Z vašich listov: Prežili sme obaja a som za to vďačná

Dominika | 18. december 2018
Z vašich listov: Prežili sme obaja a som za to vďačná

Prežili sme prirastenú placentu praevia totalis, menej známu tehotenskú komplikáciu.

Ako zdravá prvorodička tesne pred tridsiatkou som sa tešila na svojho prvého syna. Od začiatku tehotenstva som bola PN, pretože pre silné nevoľnosti som ani len nevytiahla päty z domu. Vtedy som myslela,  že asi nič komplikovanejšie už nepríde.

Tehotenstvo bolo náročné

Dni sa míňali veľmi pomaly a každý týždeň mi pripadal ako mesiac. Pomaly plynúci čas som trávila chystaním výbavičky, detskej izby a nákupmi. Keď mi 3D ultrazvuk potvrdil už na konci prvého trimestra na 60 percent chlapčeka, hneď som sa pustila do nákupov najnovšej trendovej chlapčenskej výbavičky. Veď to, mamičky, poznáte, svetríky, košieľky, motýliky, čiapočky.

Na poradniach sa všetko zdalo absolútne v poriadku, len placenta bola stále nízko, no lekár bol optimista, vraj sa to časom vytiahne hore. Keď v piatom mesiaci boli nevoľnosti ako tak preč, začala som cítiť bolesť lonovej kosti pri každom kroku. Chodila som málokde, no aj obyčajná poradňa bola fuška. Nedala som krok bez bolesti.

Mala som veľké bolesti

Zvlášte, no ako prvorodička som myslela, že sa rozširuje panva alebo bábatko tlačí. No pocit, že niečo nie je v poriadku, bol vačší. Bruško som mala výrazne dole a aj keď bolo malé, bolesti boli stále vačšie. Na začiatku siedmeho mesiaca gynekológ zhodnotil, že bábatku sa nedostávajú živiny tak, ako by malo. Uložené bolo stále v priečnej polohe, čo už vtedy indikovalo sekciu, takže som bola pripravená. Poslal ma hneď do nemocnice, nech zhodnotia prietoky a urobia ďalšie vyšetrenia.

V malej nemocnici v našom meste bolo rušno, čas bol drahý a lekárka  zhodnotila, že všetko je v poriadku a keďže aj ja som štíhla a tehotenstvo na mne veľmi ani vidieť nebolo, bábätko nebude mať po kom byť valibuk. Týždeň som strávila v nemocnici bez zistenia príčiny mojich, zatiaľ nezistených problémov. Od toho času som bola stále na väčších a väčších pochybách, či je ozaj všetko v poriadku.

Prirastená placenta ohrozovala mňa aj dieťa

Ešte pred CTG vyšetreniami som bola dohodnutá na konzultácii s lekárom v nemocnici, v ktorej som sa rozhodla rodiť. Skúsený dlhoročný odborník so zamysleným výrazom v tvári chvíľu pozeral na monitor a s kamennou tvárou povedal, že doma budem už len jedine ležať a môj maximálny pohyb bude toaleta a raz za týždeň sprcha. Mala som placentu preavia marginalis..Pri každom náznaku krvácania mám volať sanitku alebo ak stihnem, mám hneď dôjsť do  pôrodnice.

O týždeň na ďalšom ctg vyšetrení to už ale bola placenta preavia totalis, posledné štádium, ide o patologické uloženie placenty, ktorá úplne prekrýva vnútornú bránku a matka i dieťa sú v ohrození života pre silné krvácanie a odumretie plodu pre náhlu nedostatočnú činnosť placenty. Odvtedy som bola celý čas v opatere lekárov na lôžku, akoby zázrakom som nekrvácala, čo je pri tejto diagnóze velmi nezvyčajné a preto sa lekár snažil udržať nás dva v jednom čo najdhlšie, aby bol malý, ak sa bude dať, donosený.

Pri tejto diagnóze sa vykonáva plánovaná sekcia, mamička nesmie rodiť prirodzene, pretože by vykrvácala, preto sa cisársky rez plánuje v dostatočnom predstihu, pri  krvácaní je to hneď, v iných prípadoch cca v 32  týždni. My sme zázračne vydržali do 38 týždňa.

Pôrod bol aj pre lekára náročný

Od obdobia zistenia tejto diagnózy som už len čakala na deň pôrodu, priala som si a modlila sa, aby sme to vydržali. V den naplánovanej sekcie som absolvovala bežné vyšetrenia, ctgčko, ktoré bolo v poriadku, no pri klasickom vyšetrení môj lekár už len preľaknuto zhodnotil, že treba okamžite pripraviť sálu, pretože začínam krvácať. Tie strachy boli neuveriteľné. Pri prevoze na sálu mi prišlo na posteli veľmi zle, nemohla som dýchať a prosila som o vodu. Na nič však už nezostával čas.

Na operačnej sále na mňa pozeralo mnoho tvárí, operatér si prizval aj mladších kolegov, aby sa pôrodu prizerali, pretože placenta praevia je riziková sekcia, ktorá sa vyskytuje veľmi zriedkavo.

Lekár pri sekcii mal ešte však jeden nečakaný závažnejší problém. Moja placenta bola okrem iného úplne prirastená, tzv. placenta accreta. Najprv musel placentu doslova vysekať a až tak sa dostať k dieťaťu, na čo mu zostávalo doslova pár sekúnd. Môjho syna lekár zachránil v poslednej chvíli, kvôli prirastenej placente a jeho priečnej polohe ho museli ťahať všetkými možnými spôsobmi. Malý po narodení neplakal a na sále bol pripravený kyslíkový inkubátor.

Ja som bola v celkovej anestéze, takže som našťastie o dráme na sále nevedela. Stratila som mnoho krvi, pretože vcestná placenta veľmi krváca. Mamičky sa často nevyhnú ani transfúzii. Po zobudení mi len všetci oznámili že sme nažive a že mám syna.Malého som samozrejme nevidela, ani mi ho nedoniesli na kojenie.

Môj synček sa narodil v poriadku. Našťastie!

Vtedy za mnou prišiel operatér, ktorý mi milo všetko vysvetlil  a povedal, že malý je našťastie v poriadku, no musí byť chvíľu v kyslíkovom inkubátore, no zvládol to a všetko bude v poriadku, hoci sa na sále všetci zapotili. Malý absolvoval všetky potrebné vyšetrenia a je napriek ťažkému pôrodu úplne zdravý. No stačili sekundy...

Dodnes som nesmierne vďačná prešovskej starej pôrodnici, nášmu pôrodníkovi a všetkým sestrám za dokonalú starostlivosť o mňa  a môjho syna. V prešovskej pôrodnici nám zachránili život. Ešte dlho som bola po náročnej sekcii ubolená a tie bodavé bolesti  mám dones v živej pamäti, no vďačnosť za život je vačšia.

Dnes má náš úžasný syn už jeden rok, ktorý sme oslávili veľkolepo s celou rodinou. Je veľmi bystrý,šikovný a vnímavý, rád sa učí nové veci, samostatne chodí od jedenástich mesiacov a vďakabohu nebýva chorý. Vďačnosť za život a jeho zdravie je u nás na prvom mieste. Prajem všetkým budúcim mamičkám nech sa šetria a dbajú o svoje zdravie, aj keď to niekedy samé nevieme ovplyvniť. 

S pozdravom šťastná mamička Dominika:)

Máte aj vy svoj príbeh? Napíšte nám ho na story@orbisin.sk

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: