Záchranári v plienkach

18.3.2008 v kategórii Mama, autor PhDr. Petr Šmolka, foto: istockphoto.com

Považujte ma napríklad za naivného rojka, aj napriek tomu sa domnievam, že deti by mali na svet prichádzať predovšetkým preto, aby plnili svoju detskú úlohu. Respektíve preto, aby si ju mohli užiť a cítili sa v nej dobre. Narodenie dieťaťa by malo byť samo o sebe cieľom, nie však prostriedkom.

Rok čo rok sa stretávajú na Pražskom hrade, aby tu potom z ruky staručkého mocnára, dnes skôr mladistvého pána prezidenta, prevzali ocenenia za prejavenú statočnosť. Najčastejšie za záchranu života vrstovníkov. Reč je o deťoch záchranároch, ktorých skutky vošli v uplynulom roku nielen do všeobecného povedomia, ale svojím spôsobom aj do dejín. Každé z nich sa dobrovoľne rozhodlo podstúpiť často nemalé riziko. Pocit, že urobili niečo pre druhých, je pre ne tou najväčšou odmenou, slávnostné gratulácie a hodinky s venovaním sú potom už len tou povestnou čerešničkou na torte. Márne by sme však medzi nimi hľadali tie desiatky, či stovky detí, na ktoré bola zodpovednosť za záchranu druhých hodená bez ich vedomia, nie to ešte súhlasu. Tí čo boli už počatí preto, aby plnili úlohu záchrancov. Či už záchrancov rozpadajúceho sa, doteraz bezdetného vzťahu, alebo spasiteľov hrdzavejúceho či dokonca dlhodobo konfliktného manželstva. Naozaj len ťažko by sme si dokázali predstaviť zložitejší a náročnejší vklad do života.

Spasitelia dlhodobých známostí
Dávno sú pravdepodobne preč časy, keď sa sotva dvadsaťroční partneri rútili do manželstva a plodili deti so sebazničujúcou usilovnosťou japonských kamikadze.  Dnes hrozí mnohokrát skôr opačný extrém. Počas necelej jednej generácie sa priemerný vek vstupu do manželstva , ako i priemerný vek prvorodičiek zvýšil približne o 7 až 8 rokov. Čím sú partneri zrelší, tým častejšie vážia všetko „pre“ a „proti“. Predovšetkým niektorým mužom úplne vyhovuje vzťah menej záväzný, bez reálnych starostí a bežných rodinných a rodičovských povinností. U žien je tu aspoň určitá poistka proti prílišnému váhaniu – tzv. biologické hodiny. Okolo tridsiatky začínajú mnohým z nich tĺcť až nepríjemne dôrazne. Najneskôr v tomto čase je potrebné zvoliť jednu z dvoch možných ciest – rozchod alebo reálny spoločný projekt (manželstvo, rodičovstvo atď.).  Aj keď teraz nie je vylúčené, že niektorý muž by sa celkom rád zachoval ako rodič budúceho prváčika alebo niekdajšieho branca a požiadal ešte o odklad, napriek tomu je potrebné túto voľbu podstúpiť. Čokoľvek iné by bolo len predĺženým sužovaním. Len v tomto prípade môže byť narodenie dieťaťa nesporným prínosom. Dodá vzťahu nový impulz, samo sa stane spoločným projektom a vytvára priestor aj pre projekty organicky nadväzujúce (riešenie bývania, prípadného ďalšieho rodičovstva atď.).  Dieťa – záchranár- tak svoju úlohu splnilo. Čo však samozrejme neplatí pre vzťahy chronicky konfliktné a inak narušené. V týchto prípadoch sa totiž namiesto dieťaťa – záchranára môže narodiť malý škodca. Každé, aj to najzdravšie a najhodnotnejšie dieťa, prináša totiž nielen radosti, ale i starosti a nové povinnosti, s nimi sa potom rodičia len ťažko vyrovnávajú. Dokonca i vzťah navonok zdanlivo harmonický nemusí danú situáciu uniesť, doteraz iba latentné (skryté) konflikty vystúpia na povrch a nadobudnú nečakanú deštrukčnú silu. Nielen  vo vzťahoch už predtým vysoko problematických.

Vyháňači diablov
S húževnatou sebadeštruktívnou  silou sa do ich plodenia púšťajú i dvojice, ktoré už tieto dôležité úkony s otehotnením späté skôr desia než tešia. Teda partneri, medzi ktorými zúria chronické strety, partneri, ktorí by jeden druhého oveľa radšej kopli do kolena, než objali okolo ramien. Napriek tomu sa však jeden od druhého nedokážu odpútať a roky už prežívajú vo vzájomnej zničujúcej nenávisti. Niekedy ich navzájom pri sebe držia už narodené deti, inokedy obavy z osamelosti, úplne nemožno vylúčiť ani racionálnu ekonomickú kalkuláciu. Posledné na čom sa ešte dokážu zhodnúť je ešte to, čo sa takmer určite nenastane. Teda, že by dieťa (ďalšie dieťa) stmelilo a prehlušilo ich zreteľné nepriateľstvo. Aj keby sa im narodil ten najväčší krikľúň, ani v jeho silách nie je rodičovské nepriateľstvo prehlušiť a ich vzťah upokojiť. Na vyháňačov diablov tak čaká niekoľko možných životných scenárov, žiadny nie je závideniahodný. Dosť častý je scenár zavrhnutia. Nesplnilo úlohu, vo svojej podstate nesplniteľnú a vina padá na jeho hlavu. Tak či tak, rodičovskú lásku si nezaslúži! V niečom podobný je aj scenár typu „kladivo na čarodejnice“. Žiadne dieťa nie je po všetkých stránkach vzorné a bezchybné, nieto ešte dieťa, ktoré sa narodilo s tak náročným vkladom. Je tak lákavé všetko otĺcť tomu druhému o hlavu! „Po kom je tak nevychované, hlúpe, neporiadne!? Po mne určite nie! Radšej sa zamysli nad sebou! Tie tvoje gény a nemožná výchova sa rozhodne nezaprú!“. Ani scenár „dojča – spojenec mladej matky“ nie je práve závideniahodný. Samozrejme existuje aj scenár „ dojča – ockov zdatný spojenec“. Pri ich aplikácii potom rodičia súperia o priazeň dieťaťa, snažia sa ho vtiahnuť do koalície proti druhému.

Dieťa – neskorý zber
Na mysli nemám v poslednej dobe tak populárne rekordmanky, ktoré rodia hlboko po päťdesiatke, ale skôr príbehy dvojíc, pre ktoré môže byť dieťa akousi novou vzpruhou. Často ide o partnerov s už odrastenými potomkami, o partnerov, ktorí sa na ne možno až príliš upli a teraz sa hrozia prázdnoty. Určite by sem patrili aj dvojice, pre ktoré je spoločné dieťa potvrdením ich rozhodnutia pre spoločný život. Veľakrát ide o druhé, či ďalšie manželstvo aspoň jedného z nich. Úlohou dieťaťa nebude teda klasické „záchranárstvo“, ale najmä spoluvytváranie novej náplne a zosilnenie (obnovenie) pocitu vzájomnosti. Prípadné problémy potom bývajú častejšie sociálne, než psychologické. Obaja partneri si spravidla dieťa želajú, ich rozhodnutie je vykonané väčšinou bez vonkajšieho nátlaku (niekedy dokonca napriek postojom okolia). Nie vždy je možné zaručiť, že sa rodičom podarí sprevádzať dieťa plnohodnotne až do dospelosti. Určite možno namietať, že takú garanciu neposkytujú ani rodičia podstatne mladší, tok času dokáže byť niekedy až priveľmi neúprosný.

Nechajme záchranárom čo je ich
Považujte ma napríklad za naivného rojka, aj napriek tomu sa domnievam, že deti by mali na svet prichádzať  predovšetkým preto, aby plnili svoju detskú úlohu. Respektíve preto, aby si ju mohli užiť a cítili sa v nej dobre. Narodenie dieťaťa by malo byť samo o sebe cieľom, nie však prostriedkom. Nielen snahou naplniť jednu zo základných funkcií párového vzťahu, ale zároveň i slobodným rozhodnutím dať život a o ten sa starostlivo starať. Deti by mali mať zároveň právo na bezvýhradnú rodičovskú lásku, bez ohľadu nato, či a ako plnia ich očakávania. Zvlášť, pokiaľ by sa očakávania týkali akéhokoľvek nadštandardu. Či už by išlo o snahu naplniť si ich prostredníctvom niekdajšie vlastné ašpirácie, alebo o splnenie úlohy záchranára. Navyše úloha, ktorú si dieťa samo nevybralo a ani sa jej nemohlo brániť. Malo by byť len na ňom, či sa neskôr  v pravý čas slobodne rozhodne podstúpiť riziko pre záchranu zdravia, života, či majetku tých druhých. Nie preto, aby prevzalo z mocnárových rúk hodinky na pamiatku, ale preto, že to bola jeho slobodná voľba.