Za zatvorenými dverami

Za zatvorenými dverami
12.10.2016 v kategórii Mama, autor Mgr. Dagmar Pokorná, foto: istockphoto.com

„V extrémne vyhrotenom ráne ma stihol nazvať „kurv..“ a vtedy akoby som pobrala všetku silu sveta.“

Dejú sa okolo nás pálčivé veci, vieme o nich, a predsa sa často tvárime, že sa nás netýkajú. Hovoríme si, to sa mi predsa nemôže stať. Môže! Rozprávanie mamy o tom, ako sa syn stretol s drogou a čo sa následne dialo v rodine, možno mnohým prinesie nádej, že aj smutné príbehy môžu skončiť dobre. Stačí otvoriť oči a srdce.  
Felix bol veselé, radostné dieťa, naše slniečko. Od dvoch rokov evidentne prejavoval veľký hudobný talent. Rád spieval pesničky detské, ľudové, populárne, všelijaké. Nezabudnem, ako si ho tety kuchárky v škôlke volávali do kuchyne, nech im zaspieva tú francúzsku, o papagájovi. Absolútny sluch dostal do vienka od starého otca a rád sa predvádzal.

 

V škole bol výborným žiakom, ale hlavu z radu vystrkoval častejšie, ako bolo potrebné, častejšie, ako si pani učiteľky želali. Na rodičovskom združení nám tá prvácka oznámila:

„Keď prišiel do školy, vedel čítať. Je taký zlý, že už ani čítať nevie.“

No ako takú „perlu“ okomentovať?  Povedzte, kto z nás je len „zlý“ alebo „dobrý“?

Tu niekde došlo k prvému zlomu. Keď dieťaťu sto ráz zopakujete, že je zlé, uverí vám. Ste predsa dospelí a dospelí majú pravdu. Napriek môjmu vysvetľovaniu, že v každom z nás drieme kus anjela aj čerta, a len od nás záleží, ako sa budeme správať, Felix v škole prijal rolu „zlého“.

 

Samé jednotky na vysvedčení zdobili napomenutia zo správania. V štvrtej triede si nás triedna zavolala: „Dajte ho na gymnázium, tu sa nudí.“ Poslúchli sme. Skúšky urobil ako tretí najúspešnejší v poradí, ktorý rodič by sa netešil. Tešil sa aj on, veď od septembra bude gymnazistom!

Primán Felix patril medzi najlepších, voľný čas venoval gitare, pesničkám a futbalovým tréningom. Správanie sa načas upokojilo, dostali skvelú triednu profesorku, mladú, energickú, kamarátsku. Ani sme sa nenazdali a mali sme doma terciána.

Popri všetkých povinnostiach v učení trochu poľavil, sem-tam priniesol trojku, žiadna tragédia. Niekedy v apríli vyhral medzinárodnú hudobnú súťaž  v speve s gitarou, boli sme naňho nesmierne pyšní. 

Prečítajte si: Ako deti reagujú na známky?
Na pódiu sa cítil ako ryba vo vode, vravela som si, kde sa to v ňom všetko vzalo, bola som dojatá, všetci  ho obdivovali. Jeden renomovaný hudobník si od neho vypýtal kontakt, ponúkol mu pomocnú ruku pri písaní pesničiek. Felixovi sa zatočila hlava a všimli sme si, ako je kamarátmi, spolužiakmi, okolím vyhľadávaný oveľa viac ako predtým.

 

Vždy sa spýtal, či tam alebo tam môže ísť, zobral gitaru a vrátil sa podľa dohody. Prázdninové stretnutia a párty nabrali na obrátkach, letná atmosféra, tínedžerská zábava, nebránili sme mu v ničom, mal našu plnú dôveru. Nikdy neprišiel opitý alebo v podozrivom stave, všetci sme boli presvedčení, že je všetko tak, ako má byť. Rodinka ako vystrihnutá zo sladkého amerického seriálu.

Po augustových trinástich narodeninách sa rodinná idyla zrazu rozpadla. Nastal rok šokujúcich prekvapení: nedodržané sľuby, neskoré príchody, klamstvá, drzosti, utajené absencie v škole, sedemnásťroční kamaráti, krádež, marihuana. Ako sa to celé mohlo stať?

Pohodový, optimistický chlapec sa postupne menil na nervózneho, uzavretého negativistu. To sa nedá, to nepôjde, to sa nepodarí, to sa mi nechce... častejšie a častejšie sa zatváral do svojej izby, slúchadlá na uši, vysedávanie za počítačom, všeobecný nezáujem. Diskusiám o živote sa vyhýbal, myslela som, že ide o pubertálnu etapu, ktorá ako prišla, tak aj odíde.
Výchovné štýly v rodine

Tiež som mala trinásť a nie všetko od rodičov som brala s nadšením, snažila som sa jeho správanie pochopiť. Začal byť drzý, občas vulgárny, akoby sme mu s otcom dokonale liezli na nervy. Veľkým výkričníkom sa ukázalo markantné zhoršenie v prospechu, na štvrť roka prepadal z troch predmetov. Po búrlivom rozhovore plnom emócií som ho donútila ukázať mi zošity. Zistenie bolo hrozivé. Žiadne poznámky, úlohy, pár čmáraníc a pochmúrnych textov.

Práve texty s oslavnými ódami na „ganju“ ma priviedli k myšlienke, že pôjde o niečo zložitejšie, ako je klasický priebeh puberty. Dohoda znela: „Po príchode zo školy ma budeš o všetkom presne informovať“. Márne som sa snažila dostať veci pod kontrolu. Darmo som ho nútila, prosila. Niekoľko ráz som sama volala spolužiakom o domáce úlohy! Urobil len to, čo chcel. Neovplyvniteľné boli neskoré príchody po vyučovaní.

Raz stál vo dverách s vysmiatou tvárou, inokedy takmer uplakaný. Nevedela som presne, čo sa deje. Objala som ho ležiaceho na posteli a snažila som sa zistiť, čo ho trápi. Vraj  všetko pokazil, nič v živote nemá zmysel a načo sme vlastne na svete...

Tušila som zradu v podobe nejakých „oblbovákov“, dostať od neho priznanie však bolo nemožné. Mával chvíle, keď pokojne nasľuboval hory-doly. Bude sa učiť, zlepší sa, bude chodiť načas domov. Na druhý deň nič neplatilo, opäť to isté peklo. 

S manželom sme všetko po večeroch preberali, uisťoval ma, že Felix je inteligentný chlapec a po droge by nikdy nesiahol. Tak veľmi som tomu chcela uveriť. Pri pravidelnej tajnej kontrole obsahu Felixovej peňaženky som objavila takmer 30 eur. Kde k nim prišiel? Vymyslel si nezmyselnú báchorku o tom, ako ich našiel v parku pod lavičkou.

Hlúposť, samozrejme, ale čo sme mohli urobiť? Nakoniec volali zo školy – krádež mobilu v triede. Náš syn sa priznal. Bol pobúrený následkami, keďže triedna prisľúbila, že vinníkovi sa nič nestane. Nechápala som, kde stratil rozum, úctu k iným, aj k sebe samému.

Zhoršená známka zo správania, hanba v triede a obrovská bolesť v srdci mamy. Precitnutie. Vedela som, že je zle, že toto už nie je náš syn, ktorému som od mala vštepovala hodnoty ako je láska k človeku, čestnosť, pracovitosť, slušnosť. Kým som sa odvážila rázne zakročiť, pretieklo ešte veľa sĺz a zaznelo mnoho hrubých zbytočných slov. 

Zúfalstvo nie je dobrý radca, ale koho v takej chúlostivej situácii požiadať o radu? Boli sme zmätení, vyčerpaní, smutní, sklamaní, aj zahanbení. Nepríjemnosti nemali konca-kraja.

 

Počas silvestrovskej noci Felix odišiel k staršiemu kamarátovi – susedovi z bytovky, pôvodne do polnoci. O pol tretej nad ránom ich manžel našiel v neďalekom bare. Zašla som za susedou v domnienke, že nájdem spriaznenú dušu, že sa porozprávame, poradíme. Odbila ma takmer urazená: „Náš Janko je v absolútnom poriadku, nerozumiem, o čo ti ide!“ Bolo mi to ľúto, áno, aj to je spôsob, ako zareagovať. Zatvoriť oči a nehovoriť nahlas o probléme. Možno preto je ich Janko ešte dnes závislý na drogách, a to nehovorím o marihuane. Ale to by bol celkom iný príbeh. 

Náš vlastný príbeh sa vrcholne stupňoval. Felix zasa raz prišiel neskoro večer domov, na prvý pohľad niečím omámený. Nepekne sme sa pohádali. Skočil oblečený do vane a pustil na seba studenú sprchu. Žalostné vidieť vlastné dieťa, keď sa chová ako blázon. Vyľakala som sa, manžel bol ešte v práci.

Snažila som sa pozbierať posledné čriepky pokoja a zabrániť konfliktu. Zaspal, celú noc som preslzila a bolo mi jasné, že takto to už ďalej nemôže pokračovať. V extrémne vyhrotenom ráne ma stihol nazvať „kurv..“ – a vtedy akoby som pobrala všetku silu sveta. Chytila som ho pod krk a doslova vopchala do auta. Nepremýšľala som príliš, len som cítila, že to musím urobiť. Bolo to správne rozhodnutie! Odviezla som ho do Centra pre liečbu drogových závislostí.

Čakal nás ďalší náročný rok. Koľko kriku, hnevu, plaču, ľútosti, obviňovania, sľubov,  zapierania, priznaní, nedorozumení a vysvetľovania sme si počas celého ambulantného liečenia užili. Nebolo jednoduché upratať si v hlave, nebolo jednoduché udržať a znovu rozdúchať pravdivý plamienok lásky v srdci.

Poriadne sme sa všetci posunuli v predstavách o ideálnej rodine, akoby sme všetci dospeli. Felix možno predčasne, rodičia konečne! Keď Felix požiadal svoju lekárku o pomoc pri hľadaní sponzorov na zorganizovanie koncertu proti drogám, povedala: „Toto je naše posledné stretnutie. Si na dobrej ceste...“ 

Koncert s kamarátmi hudobníkmi skutočne zorganizovali. Počas strednej školy sa niekoľko ráz zúčastnil besied so žiakmi základných škôl, aby sa s nimi podelil o svoju nemilú skúsenosť s drogou. Momentálne má dvadsať rokov a študuje hudbu na univerzite.

Len na ňom záleží, akou cestou ďalej pôjde. S odstupom času som vďačná, že sme doposiaľ najnáročnejšie obdobie  života v našej rodine prekonali bez jaziev na duši. A pokiaľ vám život náhodou prinesie podobnú skúšku, zabojujte, nevzdávajte sa!

Otvorte oči a srdce dokorán. Milujúce mamy dokážu viacej, ako si samé vedia predstaviť.

Prečítajte si: Prečo (ne)môže byť vzťah medzi rodičmi a deťmi vždy demokratický?