Tak plynie čas

v kategórii Mama, autor Amorino, foto: istockphoto.com

Deti nie vždy povedia čo povedať chcú, a veľa vecí obrblú, ale vedzte, že to malé veľké stvorenie , ten zázrak života a neskôr jeho nezmar, len jednu istotu má...

Láska, vášeň, deti, rozmary, radosti, strasti, trápenia či bolesti, to všetko sú slová života, od samého začiatku až na veky vekov.

Jedno slovo má však výnimočné postavenie. Slovo hodné ženy, nežnej ľudskej duše, slovo hodné lásky k nej a samotného daru života – Mama,

Už je to dávno, čo svetlom života otriasol sa prvýkrát  náš hlas, ktorý nielen Maminám úprimný úsmev na perách a kvapky rosy v očiach vykúzlil. Život k životu, Matka k dieťaťu, ušká pokojne načúvali novému šepotu.

Tlkot srdiečka – ukľudnujúce tóny pre nového zvedavého tvorčeka, ušká k hrudi Matky naťahuje, na jej prsiach pokojne zalamuje a svoj život snívať začína. Malí, bezbranní a ukričaní, niekedy nezbední, ale vo svojej podstate čistí a nepoškvrnení, samá radosť, občas plač, ale hlavne úsmev na perách aj v očiach hral. A najmä vždy deti svojej Mamy, stvorení z lona ženského, srdiečka nežného.

Tie prvé mesiace a kroky - zvláštny, čarovný a jedinečný to bol čas, pre Matku i pre dieťa. Prvé dotyky, prvé objatia, prvé slová, a vôbec, všetky tie prvé veci, ktoré sa v živote udejú len raz, ktoré si deti nepamätajú a Maminy na ne spomínajú. 

Na rukách ste nás nosili, boli ste našou jedinou ochranou. Vo vašom objatí a náručí sme sa na svet škerili i spokojne v ňom neraz zalomili – barový pult z Vašich kriviek pod nosom, občas otvorili jedno očko, správne nastavili a už veselo ten mliečny kokteil popíjali.

A potom nám o pár desiatok rokov neskôr ženy vyčítajú, že sú z nás notorici tých krásnych vnád..no ale dá sa tomu volaniu prírody odolať? Tá náruč a istota, sprevádza nás a je zároveň hádankou nášho budúceho života...

Nasledoval nevyhnutný proces vzdelávania, nachádzania istoty, či viery v samých seba, vo vlastné rozhodnutia. Prvé väzby, kamarátstva, či detské lásky, keď sme boli zaľúbení do (ne)jednej plavovlásky a s nevyslovenou nádejou zaujať sa vyťahovali pred nimi – to je jedna z tých vecí, čo sa nemení ani vekom a kvôli ktorej sme pre ženy občas blázni aj hrdinovia.

Čas prvých stúpaní, drobných hviezdení i pádov a prvých sklamaní. Deti sa radšej smejú ako plačú, keď však smútia, vždy vedia, že jeden úkryt majú. Úkryt, čo pevné steny má a večne otvorené náručia, kde sa môžeme pred svetom, našimi krivdami i chybami, či len smutnými dňami, schovať a tú búrku prečkať. Takú náruč človek celý život hľadá..

A potom prišla tá smršť – dospievanie, žúry, hádky s rodičmi, diskotéky, prvé bozky, letné plavovlásky i prvé lásky. Začínali sme večer, končili ráno, nerozmýšľali sme nad dôsledkami, len život si užívali. Nuž, aj to sú deti svojich mám, žiadny sebaklam. Nevedeli sme, kedy prídeme, niekedy ani kam ideme a  kedy sa vrátime. Došlo však na pravdu právd, že každý vzlet má aj svoj pád, že po dni príde tma, ale tiež  že človek, život, priateľstvo, či láska aj druhý deň má - víťazom je ten, kto sa len tak ľahko nevzdáva a svoje chyby nielen pred ostatnými, ale aj sám pred sebou priznáva. Jednu istotu sme však mali, že keď sa vrátime, nájdeme tam tú svoju Mamu, znovu a zas. Tú istotu muž neskôr hľadá..

Skončilo učenie, brány života sa roztvorili, a my sme chceli spoznať nespoznané, túžiť, snívať a milovať. Postav dom, zasaď strom. Domy – v dnešnej dobe možno len vzdušné zámky, či maringotky, ale strom, strom je našim dedičstvom i posolstvom, minulosťou i nádejnou budúcnosťou. No, niekedy je tých pokusov zasiať možno viac.. kým sa nájde žena obdarená trpezlivosťou to s nami vydržať. Žena, ktorú deti budú volať Mama, hodná toho čarovného oslovenia a pomyselného postavenia, vďaka ktorej ten zvuk toho slova zo sveta i z nášho stromu nevymizne. Zem sa točí, pôda chveje, srdce vzplanie, syn Matky svoju lásku nájde. To, čo nemalo presnú tvár, len nejasné črty a rokmi formovaný tvar, tú ženu čo muž hľadal, pri ktorej tie otázky z minulosti našli v správnej chvíli odpovede, tá istota, náruč, to srdce, tá pokora, neha, krása a cit, tá láska, to všetko, čo sme dostali od Vás, s ňou posielame ďalej. To je Váš odkaz, to je naša nádej, to je plameň na ceste z minulosti, ktorý ponesú naše deti do budúcnosti.

Tak plynie čas, noc s dňom sa strieda, hviezdy vznikajú i miznú, ale niektoré veci zostávajú. Raz príde ten čas, keď dieťa opustí svoju Mamu a za svojím snom do sveta vyrazí. A raz príde ten čas, keď Mama odíde z tohto sveta, ale svoje dieťa nikdy neopustí. Deti nie vždy povedia čo povedať chcú, a veľa vecí obrblú, ale vedzte, že to malé veľké stvorenie , ten zázrak života a neskôr jeho nezmar, len jednu istotu má a som si istý, že aj keď to nepovedia, či povedať nestihnú, tak Vás, ženy a naše Mamy, milujú..