Veľkonočný vinš (trochu inak)
Prajeme vám príjemnú Veľkú noc!
S každým sviatkom v roku sa mi už neodmysliteľne spájajú netradičné, originálne, skutočne premyslené a dobro i lásku želajúce vinše môjho priateľa. Nielen jeho básne, ktoré milujem čítať, ale i jeho vinše a priania sú veľmi originálne, osobité, písané skutočne srdcom i rozumom a pripomínajúce nám, že hromadné sms, veršovanky a preposlané sviatočné priania sú skutočne veľmi vzdialené tomu, do čoho vkladáme seba samých. Dovoľte mi teda podeliť sa s Vami o tohtoročné želanie k sviatkom jari, ktoré mi dnes prišlo. Verím, že mnohých z vás poteší a tak trochu vám aj niečo povie...
...a zvony odleteli za vetrom do Ríma...
Čas ticha.
Čas bdenia v očakávaní tušeného.
Čas spánku unavených.
Zvony odleteli...
Ale priletia a zvoniť budú na slávu Láske.
Myslíte si, že táto kosačka za túto cenu potrebuje ešte reklamu?
Milí priatelia, trochu divný začiatok, trochu divné oslovenie k Veľkonočnému vinšu, nemyslíte? Nejako mi podvedome vliezla do uší, potvorka. Tá reklama. No cestou v aute, v zamyslení (ne)prichádzajúcej jari sama vyliezla, aj keď v trochu pozmenenej podobe. Znela takto: Myslíš si, myslíte si, že Veľká noc, so všetkým, čo nám prináša, potrebuje ešte „reklamu“?
Hmmm, vyzerá to, alebo sa to len mne zdá, že asi áno.
Upozorňujú nás, že čokoládové zajačiky vlastne nie sú až tak čokoládové, že mäso v regáloch veľkoobchodov nie až tak celkom mäso aj keď sa tak tvári, že...umeliny, prísady, strata podstaty.
A ako je to s Veľkou nocou?
Akoby nám unikal ten večný, každoročne sa opakujúci zázrak striedania smrti životom. A miesto Zázraku (z)rodenia sa Života vnímame len umelé sladidlá, prísady.
Prečo pred týmto zázrakom utekáme, prečo sa o radosť z rodiaceho sa, narodeného Života nechceme či nevieme podeliť? Prečo sa nevieme z neho radovať? Bez ohľadu na to či sme veriaci alebo neveriaci. No my zatvárame „dvere na petlice“, bojíme sa aby neprišla návšteva. Veď sú štyri dni voľna. Kde sa však podela radosť? Radosť z najväčšieho víťazstva, víťazstva na smrťou.
Víťazstva prírody, ľudí, Boha...
Bol som nedávno na cintoríne porozprávať sa s mojimi blízkymi. Všimol som si, že dátumy narodenia tam už spiacich rodákov napísané na kameňoch sa nejako podozrivo približujú k tomu môjmu. Smutné? Nie! Celé sa mi to nejako samovoľne pospájalo v logický kruh kolobehu života. Aj keď nevieme čo bolo pred sto rokmi a nevieme čo bude o sto rokov, som tu, sme tu. Sme tu v neustále rodiacom sa živote. SME TU SKRZE LÁSKU. Lásku darujúcu Život
To je jar. To je ŽIVOT. To je Veľká noc!
No neoplatí sa radovať?
Aj keď „bez zimy by nebylo tání“... Áno, je tu aj bolesť, je tu aj smrť. A navštevuje nás. Často. Veď aj Jeho navštívila. A ako...
Ale nakoniec je tu dar, ktorý dostávame.
Život.
Život skrze Lásku. Tak ho prijmime. Žime...
...a zelené telá stromov tancujú s vetrom,
ako olivové ratolesti nám mávajú
a odovzdávajú ďalej Hosanna vtáčieho kriku...
Pridávam sa.
Volám: Hosanna Láska!
Drahí priatelia, želám vám RADOSTNÚ, ozajstnú, pravú Veľkú noc.
Autor: Marián Andraščík, www.pisacky.sk
... a my v redakcii sa pripájame k tomuto netradičnému želaniu a všetkým Vám prajeme pokojnú Veľkú noc v znamení lásky a v kruhu tých, ktorých milujete...
redakcia