Z Bratislavy na ostrov Vir: Občas sa tvárim, že neviem po slovensky
Miriam Kelečić (48 r.), rodáčka z Petržalky, žije už 15 rokov v Chorvátsku. Slovenka s trvalým pobytom v Záhrebe prezradí, čo ju na tamojšom živote fascinuje a čo tam ťahá masy Slovákov. V krajine zaliatej slnkom žije aj so svojou dcérou a manželom a propaguje ostrov Vir, ktorý miluje.
Začiatky môjho života v Chorvátsku začali úplne spontánne. Nič som neplánovala, stretnutie s mojím chorvátskym manželom bolo dielom osudu alebo náhody. Manžel tu mal dom s potenciálom, zriadili sme a legalizovali dva apartmány. Keď mali prísť naši známi a hostia, zistila som, že neexistujú žiadne propagačné materiály o ostrove. Dokonca v tom čase (2009 – 2010) o ostrove Vir nikdy nepočuli. Po narodení našej dcérky Emky som ostrov dookola prešla peši s kočíkom a zistila som, čo všetko toto malé miesto vie ponúknuť a pustila som sa do „práce“.
Natáčala som videá, zverejňovala informácie o plážach, službách, ubytovaní. Tak to vlastne celé začalo... Každým dňom som mala viac sledovateľov, ktorí rovnako ako ja boli okúzlení prírodou a tým, čo Vir ponúka. Je to destinácia, ktorá má nielen skvelú polohu, najviac slnečných dní v roku, najčistejšie more (nie je tu priemysel), ale je i výborne dostupná autom z celej Európy. Je tu zachovaný dalmatínsky ráz, nenájdete tu hotely, iba apartmány a menšie rezorty, čo dáva miestu svojské čaro. Myslím, že o tomto ostrove platí, že najlepšie je prísť a vidieť, ako tisíckrát počuť či čítať.
A hoci tu žijem už 15 rokov, ešte mi chýba formalita – vyzdvihnúť si papier, na ktorý mám po toľkých rokoch právo. Doslova už budem aj občiankou Chorvátska.
Mama v Austrálii: Pôvodne sme mali kúpenú spiatočnú letenku
Prvýkrát do Chorvátska pred 36 rokmi
Prvý raz som navštívila Chorvátsko v roku 1986 ešte s rodičmi a bratom. Vtedy sme tam cestovali dva dni cez devízový prísľub a rodičia museli vyplniť niekoľko desiatok papierov. Samozrejme, diaľnice neboli. Už vtedy som trochu rozumela aj jazyku domácich. Dokonca sme bývali u jedného pána (Jere Vujasič), ktorí s manželkou v zime pracovali v Nemecku a v lete boli vo svojom dome v Pakoštane. Nemali deti. Pani domácej som sa asi páčila a stále nahovárala moju mamu, nech ma u nich nechajú, že mi dajú školu v Nemecku a postarajú sa o mňa a rodičia majú kam prísť na dovolenku. Všetkému som rozumela, dokonca som rodičom utiekla, lebo som sa bála, že ma tam naozaj nechajú. Nakoniec som sa v podstate vrátila späť, dokonca v blízkosti Pakoštane.
Občas sa tvárim, že neviem po slovensky
Sú ľudia a ľudia. Niekedy nastanú situácie, keď sa tvárim, že neviem po slovensky... No, našťastie, tých lepších situácií, keď môžem byť hrdou Slovenkou, je oveľa viac... Vždy je to o ľuďoch, či ste Slovák alebo Chorvát.
Keďže som takým kontaktným bodom, stáva sa, že riešim všeličo. Aj hľadanie stratených turistov... Posledný prípad bol dosť vyčerpávajúci. Stratená turistika bez identity... Pomáhala som zistiť jej meno a pôvod. Pani stratila pamäť, bolo to veľmi vyčerpávajúce. Ak sú takéto situácie, a všetko prejde, vždy potrebujem oddych. Stal sa mi aj prípad, že nám mladý človek – manžel a otec rodiny – dva dni po príchode do Chorvátska zomrel na infarkt. To bolo skutočne veľmi náročné a ťažké. Ja už mám síce tieto procedúry zautomatizované, ale vždy je to ľudsky namáhavé. Nechávam to však plynúť tak, ako plynie život, lebo aj toto je jeho súčasťou.
Mama v Írsku: Pohodoví rodičia + deti ako malí dospelí
4 knihy o Vire
O Vire a živote v Chorvátsku som už napísala štyri knihy. Tri sú písané iba po slovensky formou brožúry a sú tematicky podelené. Prvá je sprievodca chorvátskou históriou, menou, hlavným mestom a ostrovom Vir, aby ste sa ľahšie zorientovali, ak sem prídete na dovolenku. Druhá kniha viac opisuje prírodu Chorvátska, ostrova Vir, odhaľuje rôzne tajomstvá a zaujímavosti. O figách, olivách, bobkovom liste a aj o rôznom ovocí, ktoré sa tu nachádza. Národné dedičstvo Chorvátska nájdete zase v tretej knihe. Každá kniha má čosi do seba a každý čitateľ si tam príde na svoje.
Štvrtú knihu vydávam cez vydavateľstvo, bude aj v sieti kníhkupectiev na Slovensku i v Chorvátsku, keďže je písaná dvojjazyčne – z jednej strany po chorvátsky a z druhej strany po slovensky. Inšpiráciou bola naša dcérka, ktorú voláme Amazonka. Jedného dňa prišla s myšlienkou, aby som jej spísala všetko, čo viem variť, lebo ona rada papá a tiež by raz chcela tak dobre variť ako maminka.
Čím je táto kniha zaujímavá? Keď si uvedomíme, my vlastne cestujeme kedykoľvek, ani nevieme o tom... Predstavte si, že ste mali predvčerom na obed francúzske zemiaky, včera španielsky vtáčiky, dnes bude maďarský guláš, zajtra ruský boršč, špagety bolognese a parížske rožky...
Ako hovorí Guy Fieri: „Varenie je predovšetkým o ľuďoch. Jedlo je možno jediná univerzálna vec, ktorá má moc spojiť všetkých. Bez ohľadu na kultúru, všade na svete ľudia jedia spolu.“ Toto sa snažím hovoriť aj svojou knihou. Snažím sa ozrejmiť trochu inak sviatky a obyčaje jedál v Chorvátsku a opačne, pre priateľov z Chorvátska, obyčaje na Slovensku, tak ako plynú v priebehu roka. Recepty som zozbierala od mojej maminky (Emília Dlouhá, rod. Vörösová), ktorá je vynikajúcou kuchárkou. Prispeli aj moji priatelia, rodina a známi z oboch krajín. Obsahuje aj moje recepty, ktoré som začala variť, odkedy som sa prisťahovala do Chorvátska. Verím, že po dočítaní sa Slováci a Česi ešte viac zamilujú do Chorvátska a opačne.
Vediem aj veľkú facebookovú skupinu, v ktorej je viac ako 34 000 členov. Pred dvomi rokmi to bolo len 5 000 ľudí. Snažíme sa ponúkať ubytovanie priamo od chorvátskych vlastníkov apartmánov, propagovať Chorvátsko, jeho pláže, možnosti výletov, zábavy atď. Myšlienkou bolo, aby si Slováci mohli nájsť svoje ubytovanie priamo bez provízie a agentúr. Prax ukazuje, že sa veľmi osvedčil priamy kontakt domáci – hosť.
Vir treba zažiť osobne
Každé miesto má čosi do seba, možno na prvý pohľad kamenisté pláže, ale tým pádom čisté more, je práve to, čo hostia očakávajú od Chorvátska a od mora. Moja „srdcovka“ ostrov Vir ponúka 33 km pobrežia a 17 km upravených pláží. Ostrov Vir je práve tým netypický, že tu nájdete všetky druhy pláží. Kamene, betónové platne, skákacie móla, ale aj jemné kamienky, a dokonca aj piesčité pláže. Terén je rovinový, bez kopcov, čiže ubytovanie neponúka pohľad na more zhora. Avšak oceníte to, ak v horúčavách nemusíte chodiť hore a dole kopcom, idete pekne po rovine. Dostupnosť z Bratislavy po diaľnici je super, 670 km. Ostrov je spojený s mostom, nie je potreba trajektu.
Je tu kompletná občianska vybavenosť, škôlka, škola, lekár, množstvo obchodov, lekáreň, mäsiarstvo, klasické chorvátske pekárničky s vôňou famózneho chorvátskeho bieleho chrumkavého chleba. Väčšie historické mesto Zadar je vzdialené len 22 km. Ostrov Vir sa určite oplatí zažiť, kto sem raz príde, vždy sa rád vráti. Svoje čaro má aj v septembri.
Mama v MALAJZII: Chod rodiny tu určujú otcovia
Čo mi chýba zo Slovenska?
Na Slovensko chodievame dosť často, niekedy aj raz mesačne. V Bratislave mám rodičov (otec 79 r. a mama 78 r.) a 28-ročného syna. Rozdiel medzi synom a dcérou je 19 rokov, no majú sa veľmi radi a pomáhajú si. Som na svoje deti hrdá. Zo Slovenska mi chýba toho veľa: keksíky, chrumky, bryndza, kofola, Rajec, salko, jesenka, treska, údenáč, špekáčiky... Veci, ktorých vôňa a chuť mi pripomína domovinu a detstvo. Mamina kuchyňa je mamina kuchyňa a ja si rada doprajem, keď môžem byť opäť dieťaťom. Pri všetkej úprimnosti, dovtedy sme deťmi, kým máme rodičov.