tráviť čas s cudzím mužom

V lete však Silvia začala pracovať pre jedného cudzinca, ktorý býval v blízkej dedine. Samé tlmočenie, cesty s ním po Slovensku, zháňanie partnerov, pozemkov, hál, preklady, ale aj kurzy slovenčiny (ktoré k ničomu neviedli, lebo sa nič nenaučil a ktorých jediným výsledkom bolo, že s ním trávila viac času ako s nami).

Skoro celé prázdniny bola preč, aj cez víkendy, zatiaľ čo ja som bol striedavo s deťmi a na stavbe. Ale na druhej strane som bol aj trochu rád, lebo bola „vo svojom živle“. Hoci som ju nevidel aj celé dni.

Po prázdninách, keď sa pán odsťahoval mi odľahlo, lebo som si myslel, že si tam určite nájde inú asistentku. Bohužiaľ, mýlil som sa. Strašne som sa mýlil. Keď ich spolupráca neprestala ani potom, začal som mať vážne pochybnosti a podozrenie.

Niečo som tušil, trápil sa viac ako dva mesiace, nejedol, spal iba štyri-päť hodín, sužoval sa ako ešte nikdy v živote. Ešte aj svokra si to všimla – len Silvii to bolo jedno: stále hovorila, že preháňam, že hlúpo žiarlim, že jej závidím, čo sám nedokážem, že jej nedožičím prácu, ktorá ju baví.

V novembri a decembri sme sa pomaly ani nevideli, nerozprávali, chodili okolo seba ako cudzí a ja som bol presvedčený, že niečo nie je v poriadku. Všetko mi vyvracala, popierala, zatĺkala. Koľkokrát som ostal s chorými deťmi, najmä s menšou, kým ona, oficiálne na „OČR“, chodievala kade-tade...

Manželkine priznanie som vnímal ako ranu pod pás

Keď mi pred Vianocami, keď sme sa mali nasťahovať do nášho domčeka, povedala, že ma už neľúbi, že chce odísť i s deťmi (k nemu, cudzincovi s pochybnou minulosťou, súčasnosťou aj budúcnosťou, o ktorej vedela a vedel som o nej i ja), začať tam nový, iný, lepší život, akoby mi niekto bodol nôž priamo do srdca.

Doslova. V tej chvíli sa mi zrútil celý môj svet, všetko. Všetko, čo som z hĺbky duše a srdca miloval, žena, deti, rodina, pre ktoré som žil, pracoval a drel, ktorým som obetoval všetok svoj čas, námahu, záujmy, koníčky – všetko sa stratilo.

Nebudem klamať: plakal som. Plakal som veľa, srdcervúco, dlho. Nie som človek, ktorý by ju v tom momente zabil, alebo aspoň stĺkol do krvi. Som človek, ktorý chcel mať iba lásku, rodinu a nič viac nepotreboval k životu – toto mi stačilo, z tohto som čerpal svoju silu žiť v tomto svete.

Prežil som najhoršie sviatky v živote – a viem, že už každé moje sviatky budú také. Prehováral som ju, prosil, hrozil, ba aj vydieral (deťmi, našou minulosťou, víziami budúcnosti, všetkým možným), dovolával sa morálky, bývalého šťastia, rozumu, Boha, cti, ba i svojich vlastných životných skúseností (som z rozvedenej rodiny)... nič nepomohlo. To už nebola Silvia, ktorú som si bral pred Bohom a ľuďmi za svoju ženu – do konca života. Je to niekto iný.

Prečítajte si: Nevera v ženských šatách

Počul som od nej len vety, ktoré si budem pamätať do konca svojho života: „Nepovedala som ti to preto, aby si o mňa bojoval. Chcela som sa dohodnúť. Keby som chcela odpustenie, prosím ťa oň.“ Tie vety sa do mňa zaryli hlboko a už zo mňa nikdy nevyjdú.

Zostala, ale...

Napokon však predsa len ostala. Dúfal som, že som jej to vyhovoril, že rozmýšľa, že aspoň váha, že vie, že urobila chybu. Mýlil som sa: za chybu považovala nie neveru, ale to, že neodišla hneď v januári i s deťmi.

A jedno vyšlo najavo celkom jasne – už ku mne necítila žiadnu lásku, ani trochu, žiadnu úctu, nič. Už len „nemôže, nevládze to prekonať, to sa nedá, nechce, nedokáže sa na mňa pozrieť bez pocitu viny, mojej bolesti, utrpenia, svojho zlyhania, už jej nikdy nebudem veriť“ a stále dookola to isté...

Nič v našom živote tým, že ostala, nebolo lepšie – skôr naopak. Medzi nami skončila akákoľvek intimita. Nie, žeby som nechcel, hoci aj po tom všetkom. Stále som jej dával druhú šancu. Ale ona už nechcela. My dvaja, náš vzťah, sme skončili, už nie sme „my“, je len ona a ja – a deti.

Prečítajte si:
Očami psychologičky: Aké sú základné odlišnosti medzi ženskou a mužskou neverou?

Prestali sme sa rozprávať, aj o tých najbežnejších veciach, lebo by to znova skončilo zapáraním či hádkou. Dôvera a všetko dobré, krásne medzi nami zmizlo. Ani sa nesnažila nič obnoviť, znovu vybudovať – zomrelo to v nej, dávno. A možno to zomiera aj vo mne alebo tiež zomrelo. Pochopil som, že ostala len kvôli tomu, že nemala inú možnosť, reálnu možnosť. I to sa medzičasom zmenilo...

Silvia naďalej pracovala ako doteraz – preklady, tlmočenia – aj cez víkendy, maily, telefonáty, pracovné cesty. Nemal som síl na nič sa pýtať. Uzavreli sme dohodu – budeme k sebe slušní a deti nič nepocítia. Nič z toho nedodržala.

Nikdy sa nesnažila vrátiť nás aspoň približne do minulých koľají. Vedel som, že si s ním stále telefonuje, mailuje, stretávajú sa, že u neho trávi svoje „pracovné víkendy“ alebo ich veľkú časť. Vedel som, že konzultuje s právničkami svoje možnosti. Tušil som, že niečo pripravuje, niečo zlé, že to jej ticho je zlovestné.

Zopár mesiacov sme žili v zdanlivom prímerí a tichu – deti boli s nami, s rodičmi, a my, rodičia, v pekle. Vlastne, v tom pekle som (bol) iba ja – ona sa zatiaľ pripravovala. Z celého minulého života a šťastia mi ostalo iba ticho, svet bez skutočnej lásky, bez viery v lásku, bez snov, rozbité ilúzie, bez radosti, bez smiechu.

Peklo zaživa. Peklo, ktoré nehorí. Chladí. A strašne. Naše životy sa rozdelili, akoby skončili, sme si ako cudzí, možno horšie. Lebo zabitá láska rozdeľuje viac ako tisíce kilometrov a všemožné bariéry.

Ani vo sne by som neveril, že takto skončí naše manželstvo

V polovici marca s právničkou spísala a podala na súd návrh na zverenie detí do jej opatery, o dva týždne neskôr aj návrh na rozvod – bude súd. No ešte vždy som dúfal, že to stiahne, že sa spamätá. Márne. Na prvé pojednávanie ani neprišla, vraj si hľadá právničku (ktorú už dávno mala), druhé odročili – náš prípad dali inému sudcovi a zatiaľ čas plynul...

Keď som sa vrátil z práce, našiel som prázdny dom. Žiadne deti, žiadne veci, žiaden odkaz, vôbec nič – mŕtve ticho, prázdnota. Žiadna odpoveď na telefonáty, na esemesky, nič. Až po dvoch dňoch, že deti sú o. k., po štyroch dňoch, že je uňho.

Jasné, že si to všetko pripravila – výpoveď v práci, bývanie uňho, dokonca škôlku pre deti, prácu jej vybaví v jeho (ich) firme, príjem jej dá, aký bude chcieť.

A deti? Takmer mi ich nedá ani k telefónu a ak, tak iba na minútu a ešte im našepkáva, čo mi majú povedať alebo ma vypne, kedykoľvek sa jej to prestane páčiť a už nezdvihne. Ešte neprebehlo ani jediné pojednávanie, ešte nepadlo žiadne rozhodnutie súdu – a ona už drží deti, kupuje si ich atrakciami, gumuje im pamäť, vymazáva z nich môj obraz, dáva im „nového ocka“.

Je to horšie, ako keby zomreli – lebo viem, že žijú niekde inde, hrajú sa, zabúdajú. Ona však toto všetko môže, dobre si to overila. Môže, nie je na to žiaden zákon, žiaden paragraf. Čas hrá v jej prospech – kým skončí súd, už nebudem mať žiadnu pravdu, kým raz skončí súd, moja pravda bude už dávno mŕtva a zbytočná.

Ostal som úplne sám...

V mŕtvom dome, bez detí, bez zmyslu života. Vzala mi úplne všetko a zdá sa jej to ako niečo, čo je normálne, čo sa stáva. Neostalo mi nič. Žiadna viera. Hádam ani Boh sa práve nepozerá.

Ale predsa si stále kladiem otázku, možno antifeministickú: Ženy, čo vlastne chcete?! Nestačí vám, čo máte?! Je vari celý človek málo?! Celá jeho duša, srdce, telo?! Prečo hľadáte dobrých, starostlivých mužov – keď od takých utekáte?! Bože, niekto, odpovedz mi! Ale nikto neodpovedá...