Za zatvorenými dverami

V škole bol výborným žiakom, ale hlavu z radu vystrkoval častejšie, ako bolo potrebné, častejšie, ako si pani učiteľky želali. Na rodičovskom združení nám tá prvácka oznámila:

„Keď prišiel do školy, vedel čítať. Je taký zlý, že už ani čítať nevie.“

No ako takú „perlu“ okomentovať?  Povedzte, kto z nás je len „zlý“ alebo „dobrý“?

Popri všetkých povinnostiach v učení trochu poľavil, sem-tam priniesol trojku, žiadna tragédia. Niekedy v apríli vyhral medzinárodnú hudobnú súťaž  v speve s gitarou, boli sme naňho nesmierne pyšní. 

Prečítajte si: Ako deti reagujú na známky?

Vždy sa spýtal, či tam alebo tam môže ísť, zobral gitaru a vrátil sa podľa dohody. Prázdninové stretnutia a párty nabrali na obrátkach, letná atmosféra, tínedžerská zábava, nebránili sme mu v ničom, mal našu plnú dôveru. Nikdy neprišiel opitý alebo v podozrivom stave, všetci sme boli presvedčení, že je všetko tak, ako má byť. Rodinka ako vystrihnutá zo sladkého amerického seriálu.

Výchovné štýly v rodine

Tiež som mala trinásť a nie všetko od rodičov som brala s nadšením, snažila som sa jeho správanie pochopiť. Začal byť drzý, občas vulgárny, akoby sme mu s otcom dokonale liezli na nervy. Veľkým výkričníkom sa ukázalo markantné zhoršenie v prospechu, na štvrť roka prepadal z troch predmetov. Po búrlivom rozhovore plnom emócií som ho donútila ukázať mi zošity. Zistenie bolo hrozivé. Žiadne poznámky, úlohy, pár čmáraníc a pochmúrnych textov.

Práve texty s oslavnými ódami na „ganju“ ma priviedli k myšlienke, že pôjde o niečo zložitejšie, ako je klasický priebeh puberty. Dohoda znela: „Po príchode zo školy ma budeš o všetkom presne informovať“. Márne som sa snažila dostať veci pod kontrolu. Darmo som ho nútila, prosila. Niekoľko ráz som sama volala spolužiakom o domáce úlohy! Urobil len to, čo chcel. Neovplyvniteľné boli neskoré príchody po vyučovaní.

Raz stál vo dverách s vysmiatou tvárou, inokedy takmer uplakaný. Nevedela som presne, čo sa deje. Objala som ho ležiaceho na posteli a snažila som sa zistiť, čo ho trápi. Vraj  všetko pokazil, nič v živote nemá zmysel a načo sme vlastne na svete...

Tušila som zradu v podobe nejakých „oblbovákov“, dostať od neho priznanie však bolo nemožné. Mával chvíle, keď pokojne nasľuboval hory-doly. Bude sa učiť, zlepší sa, bude chodiť načas domov. Na druhý deň nič neplatilo, opäť to isté peklo. 

Hlúposť, samozrejme, ale čo sme mohli urobiť? Nakoniec volali zo školy – krádež mobilu v triede. Náš syn sa priznal. Bol pobúrený následkami, keďže triedna prisľúbila, že vinníkovi sa nič nestane. Nechápala som, kde stratil rozum, úctu k iným, aj k sebe samému.

Zhoršená známka zo správania, hanba v triede a obrovská bolesť v srdci mamy. Precitnutie. Vedela som, že je zle, že toto už nie je náš syn, ktorému som od mala vštepovala hodnoty ako je láska k človeku, čestnosť, pracovitosť, slušnosť. Kým som sa odvážila rázne zakročiť, pretieklo ešte veľa sĺz a zaznelo mnoho hrubých zbytočných slov. 

Počas silvestrovskej noci Felix odišiel k staršiemu kamarátovi – susedovi z bytovky, pôvodne do polnoci. O pol tretej nad ránom ich manžel našiel v neďalekom bare. Zašla som za susedou v domnienke, že nájdem spriaznenú dušu, že sa porozprávame, poradíme. Odbila ma takmer urazená: „Náš Janko je v absolútnom poriadku, nerozumiem, o čo ti ide!“ Bolo mi to ľúto, áno, aj to je spôsob, ako zareagovať. Zatvoriť oči a nehovoriť nahlas o probléme. Možno preto je ich Janko ešte dnes závislý na drogách, a to nehovorím o marihuane. Ale to by bol celkom iný príbeh. 

Snažila som sa pozbierať posledné čriepky pokoja a zabrániť konfliktu. Zaspal, celú noc som preslzila a bolo mi jasné, že takto to už ďalej nemôže pokračovať. V extrémne vyhrotenom ráne ma stihol nazvať „kurv..“ – a vtedy akoby som pobrala všetku silu sveta. Chytila som ho pod krk a doslova vopchala do auta. Nepremýšľala som príliš, len som cítila, že to musím urobiť. Bolo to správne rozhodnutie! Odviezla som ho do Centra pre liečbu drogových závislostí.

Poriadne sme sa všetci posunuli v predstavách o ideálnej rodine, akoby sme všetci dospeli. Felix možno predčasne, rodičia konečne! Keď Felix požiadal svoju lekárku o pomoc pri hľadaní sponzorov na zorganizovanie koncertu proti drogám, povedala: „Toto je naše posledné stretnutie. Si na dobrej ceste...“ 

Len na ňom záleží, akou cestou ďalej pôjde. S odstupom času som vďačná, že sme doposiaľ najnáročnejšie obdobie  života v našej rodine prekonali bez jaziev na duši. A pokiaľ vám život náhodou prinesie podobnú skúšku, zabojujte, nevzdávajte sa!

Otvorte oči a srdce dokorán. Milujúce mamy dokážu viacej, ako si samé vedia predstaviť.

Prečítajte si: Prečo (ne)môže byť vzťah medzi rodičmi a deťmi vždy demokratický?